Docent František ŠKVRNDA: Ruskú inváziu na Ukrajinu nemožno nijako ospravedlniť. O príčinách rusko-ukrajinského konfliktu sa už popísalo mnoho. Veľká časť politológov a odborníkov na medzinárodnú politiku neustále podsúva postoje a názory zastávajúce euroatlantické videnie sveta. Pre vyváženosť a objektívnosť sa Slovenské národné noviny rozhodli osloviť docenta Katedry medzinárodných politických vzťahov Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave a člena Politologického odboru Matice slovenskej doc. PhDr. Františka ŠKVRNDU st., CSc. Ako nezávislého zahranično-politického experta.
- Ruská federácia 24. februára 2022 zaútočila na susednú Ukrajinu. Do akej miery sa to dalo očakávať?
Udalosť zaskočila politikov, médiá i odborníkov. Všetci na Západe sa jej čudovali. Po určitom odstupe času však možno povedať, že vo vyjadreniach Ruskej federácie (RF) sa dali nájsť náznaky, že je čoraz nespokojnejšia so spôsobom, ako reagujú USA a NATO na výhrady týkajúce sa jej bezpečnostného ohrozenia. Zaznievalo, že v dialógu so Západom, v spôsobe, ktorý sa vytvoril v podmienkach rusofóbie na prelome rokov 2021 a 2022, sa nebude pokračovať. V druhej polovici decembra sa medializoval po úniku informácií návrh RF, ktorý bol odoslaný do Washingtonu a požadoval právne zakotvené záruky bezpečnosti od USA a NATO, zastavenie rozširovania NATO na Východ a vyvedenie vojakov a zbraní zo zón, ktoré ohrozujú bezpečnosť RF. Text sa na Západe označil za ruské ultimátum a odpoveď naň vyvolávala zjavnú nevôľu Moskvy. Z viacerých reakcií by som poukázal na článok veľvyslanca RF vo Washingtone Anatolija Antonova (od februára 2011 do decembra 2016 bol zástupcom ministra obrany) z 30. decembra 2021 v časopise Foreign Policy pod názvom „Situácia je extrémne nebezpečná“ (The Situation is Extremely Dangerous), kde okrem iného uviedol, že pokračovanie kurzu Západu na vytváranie vojenských hrozieb Moskvy vyvolá odpoveď v podobe vytvorenia jeho „zraniteľnosti“. Desiateho januára 2022 na stretnutí zástupcu ministra zahraničných vecí RF Sergeja Rjabkova so zástupkyňou ministra zahraničných vecí USA Wendy Shermanovou v Ženeve sa uviedli ako ruské požiadavky ukončenie rozširovania NATO, nijaké rakety pri ruských hraniciach a nijaké vojenské cvičenia, spravodajské operácie ani infraštruktúra NATO mimo jeho hraníc z roka 1997 (Rusko a NATO v máji 1997 podpísali tzv. zakladajúci akt, v ktorom sa uviedlo, že sa navzájom nepovažujú za protivníkov a vytvárajú mechanizmus pre konzultácie, koordináciu a spoločnú činnosť). Nezvyčajným bolo aj odmietnutie pozvania účasti predstaviteľa RF na päťdesiatu ôsmu Mníchovskú bezpečnostnú konferenciu konanú 18.-20. februára s tým, že ide o podujatie, ktoré sa mení na „transatlantické fórum“ a „klub jedného uhla pohľadu“. Pod vplyvom západných médií sa utvrdzovala domnienka, že prúd vyhrážok o sankciách odradí Rusko od útoku na Ukrajinu. Médiá majú na Západe veľkú moc, ale opäť sa raz ukázalo, že na ich „líniu“ sa neoplatí príliš spoliehať.
- Podľa ruskej strany je hlavným cieľom tejto tzv. špeciálnej operácie denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny. Myslíte si, že je to len zámienka na ovládnutie časti alebo celého suverénneho štátu?
