Nepokoje na východnej hranici znepokojujú.V Bruseli je teraz čas hektiky, ultimát, pochybností. Na plnú paru ide snaha zachrániť legitimitu Európskej únie tým, že sa postupne ohraničujú najdôležitejšie štáty Únie. Sú tri jasné návrhy, kde vlastne bude či má byť hranica Únie – taká, cez ktorú by už utečenci neprešli. V takejto situácii sa ocitol vývoj na Ukrajine v pozadí, nehovoriac o susednom Moldavsku
Pritom práve vývoj na východe od našej hranice je poučením pre verejnosť, médiá i pre slovenskú politiku, ktorá si nevidí ďalej od nosa terajších štrajkov. Malé Moldavsko, štvormiliónový štát hraničiaci s Rumunskom (na 450 kilometroch) a s Ukrajinou (na 940 kilometroch), sa na prelome rokov otriasalo doteraz nevídanými masovými demonštráciami. Osobitosťou týchto demonštrácií, počas ktorých sa „samozrejme“ demonštranti podľa zvyklostí v tejto časti Európy aj násilne vlámali do úradných budov, bolo nezvyčajné spojenectvo. Nešlo ako zvyčajne o to, či smerovať do Európskej únie, alebo naopak do spoločenstva, ktoré vytvorila Ruská federácia. Obe protirečivé zoskupenia sa spojili a demonštrovali spoločne za zvrhnutie vlády, osobitne jej premiéra Pavla Filipa. Dožadovali sa pádu vlády a vypísania nových parlamentných volieb bez toho, aby si „proeurópania“ či „proruskí“ kládli akékoľvek predbežné podmienky. Podstatné bolo dostať preč terajšiu vládu, ktorá sa dostala ku kormidlu štátu práve programom približovania sa k Európskej únii. Prívrženci pripojenia sa k Rumunsku, keďže moldavský jazyk je vlastne rumunský a podobne spojené sú aj dejiny, sú vo výraznej menšine.
■ ZLYHANIE BRUSELU
Nespokojná verejnosť považuje vládu, a osobitne jej predsedu Filipa za obyčajný nástroj, bábku v rukách miestneho oligarchu Plahotniuca. Vláda, jej predseda a oligarcha v pozadí majú samozrejme plné ústa proeurópskych prejavov. V skutočnosti však podľa nespokojnosti širokých vrstiev obyvateľstva nemajú s európskymi hodnotami nič spoločné. Nerobia nič, čo by sa na hodnoty čo len podobalo. Ide o oligarchickú moc. Situácia je o to horšia a nespokojnosť ľudí o to väčšia, že Brusel im to „zhltol“ aj s navijakom. V podstate Západ a Rumunsko vládu oligarchov ochraňovali nepretržite, pokiaľ len šírili aspoň ilúziu, že sú proeurópski. A najmä keď sa vymedzovali, ohraničovali voči Rusku. Podľa názoru miestnych však jediné, čo takouto politikou Západ a Rumunsko – člen EÚ a NATO, dosiahli, bolo, že vláda sa stala hračkou v rukách mafiánov a oligarchov.
■ NAJCHUDOBNEJŠÍ ŠTÁT
Moldavsko má veľké ekonomické problémy. Patrí medzi ekonomicky najzaostalejšie štáty Európy. Hrubý domáci produkt je najnižší z európskych štátov. Platí sa tu moldavským leu, za jeho stabilitu je zodpovedná Národná banka Moldavska. Napriek tomu sa v poslednom čase pokúša o rozvoj drobného podnikania. Krajina je závislá od dovozu energie a surovín z Ruska. Moldavsko má dobré predpoklady na rozvoj poľnohospodárstva, ktoré je hlavnou oporou ekonomiky. Bohatstvom je úrodná černozem. Nezamestnanosť dosahuje podľa neoficiálnych odhadov dvadsaťpäť percent. Dnes je moldavská ekonomika veľmi zraniteľná, oslabuje ju kolísanie cien energií, neúrody i nezáujem zahraničných investorov. Priemerná mzda v Moldavsku v roku 2007 dosahovala len sto USD.
