Národný cintorín v Martine je jedinečnou národnou pamiatkou. Národný cintorín v Martine a problematika jeho vzniku, budovania, spravovania a postavenia sa dnes stáva horúcou mediálnou témou. Miesta posledného odpočinku velikánov dejín majú nezastupiteľné miesto v každom národe a štáte. Ozrejmuje to vedecký pracovník Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej doc. PaedDr. Pavol PARENIČKA, CSc. (nar. 1959). Vyštudoval slovenčinu a dejiny, doktorát získal z dejepisu, kandidatúru historických vied zo slovenských dejín, habilitoval sa v odbore kulturológia. Matičný vedec, literárny a kultúrny historik, kulturológ a publicista sa profesijne zaoberá aj biografistikou, jazykovou kultúrou, slovakistikou a slavistikou, je autorom monografií, štúdií a stoviek odborných článkov. Požiadali sme ho o priblíženie vývoja a súčasného postavenia martinského Národného cintorína v rámci Slovenska, slovenského národa a našej štátnosti.
Cintorín ako pohrebné miesto, miesto posledného spočinutia človeka, odpočinutia ľudského „telesna“. Ako ho poníma kulturológia?
Pohrebiská a cintoríny nie sú len predmetom záujmu kulturológie, ale tiež religionistiky, kultúrnej antropológie a etnológie ako moderných vedeckých disciplín 20. storočia, no súčasne aj archeológie, dejín kultúry a umenia, najmä výtvarného, literárnej histórie, sociológie, etnografie a folkloristiky, ktoré sa formovali v 19. storočí, zo starších náuk ide o všeobecnú i vojenskú históriu, biografistiku, dejiny náboženstva, eschatológiu a pomocné vedy historické, osobitne genealógiu, epigrafiku a paleografiu. Ide teda o komplex vedeckých disciplín viac alebo menej reflektujúcich a interpretujúcich aj cintoríny a miesta posledného odpočinku predkov, i keď dominantný je svojím holistickým princípom pohľad kulturológie.
Môžete ozrejmiť pohľady na národné cintoríny ako miesta posledného odpočinku významných osobností národa aj z ďalších aspektov?
Každý cintorín aj verejné pohrebisko sa riadi istými legislatívnymi normami a internými predpismi, uplatňujú sa rôznorodé vlastnícke, majetkové, zriaďovateľské a správcovské právne vzťahy, existujú cintorínske komisie a poriadky. Otázka miesta a postavenia národného cintorína ako kultúrnej pamiatky musí súvisieť i súhlasiť okrem úradnej aj s verejnou mienkou, ktorá sa v tomto vážnom prípade zvyčajne prenáša ponad generácie a utvára tradíciu, pričom tento etický moment by mal byť v čo najväčšej zhode s právnym poriadkom. Že to nie je vždy tak, o tom nás presviedča politika, rozličné necitlivé zásahy a vplyvy, nepremyslené iniciatívy a nekonzultované návrhy, urýchlené rozhodnutia... O národnom cintoríne nemožno rozhodovať politicky od úradníckeho stola či z poslaneckej lavice, ale musí sa zhodovať s dlhodobo budovanou povesťou, historickou realitou, verejnou mienkou, stanoviskami odborníkov, platnou legislatívou a aj morálkou. V demokratickej spoločnosti možno síce diskutovať o všetkom možnom. V rámci takejto diskusie musia platiť určité limity, trvalé hodnoty a axiomatické body, ku ktorým v oblasti slovenskej kultúry a kultúrneho dedičstva jednoznačne a nespochybniteľne patrí Národný cintorín v Martine.
Ako by sme mohli opísať miesto martinského Národného cintorína v slovenskom matičnom, kultúrnom a štátnom priestore?