Ani jedna z „veľkých vojen“ vedených Západom po roku 1999 od bombardovania Juhoslávie cez útok na Afganistan (2001), inváziu do Iraku (2003), porušenie bezletovej zóny nad Líbyou na podporu protikaddáfiovských vzbúrencov (2011) a končiac konfliktom v Sýrii od roka 2014 sa neoznačila za vojnu. Nazývali sa ako rôzne operácie s politicky-marketingovým „zameraním“ a v Afganistane sa k nim pridala aj misia schválená Radou bezpečnosti OSN. Preto sa nemožno čudovať ani tomu, že Rusko uvádza svoju aktivitu ako špeciálnu vojenskú operáciu, čo umožňuje, ako aj v ďalších uvedených prípadoch rôzne súvislosti i dôsledky jej interpretácie. Okrem toho ani jedna z týchto „veľkých vojen“ nebola vyhlásená. Medzinárodní právnici by zrejme vedeli objasniť aj to, prečo sa po druhej svetovej vojne neviedla ani nijaká iná „veľká vojna“, ktorá by bola vyhlásená na základe noriem medzinárodného práva. Profesor J. Beňa poukázal v článku Vojnové právo a preventívna sebaobrana 11. marca 2022 v Slove na pozoruhodnú informáciu, ktorá pochádza od nemeckých vojenských teoretikov, že „súčasné medzinárodné právo, teda platné moderné medzinárodné právo, nepoužíva pojem vojna. Pozná tento termín, ale ho nepoužíva. Nie je totiž obsiahnutý v príslušnej ženevskej konvencii. Ženevská konvencia (1949) rozlišuje pojem ozbrojený medzinárodný konflikt od iných foriem násilných konfliktov. Útok a obrana civilistov a vojenského personálu sú pritom podstatnými kritériami pri identifikovaní, o aký konflikt ide. Konvencia rozlišuje legitímne a ilegálne vojnové konania. Ženevské dohovory však nedefinujú pojem, čo to je a aké sú znaky medzinárodného ozbrojeného konfliktu. V tomto zmysle, podľa platných noriem tohto právneho odvetvia, sa nepoužíva pojem vojna“. Ruská invázia na Ukrajinu sa od uvedených „veľkých vojen“ odlišuje aj tým, že došlo k útoku na susedný štát, a nie štát, ktorý je vzdialený tisíce kilometrov. Každá takáto akcia je porušením noriem medzinárodného práva a nedá sa ním ospravedlniť konanie RF, ale treba vidieť aj pôsobenie vývoja v jej vzťahoch s Ukrajinou, najmä od roka 2014 po zmene moci v Kyjeve
- Najvyšší politickí predstavitelia západného sveta odsúdili kroky a vyjadrenia ruského prezidenta Vladimíra Putina. Nechcú však ísť do priamej vojenskej konfrontácie s Ruskou federáciou. Akým spôsobom sa angažujú pri riešení tohto konfliktu?
Spresnil by som, že ide o postoj týchto predstaviteľov, ktorý je daný tým, že súto členské štáty NATO, poprípade aj členské štáty EÚ, a v tomto prípade sa „poslušne hlásia“ k postoju USA, najmä ich prezidenta. Zrejme sa pod tlakom Washingtonu znovu chcú cítiť tými, ktorí rozhodujú o osude sveta a myslia si, že ich vyjadrenia a postoje majú takúto silu. Treba však vidieť, že táto situácia je síce výhodná pre Washington, ktorý sa znovu usiluje pasovať do pozície „vodcu sveta“, ale pre európske štáty (vrátane Veľkej Británie) prinesie veľmi trpké ekonomické plody. A o vojenskej stránke tohto postoja si netreba robiť ilúzie, lebo za súčasnej situácie na Západe – po výsledkoch a dôsledkoch „veľkých vojen“ v 21. storočí – nie je veľká (takmer nijaká) vôľa bojovať. Napriek hystérii a psychóze, ktorá zavládla v západnom politicko-mediálnom priestore, si títo predstavitelia zachovali určitú dávku racionality. Viacerí politici i odborníci poukázali na to, že Ukrajina napriek všetkej zložitosti situácie, v ktorej sa ocitla, nie je dôvodom na rozpútanie vojny s Ruskom, ktorá môže prerásť do svetovej raketovo-jadrovej vojny. Na zamyslenie je však, či útočná rétorika a masívne vojenské dodávky Kyjevu prispejú k riešeniu krízy, ktorá má dlhodobejší charakter a nie je len vojenským problémom. Znovu zdôrazním, že zavádzanie mnohých ekonomických sankcií iste uškodí Rusku, ale veľmi negatívne sa odrazí aj na ekonomike štátov Európskej únie. Ktovie, čo vedie k „siláckym“ rečiam predstaviteľov niektorých menších štátov vrátane Slovenska o potrebe zostrovať sankcie. Možno si myslia, že zbytočná agresivita ich výrokov im zvýši prestíž na medzinárodnom poli.
