Má dnes ešte slovanská vzájomnosť zmysel?

Odkaz svätých solúnskych bratov nemožno bagatelizovať. Slováci patria medzi národy najviac ovplyvnené ideou slovanskej vzájomnosti. Táto myšlienka v rôznych historických obmenách a podobách tu zapustila svoje hlboké korene a momentálne prežíva svoju obrodu, veď „slovanstva“ je doslova plný celý alternatívny internet. O to viac však v predvečer jedného z najvýznamnejších slovenských (všeslovanských) sviatkov prekvapuje, že popri už tradičnom znevažovaní misie solúnskych bratov od liberálov sa čoraz hlasnejšie ozývajú antikampane aj rôznych konzervatívne sa tváriacich „slovanských“ aktivistov, spolkov i alternatívnych médií.

Vedomie príbuznosti medzi Slovanmi, vychádzajúce zo spoločného, možno podľa niektorých autorov vysledovať už v stredovekých kronikách, legendách a letopisoch. Prvú ucelenejšie sformovanú podobu slovanského povedomia zas historici kladú do obdobia renesancie. Súčasná podoba idey slovanskej vzájomnosti má však svoje korene na sklonku   18. storočia a súvisí s procesom formovania novodobých národov. Slovania v tomto období reagovali na homogenizačné národné procesy v Európe (nezriedka sprevádzané i snahou o  hegemonizmus), najmä však na pangermanizmus. Obrannou odpoveďou na germanizačné tlaky (v slovenských podmienkach maďarizačné tlaky) sa stala idea slovanskej vzájomnosti, ktorá v rôznej intenzite hlásala návrat k jednote Slovanov.

■ IDEA PANSLAVIZMU

V jednote či dokonca až splynutí slovanských národov do jedného celku videli najmä vtedajší intelektuálni predstavitelia malých slovanských národov nádej na záchranu pred asimiláciou zo strany dominantných etník v štátoch, ktorých boli často nedobrovoľne súčasťou. Kým v ére renesančného „Slovanstva“ ašpirovalo na rolu slovanského tútora Poľsko, neskôr vzhľadom na svoj význam, veľkosť a veľmocenské ašpirácie prevzalo rolu staršieho brata a ochrancu Slovanov Rusko. Tak vznikol panslavizmus ‒ idea o spojení slovanských národov do jedného celku pod vedením Ruského impéria. Neprekvapuje, že práve Slováci, vystavení v 19. storočí národnostnému útlaku zo strany Maďarov, sa stali jednými z najhorlivejších vyznávačov idey oslobodenia a zjednotenia Slovanstva, ktoré v rôznych obdobách hlásali slovenskí velikáni: Kollár, Šafárik či Štúr, neskôr Vajanský a ďalší. Idea slovanskej vzájomnosti vo svojom širokom ponímaní sa dokonca stala najvýznamnejším pilierom nie celkom dobudovanej národnej identity a povedomia Slovákov. Tento proces pretrvával nielen po celé 19. storočie, ale pozoroval ho ešte aj v roku 1944 vyslanec Nezávislého štátu Chorvátsko v Bratislave Blaž Lorković, ktorý v jednej zo svojich správ do Záhrebu napísal: „U Slovákov je slovanské cítenie rovnako silné, ak nie aj silnejšie než slovenské národné cítenie. Pričom to druhé je dieťaťom toho prvého, a tak zo srdca vytrhnuté všeslovanské cítenie by znamenalo to isté čo vytrhnutý koreň jeho národného cítenia.“ Odhliadnuc od toho, že to bol predstaviteľ hrôzostrašného ustašovského režimu, treba konštatovať, že jeho postreh v tejto otázke si zasluhuje pozornosť pre svoju až udivujúcu výstižnosť. V istom zmysle možno tento jav pozorovať dodnes. Slovanstvo tvorí aj v súčasnosti dôležitú súčasť národného povedomia Slovákov. Nie je to len akási kompenzácia nedostatku vlastnej národnej identity, ako by si niekto mohol povedať, ale súčasť národného dedičstva a historickej tradície.

Slovanská myšlienka mala v priereze dejín viacero vĺn či návratov popularity. Na jej oživenie v súčasnosti a terajšiu podobu mal vplyv okrem iného aj vývoj vo svete po roku 1989 spojený s koncom bipolárneho sveta a dianie na Balkáne, najmä bombardovanie Juhoslávie. Slováci tak aj dnes spolu so Srbmi, s Bielorusmi a čiastočne s Macedóncami tvoria najviac slovanskej vzájomnosti naklonené slovanské národy. Na opačnom protipóle stoja Poliaci, Ukrajinci a do istej miery aj Chorváti, každý z nich pre svoju nepríjemnú skúsenosť s dominanciou zo strany starších bratov ‒ či už Ruska, alebo Srbska.