Začiatok príbehu Národného cintorína v Turčianskom Svätom Martine, ktorého dejiny sa začali písať tak ako v iných mestách Habsburskej ríše od druhej polovice 18. storočia, keď tereziánske a jozefínske reformy z hygienických dôvodov vykázali cintoríny zo stredu miest okolo kostolov do okrajových mestských častí, je nerozlučne spätý až s ranou históriou Matice slovenskej v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. storočia a potom od roka 1919 po jej oživotvorení ‒ no uhorský a sprvu ani československý štát tento fakt neupravili právne. Aj keď počas politického odmäku a obrodného procesu v Československu v roku 1967 martinskému cintorínu konečne i oficiálne komunistický režim udelil čestný názov Národný cintorín a získal štatút národnej kultúrnej pamiatky, až vznik samostatnej slovenskej štátnosti v roku 1993 priniesol v tejto veci zásadný obrat. V roku 1994 Národná rada SR prijala zákon o meste Martin ako centre národnej kultúry Slovákov, kde je v osobitnom paragrafe rigorózne stanovené postavenie, a dokonca i financovanie Národného cintorína. Táto legislatívna norma by mala mať všeobecne záväznú platnosť, brániť duplicite, ak teda v našich zemepisných šírkach rešpektujeme zásady fungovania právneho štátu, po ktorom tak voláme, čo však nie je vždy samozrejmosťou.
Národný cintorín má výnimočné postavenie, keďže tu popri matičných činovníkoch, ako aj ďalších slovenských národných, literárnych, kultúrnych a politických dejateľoch „ležia“ aj iní velikáni našej minulosti.
Národný cintorín v Martine nie je len miestom posledného odpočinku siedmich generácií významných matičiarov ‒ od Karola Kuzmányho, Viliama Paulinyho-Tótha a Jána Francisciho cez Jozefa Škultétyho, Jaroslava Vlčka a Štefana Krčméryho až po Jozefa Cígera Hronského, Karola Plicku a Jozefa Cincíka, no aj ďalších národnokultúrnych pracovníkov, literátov a štúrovských, memorandových, národniarskych, medzivojnových i povojnových politikov, ale tiež osobností z iných odborov tvorivej činnosti, ako sú napríklad výtvarné a dramatické umenie, prírodné a technické vedy, lekárstvo. S Národným cintorínom v Martine je napríklad nerozlučné späté meno sochára a matičiara prof. Fraňa Štefunka, ktorý najvýraznejšie participoval na jeho esteticky výnimočne pôsobivej výtvarnej, sochárskej, galerijnej a architektonickej podobe. Spolu ide asi o päťsto hrobov dejateľov prvoradého významu. Takáto koncentrácia zvečnených slávnych Slovákov na Slovensku ani za jeho hranicami neexistuje, ba nijaký iný cintorín u nás sa tejto celoštátnej pamiatke nevyrovná po žiadnej stránke. Keď kultúrny historik a genealóg Zdenko Ďuriška napísal základnú monografiu Národný cintorín v Martine s podtitulom Pomníky a osobnosti, ktorú v roku 2007 vydala Matica slovenská, zdokumentoval v nej štyristojedenásť rovov našich významných postáv.
Ktoré najvýznamnejšie osobnosti nášho národa spočívajú na tomto pietnom mieste?
Ťažko niekoho vybrať či uprednostňovať z tých stoviek matičiarov a ďalších národných dejateľov či pochovávanie ostatkov významnej slovenskej osobnosti bolo aj dôležitou národnou udalosťou, okázalou panychídou, smútočnou slávnosťou a neraz najmä v horších časoch neslobody i uvedomelou demonštráciou. A tak aspoň tu je pomyselná magická tridsaťtrojka slávnych mužov a žien, ktorí sa lopotili na národa roli dedičnej: Karol Kuzmány (zomrel 1866), Janko Kalinčiak (1871), Viliam Pauliny-Tóth (1877), Janko Francisci (1905), Andrej Kmeť (1908), Pavol Mudroň (1914), Svetozár Hurban Vajanský (1916, jeho mohylu projektoval bratanec Dušan Samo Jurkovič, autor Štefánikovej mohyly na Bradle), Matúš Dula (1926), Elena Maróthy-Šoltésová (1939), Jozef Škultéty (1948), Július Barč-Ivan (1953), Martin Benka (1971), Fraňo Štefunko (1974). Na martinský Národný cintorín slávnostne preniesli aj telesné ostatky významných slovenských osobností z iných lokalít Slovenska, napríklad Janka Kráľa zo Zlatých Moraviec (1940) a Štefana Marka Daxnera z Tisovca (1979), z Bratislavy to boli Janko Jesenský (1945), Jozef Országh (1949), Hana Meličková (1978) a jej manžel Daniel Rapant (1988), Pavol Socháň (1979), Izabela Textorisová (1981), Ján Smrek (1982), Ivan Stodola (1989), Štefan Krčméry (1990), Maša Haľamová (1995), Belo Polla (2000) alebo zo zahraničia: Martin Kukučín (1928), Karol Plicka (1987), Jaroslav Vlček (1989), Jozef Lettrich (1990), Jozef Cíger Hronský (1993), Gorazd Zvonický (1996), Milan Hodža (2002). Čo meno, to pojem...