Aj keď ide o štát na hranici EÚ a NATO, venujeme mu malú pozornosť. Aj v našich novinách sa o Moldavsku veľa nepíše. Pritom sa tu ako v zrkadle odráža politika Bruselu či už Únie, alebo Aliancie. Stačilo byť protiruskí a už politici krytí, ako hovorí miestna, ale aj rumunská tlač, mafiánmi a oligarchami sa dostali k moci a roky sa pri nej udržali. Konfrontačná politika deštruovala moldavské pomery. Na tamojších demonštráciách sme registrovali, ako sa bumerang majdanizácie – bumerang organizovania masívnych demonštrácií a podnecovania nepokojov obracia proti pôvodcom.
Moldavsko je v mnohom zaujímavé, treba mu v mnohom držať palce. Ale demonštrácie tento rok v centre hlavného mesta Kišiňov nám hovoria nielen o pomeroch na východnej hranici Únie a Aliancie, EÚ a NATO, ale aj o niečom zhnitom, nepredvídavom v politike a postupe bruselských štábov. Dlhodobá politika zameraná na konfrontáciu Moldavsku neprospieva.
Podobne je to aj s bumerangom majdanizácie v Ukrajine, veľkom a mimoriadne významnom európskom štáte. Bývalý slovenský ústavný činiteľ, bývalý podpredseda vlády I. Mikloš si v Kyjeve užil to, čo v Bratislave nepoznal ani na večierku odviazanej spoločnosti. Na zasadaní bezpečnostnej rady štátu tam čelní predstavitelia hádzali po sebe poháre vody a nevyberavo sa častovali, nadávali si horšie ako u nás v dedinskej krčme. Video z tohto „zasadania“ najvyššieho ukrajinského orgánu urobilo na internete, na youtube mimoriadnu kariéru. „Náš“ minister, teraz poradca, jeden z viacerých, lebo jeden na Ukrajinu nestačí, bol nielen očitým svedkom tohto unikátneho „európskeho“ divadla à la Kyjev. Musel aj prehltnúť, že poslanci Verchovnej rady dali zbaliť a odniesť návrh daňovej reformy ako nepotrebný papier. Inými slovami to, čo prešlo dakedy v slovenskom parlamente s takmer sto percentami hlasov a povestná daňová Miklošova reforma sa udržala ešte dlho po tom, čo nebol v kresle ministra, to na Ukrajine bola makulatúra.
■ NEDÔVERYHODNÝ KYJEV
Nemáme sa prečo škodoradostne tešiť, je to totiž znak, že ukrajinský parlament vzbudzuje zásadné pochybnosti. Po rokoch majdanizácie ukrajinskej politiky otázka totiž znie: budú naďalej poslanci a oligarchovia za nimi alebo oligarchovia rovno v najdôležitejších kreslách roky balansovať medzi sovietskym systémom, ktorý zbankrotoval, a skorumpovaným systémom oligarchického kapitalizmu, ktorý na sovietskych ruinách Ukrajinci vytvorili? A od oranžovej, prepytujem, revolúcie aj s našou podporou udržiavali. Čo sme to vlastne podporovali na majdane? Koho to vlastne podporujeme dnes? Nevracia sa nám bumerang majdanizácie, a to rovno v čase, keď by sme to isté radi videli aj v Moskve? Dnešný poradca dvoch ukrajinských ministrov, ktorí prišli do Kyjeva a získali občianstvo len nedávno, sa môže vyjadrovať zdržanlivo o svojej kyjevskej skúsenosti. Ale pravda je trpká. Počínanie politiky v Kyjeve podrýva medzinárodnú dôveru vo vládu, do ktorej EÚ a Medzinárodný menový fond napchali miliardy dolárov a eur. Ide o peniaze európskych daňových platcov – mali by sme teda vedieť, komu a na čo ich dávame. Za koľko miliárd nám vlastne stojí označovanie Ruska za agresora v najnovšej ukrajinskej doktríne? Prečo máme viesť vojnu za Krym, kam si nechodíme ani len nohy močiť?