Máme tu samozvaných strážcov mravov

thumbnail

ROZHOVOR TÝŽDŇA

 Spisovateľka a publicistka Gabriela ROTHMAYEROVÁ stále verí sile človečenstva. Gabrielu ROTHMAYEROVÚ poznajú jednak milovníci slovenskej prózy, no je známa aj čitateľom najmä  sociálne orientovaných periodík. Táto vnímavá a citlivá spisovateľka prešla redakciami viacerých denníkov a týždenníkov a po novembri 1989 zasadala jeden čas aj v poslaneckých laviciach vtedajšieho Federálneho zhromaždenia. Má na svojom konte celý rad zaujímavých kníh a návštevníci sociálnych sietí ju poznajú ako vnímavú a výstižnú komentátorku spoločenského a kultúrneho diania.

  • Nedávno som natrafil na zaujímavú definíciu novinára. „Zo strážnych psov demokracie sa stali bojoví psi oligarchie...“ Je to s novinárskym stavom až také zlé?

Obaja sme novinári, tak by som nerada narúšala našu sebaúctu. Povolanie novinára sa asi nezmenilo, rovnako sa nezmenilo povolanie napríklad lekára či učiteľa alebo hoci aj smetiara. No neviem si predstaviť lekára, učiteľa alebo hoci aj toho smetiara bez dôvery. Rozdiel je v tom, že novinárky a novinárov bez dôvery si nielenže viem predstaviť, ale aj ich mená denne vídať. Napriek tomu sú ich texty, hovorené prejavy v rádiách či televíziách šírené. Nemám na mysli romantických mladých ľudí, akým bol napríklad zavraždený Ján Kuciak, čítala som si jeho texty po tej strašnej tragédii a videla som, že sa ho bytostne dotýkalo, čo sa so Slovenskom stalo. Ján Kuciak začínal ako bloger, v roku 2012 napísal o (ne)zvyčajnej žene, svojej mame. Žena, štyridsaťdeväťročná, už nie celkom zdravá, z vidieka, robotníčka so základným vzdelaním... Diskutéri jej pod blogom veľkopansky odporúčali na sebe začať makať, nesedieť doma, učiť sa po nemecky, odísť pracovať inde, či aby sa o ňu postarali deti. Mama však naďalej otrocky pracovala pod rozpálenou plechovou strechou (päťdesiat stupňov v lete, päť stupňov v zime) aj šestnásť hodín denne bez dovolenky. Pre svoje deti, pre svojho syna! Bála sa stratiť túto otrockú prácu. Závod v Bytči prešiel slávnou transformáciou, ktorá vraj priniesla také sladké ovocie pre Slovensko. Voliť nechodí, lebo nevie, koho by volila: aj tak všetci kradnú. On sám hľadá a sklamáva sa. V Miklošovi, Sulíkovi, Procházkovi, Ficovi neveril asi od začiatku. Pri Gorile bol Ján Kuciak v uliciach. Napísal o tom blog Prečo treba ísť do ulíc. Chcel vidieť protest vedený aktivistami z radov spoločnosti, nie politikmi. Nemožno preto pochybovať, že tí, ktorí prišli po tej ohavnej vražde von, naplnili jeho želanie. Nemožno pochybovať, že pád vlády Roberta Fica bol jeho snom. Vedel to vrah (to ma stále máta)? No jeho príbeh nie je len o strašnom odchode popravených. Vidíme Slovensko rozčesnuté na úspešných a lúzrov. Paradoxne ‒ úspešní majú pocit, že im ktosi ukradol revolúciu, teraz si chcú vziať víťazstvo späť. Opozičné médiá upratujú, z každého kúta vlasti vykukne kostlivec. V každom kúte vlasti sú však aj tiché „šičky z Hencoviec“ podobné pani Kuciakovej, ktoré za svoju otrockú prácu nedostávajú primeranú plácu. Dokonca občas nijakú. Kolonisti, ktorí si sem prišli zarobiť, zdvihnú kotvy a nič sa im nestane. Všetky vlády od začiatku transformácie (ako sa v začiatkoch nazýval lúpežný kapitalizmus) podplácajú investorov. Médiá to vidia, no stavajú sa k tomu nejako výberovo ‒ veď ani tú pani Kuciakovú si nevšimli, to až po vražde jej syna... Takže zlé to nie je s novinárkami a novinármi (všelijakých nás Pán Boh má), horšie je to s aktivizmom na prospech vybraných oligarchov. Toho sa obávam.