- Mnoho politológov tvrdí, že práve ruská invázia vytvorila z rozdelenej ukrajinskej spoločnosti ukrajinský politický národ. Ste rovnakého názoru?
Tu je naporúdzi iná otázka – na akej časti územia Ukrajiny je tento politický národ? Ukrajina je národnostne veľmi pestrá, pričom národnostné zloženie v jednotlivých oblastiach, z ktorých sa administratívne skladá, je rozdielne. Aktuálne údaje nie sú spoľahlivé, lebo posledné oficiálne sčítanie obyvateľstva na Ukrajine bolo v roku 2001 (vtedy sa k Ukrajincom hlásilo 77,8 percenta obyvateľstva). Počet obyvateľov na Ukrajine výrazne poklesol už pred ruskou inváziou, najmä následkom vysťahovalectva, ktoré sa odhaduje niekedy až na dvanásť miliónov osôb. V podmienkach jednostrannej informovanosti a cenzúry, ktorá vládne na Slovensku, treba brať názor o náhlom vytvorení ukrajinského politického národa ako veľmi relatívnu mediálno-politickú informáciu. O teoretickej úrovni tohto záveru, ktorý vidí proces vytvárania politického národa v rozmedzí niekoľkých týždňov, radšej pomlčím. Iste, ruská invázia predstavuje výrazný míľnik vo vývoji ukrajinskej spoločnosti, ale o tom, čo bude výsledkom, sa nemožno takto zjednodušene v teórii vyjadrovať. Zaujímavé je aj to, koľko nových odborníkov na ukrajinskú problematiku sa u nás i inde vo svete objavilo. Dopĺňajú ich aj rôzni politickí „zombíci“, ktorí ukrajinskú krízu využívajú na to, aby sa znovu zviditeľnili. Nechcem ďalej špekulovať, lebo nie sú hodnoverné informácie o tom, čo sa deje na Ukrajine, ako sa napríklad v tomto smere zmenili postoje ukrajinských občanov maďarskej národnosti najmä v Zakarpatskej oblasti, kde sa k nej hlási stotridsaťtisíc osôb. Uvádza sa, že počet Ukrajincov, ktorí hovoria maďarsky, je vyšší. V súvislosti s tým možno poukázať na postoj Maďarska, ktoré na Ukrajinu neposiela nijaké zbrane ani vojenský materiál, pričom, samozrejme, poskytuje humanitárnu pomoc.
- Krátko po spustení ruského útoku na Ukrajinu prijala väčšina štátov sveta vrátane tradične neutrálneho Švajčiarska proti Ruskej federácii silné ekonomické sankcie. Nemyslíte si, že práve pokles životnej úrovne ruského obyvateľstva a prípadný vojenský neúspech na Ukrajine môže byť začiatkom konca súčasnej ruskej vlády?
Zopakujem, že obyvateľstvu RF sankcie uškodia. Rusko však žije pod rôznymi sankciami už od roka 2014. Okrem toho masívne vyhrážanie sankciami sa začalo už na konci vlaňajška a možno počítať s tým, že RF sa na to, k čomu došlo, určitým spôsobom pripravila. K sankciám napriek tomu, že sa k nim pridali viaceré neutrálne štáty, však okrem Západu a jeho najvernejších stúpencov v „nezápadnom“ svete, nepristúpili všetky štáty. Pôsobí aj špecifikum vzťahov Ruska a Číny, ako i v rámci zoskupenia BRICS. Sociálno-ekonomická situácia ruského obyvateľstva nie je závideniahodná, lebo ekonomický neoliberalizmus tam má hlboké korene a ešte horšie následky, aké poznáme na Slovensku. Najmä v dlhodobom vývoji však môže dôjsť aj k tomu, že sa posilnia prvky domáceho (národného) charakteru v ekonomike a snahy dosiahnuť vyššiu sebestačnosť v rôznych odvetviach. Aj vo svetovej ekonomike sa v exporte môže Rusko preorientovať na iné štáty.
