Spisovateľ sa vždy tešil na Slovensko
Matej Bencúr pochádzal z dolnooravskej dedinky Jasenová a už tam v mladosti sa stal obľúbeným slovenským spisovateľom pod menom Martin Kukučin. To meno si písal až do smrti s krátkou koncovkou -in, lebo pseudonym si dal na počesť matky, prezývanej v dedine Kukuča. On bol syn Kukuče, čo vyjadroval privlastňovacím menom Kukučin.
Kukučinove prózy vychádzali tlačou niekoľko rokov pod týmto menom s krátkou koncovkou, a to nielen na Slovensku, ale i v Čechách, Srbsku a Poľsku. Lenže kým bol v Južnej Amerike, Matica slovenská mu koncovku mena predĺžila bez jeho vedomia. To sa zaužívalo a zakonzervovalo, proti čomu sa neohradil, lebo nechcel nikoho uraziť. So zmenou však nesúhlasil a naďalej sa podpisoval s krátkou koncovkou až do smrti. Aj rozsiahle emigrantské dielo Mať volá si vydal po návrate z Ameriky sám v Nakladateľstve G. A. Bežu v Trnave s krátkou koncovkou v mene. Dokonca aj priamo do kníh, ktoré už Matica slovenská vydala s dlhou koncovkou, podpisoval sa vo svojich rukopisných venovaniach s krátkou koncovkou.
■ PRV MAL POMNÍKY V CUDZINE
V cudzine sa doktor Matej Bencúr preslávil ako skvelý lekár, humanista, zakladateľ čilskej pediatrie, zakladateľ čilského Červeného kríža, spoločenský dejateľ, podporovateľ utvorenia Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov i ako jeden zo zakladateľov patagónskej literatúry a tiež ako autor historicky prvého románu z patagónskeho prostredia. Preto sa stalo, že mu v cudzine zhotovili pomníky prv než my na Slovensku. Prvý pomník na svete (náhrobník) mu urobili Chorváti, druhý pamätník vo forme bronzovej tabule s reliéfnou plastikou tváre mu zhotovili Čiľania, tretí Argentínci… Prvú sochu v nadživotnej veľkosti (Meštrovićovu) mu odhalili v Kanade, druhú v USA, tretiu (konečne slovenskú) na horskom prechode Brestová nad Jasenovou, štvrtú (americkú) v Bratislave, piatu (3D sochu ako kópiu Meštrovićovej americkej) v Martine… Keď žil na ostrove Brač (v rokoch 1894 – 1907) a potom v Čile i v Argentíne (1907 – 1922), veľmi túžil vrátiť sa na Slovensko. Podarilo sa mu to však až v jeseni 1922. Lenže nenašiel tu prácu, tak sa stal dosmrtným pútnikom a žil striedavo na Slovensku, v Chorvátsku i v Argentíne.
■ KRÁTKE POBYTY DOMA
Počas svojich krátkych posledných pobytov na Slovensku sa rozhodol doplniť zameškané turistické poznávanie rodného chotára. Aj keď už starý, vyše šesťdesiattriročný, odhodlal sa vystúpiť na dominantný vrch nad rodnou Jasenovou – na Choč. Trúfol si na to spolu s mladým tajomníkom Matice slovenskej Štefanom Krčmérym a s jeho manželkou Helou. Nezachoval sa dátum výstupu, ale dá sa odhadnúť, že to mohlo byť v roku 1924, teda pred sto rokmi.
■ ZÁPISKY O VÝSTUPE
Pani Hela Krčméryová nám o tom zanechala písomné svedectvo: „Išli sme zo strany jasenovskej. Deň bol krásny, teplý, na nebi ani obláčka. Náš sprievodca baťko Kukučín bol skvelý turista. Rezko si vykračoval s ostrou sekerkou v ruke. Stúpanie bolo príkre, no rozhovor ani raz neuviazol. Počúvali sme majstra s napätou pozornosťou. Veď môcť počúvať človeka, ktorého zväčša len z kníh poznáš a obdivuješ, je veru zriedkavé... Pri veselom rozprávaní sme ani nezbadali, ako nám pol cesty ubehlo, iba keď sa zrazu nebo zastrelo a začal sa cediť hustý dážď. Čo teraz? Baťko Kukučín si chytro poradil. Nelenivý vytiahol sekierku a rúbal. Hneď bolo nasekanej hustej svrčiny a o chvíľu bola hotová aj koliba. Nasťahovali sme sa do nej ako ľudia, ktorí si vedia oceniť i takéto prístrešie v živelnej nepohode. Usalašili sme sa, rozložili si ohník, aby nám premáčané kabáty trocha obschli. Žartovanie pritom neprestávalo… Neskoršie začali sme si nôtiť tie naše slovenské a tu sme už boli s mužom dobre zohratí. Zaspievali sme aj Kukučínovu najmilšiu „Drotári, drotári, jako dzivé husi, po tom šírom svece potúkac sa musí“. Baťko Kukučín nás s úľubou počúval. Medzitým sa nebo vyjasnilo a dúha nádherných farieb pospájala vyjasnenú časť oblohy so zadaždenou. Keď sme vyšli z úkrytu, ukázal sa nám pred očami čarokrásny až rozprávkovo neskutočný obraz. Ešte i teraz vidím majstra Kukučína, ako si pricláňa dlaňou oči a díva sa na neslýchanú krásu do nekonečnej diaľky. Ponáhľali sme sa k cieľu našej cesty – na vrcholec Choča. Ale každý sa mýli, ak si myslí, že tam, kde sa začínajú kosodrevinové polia, je na konci cesty. Veru nie – veď posledný úsek – hrb Choča – je najťažší a najneschodnejší. No i cez husté porasty, kroviny a skalné útesy sme sa konečne preškriabali. Biela šatôčka zakývala a my – slávna výprava – odfukovali sme na temeni končiara. Baťko Kukučín si šatôčkou utieral uznojené čelo a akoby hovoril: Na tento výstup som sa tešil dlhé roky, i v ďalekej Amerike som často myslel na svojho druha, na tohto hrbáňa.“
■ ZNIČUJÚCE PODCHLADENIE
Kto by si bol vtedy pomyslel, že čiperný baťko Kukučin umrie onedlho – o pár rokov – na zápal pľúc, ktorý sa začal tiež premoknutím vo Vysokých Tatrách. Nie na turistickom výstupe, lež cestou z Tatranskej Lomnice, kde si bol pozrieť prvé slovenské národopisné slávnosti v júli 1927. Zimu 1927 – 1928 prežil s ťažkosťami v chorvátskom mestečku Lipik, lenže keď sa už opäť tešil na Slovensko (v apríli 1928), zaskočil ho na ceste z Pakraca do Lipika prudký lejak. Podchladenie jeho organizmus už nezdolal. Asi o mesiac umrel v nemocnici mesta Pakrac 21. mája 1928 v náručí svojej manželky Perice.
Text a foto: Mária RAPOŠOVÁ