  • Ostanem ešte pri téme. Voľakedy označenie spisovateľ, novinár či redaktor znelo vážne a vážene. Dnes je spisovateľkou hviezdička píšuca jednoduchým jazykom šteklivé spálňové texty, novinárom je autor internetových článkov evidentne slúžiacich k zaplatenej podpore či poprave a redaktorkou silikónová dorastenka predstavujúca bande divákov jagavý svet celebrít. Už asi pôvodnú spoločenskú vážnosť týmto označeniam nevrátime… Alebo je tu nádej?

Nedávno vyšla krásna kniha Vladimíra Barboríka a Vladimíra Petríka pod názvom Pohyb k nehybnosti. Literárny život od začiatku šesťdesiatych do konca sedemdesiatych rokov objektívom Antona Šmotláka. Fotky v knihe sú samostatným príbehom, no vypísala som si jednu veľmi zaujímavú myšlienku: „V dôsledku ambivalentnej symbiózy literatúry a moci sa v krajinách východného bloku po druhej svetovej vojne v modifikovanej podobe zakonzervoval v podstate osvietensko-obrodenecký  model spisovateľa a s ním spojená vysoká miera spoločenskej relevancie literatúry. Dialo sa to v čase, keď si v západnej demokratickej spoločnosti už literatúra musela hľadať v konkurencii novších razantných médií a umeleckých druhov inú, skromnejšiu pozíciu vo verejnom živote. Aj preto strata spoločenského statusu po roku 1989 dopadla na literatúru a jej tvorcov náhle a viacerým spôsobila šok.“ Chceli sme preskočiť tú medzeru, lenže sme si nejako nevypočítali krok. A tak sa sem-tam niekto prepadol, niekto, chvalabohu, zachytil o koreň no a ľahkonohé múzičky sa kamsi pretancovali aj so svojím podenkovým životom.  To by neprekážalo, nech je tu pestro. Sme alfabetizovaní (presnejšie, boli sme, dnes by som si netrúfla povedať, že všetci vedia čítať), kníh vychádza veľa, je si z čoho vyberať. Ale vážnosť? Hm...

  • Ako básnik chápem, keď sa mení význam slova trebárs v rámci metafory. Keď prozaik napíše o dievčati, že je to mačička, nikto neočakáva, že dotyčná behala po dvore a chytala myši. Nechápem, prečo sa však ad absurdum menia významy slov v publicistike a čoraz viac aj v bežnom živote. Trebárs také slová ako xenofób, nacionalista či dokonca fašista sa užívajú v istých médiách čoraz hustejšie. Prečo táto masívna zmena významu slova?

Existuje test, ktorým si človek na základe odpovedí na konkrétne otázky môže nájsť svoje miesto napravo alebo naľavo. Lebo je rozdiel, či sama o sebe hovorím, že som ľudská, srdečná, pravdovravná a neviem aká ešte a či ma tak vníma aj moje okolie, prostredie, v ktorom žijem a pôsobím. V BBC sa riadia zásadou, že musíš byť najmä vnímaný ako objektívny, nie, že si to o sebe myslíš. Aj ja si všímam, že nám tu pravítkom dávajú po prstoch samozvaní strážcovia mravov, ktorí si už odmerali, ako má vyzerať svet. A pricapujú nálepky. Pritom  sa zahrávajú s ohňom a možno ani netušia, čo činia. Vieš, často sa vraciam ku knihe Annie Routierovej Dievčenský orchester. Je to príbeh francúzskej klaviristky Fanie Fenelonovej, dievčaťa, ktoré počas druhej svetovej vojny v Paríži roznášalo letáky, zatkli ju, ocitla sa v koncentračnom tábore Osvienčim. Fania nikdy netúžila žiť politikou, len sa v nej ocitla, nikdy nepremýšľala o tom, že je Židovka, bola Francúzka, no ľudia, ktorí si prisvojili nejaké nadľudské privilégiá, o nej rozhodli a na tom základe ju takmer pripravili o život. Pravítkom narysovali svet, kto vybočoval, tak ho odstrihli. A vytvorili zvláštne laboratórium, do ktorého skoncentrovali pestrú zmes ľudí. Román Dievčenský orchester nie je obyčajný príbeh, lebo ostrým rezom ukazuje štruktúru jedného spoločenstva ‒ všetci sú v strašnom postavení, a predsa nie všetci majú rovnaký charakter. Tak je to vždy, v každom režime a v každom spoločenstve. Mne sa vidí, že to nie je o význame slov, ale o povyšovaní sa ‒ ja rozhodnem! Fašizmus nie je slovo, to je naozaj trauma, ktorú jedni ľudia pripravili iným ľuďom. Ani v tom skoncentrovanom svete neboli všetci rovnakí, lebo to ani nejde, ani v tom dnešnom tekutom svete to tak nie je. Po ovocí spoznáme sa.