O tom, či môže oslabnúť moc Vladimíra Putina, tiež možno len špekulovať. Podobne to je aj s výsledkom ruskej invázie na Ukrajinu. Zatiaľ nemožno hovoriť o tom, do akej miery sa naplnili ciele špeciálnej vojenskej operácie. Nie sú relevantné ani objektívne informácie o tom, čo sa vlastne deje, a možno len vo všeobecnosti uviesť, že ruské vojská sa na Ukrajine stretli s väčším odporom, ako asi predpokladali.
Vidím štyri dimenzie hodnotenia vývoja na Ukrajine po ruskej invázii, ktoré sú navzájom spojené, ale na základe informácií, ktoré máme k dispozícii, len zopakujem to, čo som už viackrát uviedol – nemožno robiť hodnoverné vyjadrenia a tobôž nejaké ďalekosiahle závery. Prvá dimenzia je informačná, druhá politická, tretia vojenská a štvrtá ekonomická, ktorej výsledky sa prejavia najneskôr. A akosi alibisticky sa dá dodať, v dnešnom svete chaosu nie je nič nemožné a môže dôjsť k rôznym nečakaným zmenám ‒ výkyvom ‒ na jednu či druhú stranu krízy
- Ruský útok na Ukrajinu zmenil dlhodobo budovaný imidž prezidenta Vladimíra Putina zo svetového mierotvorcu na úhlavného nepriateľa slobody a demokracie. Ako to vidíte vy?
V podmienkach dvojakého metra Západu a jednostrannej informovanosti, ktorá potláča akýkoľvek iný názor, ako je ten polooficiálny prezentovaný v politicko-mediálnom hlavnom prúde, sa v určitých kruhoch ľahko robia ďalekosiahle závery a Rusku sa nasadzuje „psia hlava“. Ruská invázia na Ukrajinu predstavuje porušenie medzinárodného práva a nemožno ju ospravedlniť. V každom prípade vážne narušila dlhodobo budovaný imidž prezidenta Vladimíra Putina a ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky ako mierotvorného činiteľa. Treba však vidieť aj to, že keď pominie šok z ruskej invázie, ktorý sa na Západe, najmä v USA, usilujú udržať politicko-mediálne čo najdlhšie, dôjde k zmene atmosféry. A iste sa objavia aj informácie, ktoré nemožno prezentovať len na základe vyjadrenia určitých kruhov, ktoré majú záujem na udržiavaní napätia vo svete všeobecne, a v Európe zvlášť, a na povrch vyplávajú záležitosti, ktorým sa v súčasnosti nevenuje pozornosť. O problémoch s demokraciou a so slobodou nemožno hovoriť len v súvislosti s Ruskom, lebo sa s nimi stretávame aj na Slovensku, ale tiež v iných štátoch EÚ či aj širšie na celom Západe. Žiaľ, aj výroky typu, že Ukrajina bojuje dnes za západné hodnoty, majú svoje hranice, lebo to, čo sa dialo s politikou a právom na Ukrajine od roka 2014, bolo neraz kritizované aj západnými kruhmi. Stačí poukázať na problém korupcie.
- A na záver, akým spôsobom sa dá na diplomatickej úrovni vyriešiť tento konflikt?
Po spomínaných „veľkých vojnách“, s menšou výnimkou po ukončení bombardovania Juhoslávie, nedošlo k nejakým rokovaniam a mierovým zmluvám. Osobne dúfam, že v prípade invázie na Ukrajinu sa to skončí ináč. Už sa črtá určité diplomatické riešenie a obe strany sa viackrát zišli. Za kľúčový problém (nie však ako jediné riešenie) považujem neutralitu Ukrajiny, o ktorej sa bude asi dlho rokovať, možno aj za účasti iných štátov ako samotnej Ukrajiny a RF. Diplomacia to sú však najmä kompromisy medzi rovnoprávnymi partnermi, ale aj schopnosť vypočuť si názory druhej strany a rešpektovať ich a rokovať na tomto základe.
Zhováral sa Matej MINDÁR – Foto: archív SNN, pixabay.com, kresba - Ľubomír KOTRHA