■ SOLÚNSKI BRATIA

Ústredné miesto v rámci idey slovanskej vzájomnosti patrí dvom bratom – vierozvestcom  zo Solúna, ktorí sa pričinili o veľký duchovno-civilizačný skok nielen predkov dnešných Slovákov (akokoľvek ich pomenujeme), ale vďaka svojmu misionárstvu aj Slovanov všeobecne. Veľkej Morave (užívajme tento, aj keď neautentický, ale historicky vžitý termín) sa vďaka nim dostalo rovnoprávneho postavenia vtedajším uznaným štátom. Vďaka nim sa Slovania stali súčasťou vtedajšej kultúrnej Európy, zbaviac sa barbarských pohanských rituálov spojených aj s obeťami živých ľudí, čo predstavuje nesporný civilizačný pokrok v duchu kresťanského humanizmu. Zásluhou písomnosti, ktorá vznikla vďaka písmu, ktoré vytvorili – hlaholike (a cyrilike vytvorenej ich nasledovníkmi), máme dodnes zachované prvé písomné zmienky o dovtedy zrejme negramotných Slovanoch. Dôležitá je aj skutočnosť, že svojím pôsobením vytvorili prirodzenú bázu spoločných medzislovanských historicko-kultúrnych väzieb. Ich odkaz je najprirodzenejším pilierom kultúrneho dedičstva všetkých slovanských národov, ako aj „kameňom uholným“ budovania slovanskej vzájomnosti. Ich prínos si nedovolili spochybniť ani komunisti. O to nepochopiteľnejšie je, že práve dnes v ére rozmachu záujmu o Slovanstvo sa začala objavovať antikampaň odsudzujúca cyrilo-metodskú tradíciu. Tento trend súvisí s módnou vlnou propagácie neopohanských kultov, ktorá už aj u nás presadzuje svoju utopickú fikciu návratu k pôvodným slovanským koreňom, ktoré nám údajne prijatie kresťanstva odňalo.

Tento pohyb môžeme vnímať v kontexte boja proti kresťanstvu v postmodernej Európe. Je súčasťou projekcie paralelnej reality v istých kruhoch. Paralelný svet si vyžaduje aj paralelný výklad histórie. Práve toto odvetvie pavedy prežíva v súčasnosti v slovanskom svete svoju nebývalú renesanciu. Aj u nás sa objavila celá plejáda rôznych šarlatánov, ktorí sa podujali zlepšovať a vymýšľať novú paralelnú históriu Slovanov, doteraz údajne zatajovanú. Ich koncepcie opreté o zmes rôznych svojvoľných jazykovedných špekulácií sú často len výplodom fantázií, nemajúcich nič s realitou či vedeckým poznaním.

■ PROTI ŠARLATÁNSTVU

Tu treba už čo najrozhodnejšie zdvihnúť hlas: Dosť bolo šarlatánstva! Nedovoľme, aby pokračovali vo svojom, v konečnom dôsledku veľmi škodlivom konaní kompromitujúcom slovanskú ideu. Nedovoľme, aby i tak slabé povedomie nabúravali svojím diletantstvom. Slovanská myšlienka je hodná pestovania aj v dnešných časoch, nenechajme blúznivcom uchmatnúť si ju a deformovať. Slovanská vzájomnosť má aj dnes svoj význam. Je to platforma poskytujúca priestor na medzislovanskú kultúrnu interakciu. Treba aj v súčasnosti čo najviac podporovať kontakty medzi Slovanmi. Rozvoj kultúrnej a vedeckej výmeny. Podporovať výučbu slovanských jazykov. Vedecké kontakty, spoluprácu a výskum slovanskej histórie a vzájomných vzťahov. Akékoľvek pokusy o politické integrácie treba však vnímať s veľkou obozretnosťou, pretože práve súžitie Slovanov v jednom štáte vždy narušilo ich vzájomné vzťahy. Väčšina súčasných nedorozumení a zlej atmosféry pochádza práve z nich. Pretože štát postavený na koexistencii dvoch nerovnakých jednotiek vždy končí na hegemónii silnejšieho, resp. marginalizácii slabšieho partnera. Nezriedka v takýchto prípadoch, ako ukázala napríklad Juhoslávia, býva Slovan Slovanovi najväčším nepriateľom. A nám netreba rozjatrovať rany, ale, naopak, posilňovať spoluprácu na základe zásady rovného s rovným.

Na záver možno konštatovať, že vyspelý a kultúrny národ nepotrebuje zlepšovať svoju históriu. Je schopný akceptovať ju takú, aká je, bez príkras. Verím, že ani Slovákom to nie je potrebné, zvlášť ak sa ešte stále musíme konfrontovať s odstraňovaním nánosov deformácií minulých režimov. To však patrí do rúk odborníkom – historikom ‒, a nie rôznym aktivistom, ktorí síce možno v dobrej viere a s dobrým zámerom môžu viac pokaziť ako pomôcť. Zvlášť, ak podrývaním duchovných tradícií bojujú vlastne proti národu, jeho historickej tradícii a identite. Ťažko si predstaviť, že by to robili z vlastenectva.

Martin JARINKOVIČ - Foto: archív SNN

Viac na tému cyrilo-metodskej tradície na Slovensku si prečítajte aj v rozhovore TU