  • Medziľudské vzťahy hrubnú. Súcit a empatia sa vytrácajú ako prejavy slabosti. Sociálne cítiaci človek riskuje označenie ako boľševik, veriaci ako „sutanista“. Má táto spoločnosť ešte šancu napraviť toto smerovanie do pekla individuálnej džungle mocných a ich koristi alebo musí prísť zlom, otras, nedajboh vo forme vojnového konfliktu, aby sa ľudia spamätali?

Pamätáš sa na Ivana Hoffmana? Toho, čo na Námestí SNP v novembri 1989 zaspieval pesničku, ktorá takmer zľudovela ‒ Sľúbili sme si lásku! Je to skvelý novinár, veľmi rada čítam jeho glosy, ktoré pod názvom Obživlosti píše do českých Kultúrnych novín, jediného družstevného média. On vtedy na námestí veril tomu, čo spieva, bol úprimný, preto mu státisíce ľudí uverili. Tiež to tak cítili. Dnes je to zrelý, múdry muž, veľa nažil a zažil, má nadhľad, vľúdnosť a talent porozumieť. V jednej glose hovorí, že sa nikdy nemal zle ‒ vždy si mal čo obliecť, obuť, kde bývať, čo jesť. Ako my všetci. Tak čo sa tu vlastne deje? „Namiesto problémov, ktoré prinášal obyčajný ťažký život, sa naším problémom stalo pohodlie. Sme kvôli nemu menej živí, pretože v našom živote nejde o život. Pohodlie ide ruka v ruke s úpadkom, pretože je synonymom plytvania, lenivosti, malichernosti, infantilnosti. Keď sa rozhliadneme okolo seba, vidíme, že pohodlie generuje povrchnú, tlstú, nešťastnú populáciu. Spolu s pohodlím, mimochodom, pribúda deviácií a deviantov. Pokiaľ nie je príležitosť bojovať za niečo zmysluplné (za volebné právo, za mier, za slobodu…),vyhľadávajú ľudia s potrebou za niečo bojovať zástupné témy. Pod zámienkou rešpektu k menšinám sa začína fandiť ľuďom s rôznymi úchylkami, a kto lipne na voľakedajšej normálnosti, je označovaný ako extrémista.“  Myslím si, že kým máme dosť premýšľajúcich ľudí, tak to s nami ešte také zlé nie je ‒ veď sme si sľúbili lásku...

  • Žiješ bohatým spoločenským životom. Si publicisticky činná, no nezabúdaš ani na literatúru. Ale predsa len, čím žije spisovateľka a publicistka Gabriela Rothmayerová v týchto dňoch a týždňoch?

Počúvala som raz rozhovor so slávnou českou sochárkou, vymodelovala sochu Mikoláša Aleša aj pápeža. Redaktorka sa jej pýtala, čo si váži najviac. „Puding, ktorý som uvarila svojej vnučke,“ odpovedala táto múdra žena. Často teraz na jej odpoveď myslím, lebo život (a nevesta so synom) mi podaroval tiež také veľké šťastie. Neviem, či si raz moja vnučka Eliška bude pamätať na babičkinu polievku, no pre mňa je teraz najdôležitejšie, aby jej chutila. A aby ju vždy mala a aby jej nekazili život kadejakí samozvaní spasitelia. Sociológovia zistili, aká je predstava väčšiny  obyvateľstva: že politika by mala v zásade byť konsenzuálna, že politici sú platení za to, aby sa dohodli. Nie, aby prevládali emócie, konflikty, aby konflikt jednej strany stíhal konflikt z druhej strany. Veď to nemá aktuálne vôbec nijaký základ. A najmä zmysel. František Hečko vo svojich denníkoch (vyšli knižne spoločne s denníkmi jeho manželky Márie Jančovej) zaznamenal, ako sa správali jeho kolegyne a kolegovia. A potom, keď zomrel, stáli mu tí istí, o ktorých si myslel svoje, čestnú stráž ‒ Zora Jesenská, Katarína Lazarová, Vladimír Mináč, Dominik Tatarka... O každom je v jeho spise veta. No zostáva večné jeho (a ich) umenie. Ale aj tak je asi najdôležitejší ten puding pre vnučku...

Zhováral sa: Maroš M. BANČEJ ‒ Foto: autor