Progresívna paralýza ďalej pokračuje. Ak si zalistujeme v nedávnej histórii, zistíme, že nariadenie budapeštianskej vlády maďarizovať slovenské geografické názvy je z roku 1867, teda z konca 19. storočia. Nitriansky župan vydal v tom istom roku pokyn, ako treba premenovať pôvodné názvy slovenských obcí a miest, aby bolo zrejmé, že slovenské sídla na území Uhorska nikdy neboli, že predkovia Maďarov prišli do Karpatskej kotliny s Arpádom a ako prví zaujali „vlasť“. V martinských Národných novinách sa 3. mája 1897 objavil o tejto udalosti článok s výstižným názvom Progresívna paralýza, v ktorom Ambro Pietor apeloval na predstavených slovenských obcí, aby si „nedali znásilňovať starobylé historické mená rodných dedín. Nielen preto, že sa maďarčili stáročné a vžité historické názvy, ale i preto, že sa maďarčili zle“. Dnes na začiatku 21. storočia, keď sú dvojjazyčné názvy obcí na slovenskom juhu samozrejmosťou a slovenský jazyk popoluškou, musí to väčšine Slovákov, ktorí žijú v Slovenskom Novom Meste, pripadať ako návrat do uhorských čias, pretože im na železničnej stanici pribudne maďarský názov Újhely. Ešte vypuklejšie je to v prípade mesta Senec, kde je podľa posledného sčítania obyvateľstva národnostné zloženie nasledovné: Slováci – 68,06 percenta, Maďari – 14,47 percenta, Rómovia – 0,08 percenta, Česi – 0,68 percenta, Ukrajinci – 0,11 percenta, Nemci – 0,04 percenta, nezistené – 15,69 percenta. Ako je možné, že na železničnej stanici tohto mesta v blízkosti Bratislavy bude názov Szenc, keď tu nežije ani dvadsať percent občanov maďarskej národnosti, ako stanovuje zákon? Len ak by minister dopravy Árpád Érsek aj tých zvyšných pätnásť až šestnásť percent nezistených obyvateľov Senca prirátal k Maďarom.
■ PO STO ROKOCH!
Na prvý pohľad triviálna vec, ako je vyvesovanie ďalších tabúľ s maďarským názvoslovím na železničných staniciach, má však nepríjemnú pachuť značkovania maďarských území na Slovensku, ktoré už sto rokov nie sú uhorské ani maďarské. Štandardizácia geografických názvov po vzniku Česko-Slovenska bola v réžii historikov, jazykovedcov a špecialistov na verejnú správu, ktorí sa celkom prirodzene priklonili k pôvodným slovenským názvom a maďarské i nemecké názvy preložili do slovenčiny. Ak by sa štátna komisia neriadila týmto princípom, tak by sme dodnes mesto Košice nazývali Kassa, Senica by sa volala Rét Almás a Jablonica Tót Almás – ako v roku 1913.
Naposledy prijatý zákon o geografických názvoch umožňoval dvojjazyčné pomenovania obcí tam, kde žilo najmenej dvadsať percent obyvateľov národnostnej menšiny. Názvy železničných staníc však nepatria medzi geografické názvy, preto zákon o dráhach nepripúšťal ich dvojjazyčné označovanie. Až teraz vstupom politickej strany Most – Híd do vlády došlo k legislatívnej úprave „železničného zákona“, o ktorú sa usilovala najmä SMK spolu s obskúrnym združením Dvojjazyčné južné Slovensko rôznymi teatrálnymi vystúpeniami. Príklad mesta Senec či Szenc naznačuje, že tých päťdesiatpäť obcí (s výnimkou „rusínskych“ Medzilaboriec), kde majú na železničných staniciach zo štyroch strán visieť aj maďarské nápisy, je premrštené číslo, že sa vychádza pravdepodobne z neoverených údajov.
■ EXPANZIA MAĎARSTVA
„Dvojjazyčné označovanie železničných staníc a iných verejných priestranstiev nemusí byť v súlade s legislatívou, preverujeme to. Minimálne tridsať obcí podľa našich informácií už nespadá do nariadenia o zozname obcí, v ktorých sa používa menšinový jazyk. Nadštandardne tolerantná národnostná politika štátu vedie k izolácii juhu a strate kontroly štátu nad svojím územím. Dvojjazyčnosť sa týka všetkých Slovákov, nielen na juhu štátu,“ uviedla pre SNN M. Vyšná, riaditeka Strediska národnostných vzťahov Matice slovenskej. Nech už hodnotíme rozhodnutie označovania železničných staníc maďarskými názvami akokoľvek, vytvára to prostredie, kde sa občania väčšinového národa cítia v menšine, kde miestne samosprávy, žiaľ, vytláčajú Slovákov z verejného života, a to nie je zdravé prostredie na spolunažívanie.
Ľudovít ŠTEVKO – Ilustrácia: Andrej MIŠANEK