Prečo teda postavenie tohto cintorína do súčasnej podoby bolo ustanovené až po vyše storočí?
Cintorín v Martine začal byť širokou slovenskou verejnosťou doma i Slovákmi v zahraničí akceptovaný ako národný už od šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 19. storočia, keď tu spočinuli prví matičiari. S každou ďalšou pietnou slávnosťou, spojenou s pohrebom, hrobom, odhalením pomníka či náhrobníka, prevezením a uložením telesných ostatkov slovenských osobností z iných lokalít Slovenska alebo zo zahraničia, čo, musíme si uvedomiť, sa opakovalo na Národnom cintoríne v Martine vyše päťstokrát, opätovne sa posilňovalo a rástlo jeho postavenie v povedomí viacerých generácií národa, utužovala sa a verifikovala výnimočnosť tohto národného panteónu. Uhorský ani československý štát nemal záujem riešiť túto otázku, to sa udialo až po vzniku Slovenskej republiky v roku 1994.
Ako to je v prípade národných cintorínov iných národov či štátov, najmä tých väčších?
V Českej republike funguje ako národný Vyšehradský cintorín s časťou Slavín v Prahe, ktorý vznikal koncom 19. storočia a je na ňom pochovaných okolo šesťsto osobností českého národa. Vyšehradský cintorín nie je jediné významné pohrebisko v Prahe, ale najstaršie i najväčšie sú Olšanské cintoríny, kde, okrem iných, pochovali aj Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika, ktorých telesné ostatky navrhovali už štúrovci preniesť na Slovensko, čo sa, bohužiaľ, nestalo do dnešných dní. Mimochodom, reprezentatívny Český národný cintorín sa nachádza v Chicagu v americkom štáte Illinois, kde sa z početnej česko-slovenskej vysťahovaleckej komunity pochovávali českí aj slovenskí krajania a exulanti, napríklad od roka 1944 tu spočívali ostatky Milana Hodžu, ktoré boli až v roku 2002 prevezené na Národný cintorín v Martine. A takto by sme rad za radom mohli vymenovať viaceré národné cintoríny v slovanských alebo inonárodných krajinách a štátoch ‒ od slávneho Cimetière du Père Lachaise v Paríži až po nemenej známy americký Arlingtonský národný cintorín vo Virgínii. V tejto súvislosti treba poznamenať, že národné cintoríny, či sa tak už oficiálne menujú, alebo majú iné názvy, reprezentujú a symbolizujú samotný národ, jeho kultúrnu minulosť i prítomnosť ako pamätník i pamiatka na najvýznamnejšie osobnosti.
Ak teda porovnáme „český národný cintorín so „slovenským“, tak na tom našom je v prepočte na počet obyvateľov výraznejšie viac významných osobností.
Vyplýva to aj z toho, že v Prahe sa nachádzalo viacero významných cintorínov, podobne ako v Bratislave (Cintorín pri Kozej Bráne, Cintorín Slávičie údolie, Martinský cintorín, Ondrejský cintorín, Urnový háj), kým v Martine bol dlho iba jediný cintorín, ale aj tak je pravdepodobne svetovým unikátom, veď mať päťsto hrobov vrcholových národných dejateľov takto koncentrovaných na jedno jediné miesto je samo osebe unikátom. No treba poznamenať, že každý cintorín alebo pohrebisko, či je to už Národný cintorín v Martine, alebo Ondrejský cintorín v Bratislave, či hociktorý inak z hľadiska národného hnutia významný cintorín na Slovensku, napríklad v tradičných kultúrnych centrách v mestách a mestečkách, ako je Modra, Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš či Banská Bystrica, má svoj originálny názov, svoju bohatú históriu, svoje vzácne osobnosti, svoj osobitý genius loci, no národným môže byť len jeden. Preto by sa malo k téme Národného cintorína v Martine pristupovať s pietou, úctou, vážnosťou až posvätnosťou.
Zhováral sa Viliam KOMORA – Foto: autor