NA OKRAJ
Koncom roka 1990 som sa ocitol pracovne v Prahe. Médiá žili takzvanou „pomlčkovou vojnou“, skloňovali sa termíny ako autentická federácia, československý „dvojdomček“ či vlastná európska hviezdička. Aj keď bolo jasné, že vývoj smeruje k suverenite oboch štátov Česka a Slovenska, občas sa objavili na českej strane vášne, prameniace skôr z urazenej samoľúbosti ako z úprimnej snahy zachovať československý status quo.
Mal som možnosť rozprávať sa so vzdelanými ľuďmi, väčšinou z umeleckej branže, ale aj s bežnými robotníkmi či so študentmi v poctivých českých „hospodách“. Väčšinou som narážal na skutočné, občas ale aj hrané začudovanie sa typu: Čo tí Slováci vlastne chcú? Veď už máme demokraciu, a tak hurá spoločne do budovania šťastných zajtrajškov. Aby som bol objektívny, našlo sa aj dosť mojich českých priateľov a známych, ktorí pripustili, že po ekonomickej stránke, ale aj kultúrnej nebola medzi našimi dvomi národmi rovnováha a dlhší koniec povrazu zostával pravidelne v Prahe.
Musíme si uvedomiť, že po celosvetovej eufórii zo „zamatu“ v novembri 1989 sa objavilo množstvo inštitúcií, ktoré viac či menej nezištne chceli pomôcť novému prírastku do rodiny demokratických štátov. Ich kroky viedli zákonite do Prahy, kde ponúkli rôzne podporné programy, sponzoring, stáže a podobne. Najmä v kultúrnej sfére bolo skôr pravidlom ako výnimkou, že hrozienka zo zahraničného koláča mali snahu vyzobať naši českí kolegovia a na Slovensko sa ich veľa nedostalo. Rozprávali sme sa o tom a východiská sme nenachádzali a ak, tak len utopistické, založené na akejsi primárnej čestnosti a férovosti. Lenže tá je mimoriadne vratká, keď ide o peniaze, a ako znel výrok pripisovaný vtedajšiemu ekonomickému guru Václavovi Klausovi: O peniaze ide vždy až v prvom rade…
Situáciu komplikovala aj istá časť slovenskej intelektuálskej obce. V jej vyjadreniach rezonovala „československosť“ mimoriadne intenzívne, keďže mali celkom určitú obavu o možnej strate uplatnenia sa na českom umeleckom či intelektuálnom trhu. Ich obľúbeným strašiakom bol nacionalizmus, pričom akosi zabúdali na fakt, že sú pre českú kultúrnu scénu zaujímaví najmä pre svoju „slovenskosť“.
Nasledujúci rok počas môjho pobytu v Čechách som už cítil, že vášne pomaly upadajú. Najmä na českej strane, ktorá s pragmatickosťou sebe vlastnou začala raziť heslo, „nech si idú“ a jeho expresívnejšie podoby, pričom istá časť protagonistov sa vyžívala v maľovaní hororových scenárov, ako samostatné Slovensko dopadne.
Neskôr som bol za riekou Moravou aj v roku vyhlásenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky i prvých pár mesiacov po vzniku samostatného Slovenska a pravidelne niekoľkokrát za rok až dodnes. Môj priateľ režisér sa mi po rokoch zveril: „Nemyslel som si, že to poviem, ale takto je to lepšie. A mne môžeš veriť. Som dvakrát rozvedený…“
Alexander GOCZ