Neboli to prvé slovenské požiadavky, ale prvé mali reálny ohlas. Stopäťdesiatpäť rokov uplynulo, čo sa 6. a 7. júna 1861 zišlo v Martine vyše šesťtisíc zástupcov národa na stretnutí, ktoré sa do histórie zapísalo ako memorandové zhromaždenie. Návrh programového dokumentu pripravil známy právnik a politický predstaviteľ Slovákov Štefan Marko Daxner, dvojdňovú diskusiu pod lipami pred martinským evanjelickým kostolom viedol Ján Francisci. Nebolo to prvý raz, čo zástupcovia ľudu verejne formulovali požiadavky Slovákov. Spomeňme aspoň tri podobné zhromaždenia. Niekoľkotisícové stretnutie národovcov zo záhorskej časti Nitrianskej stolice prijalo už 28. apríla 1848 v Brezovej pod Bradlom sedem požiadaviek: mať v stoličných orgánoch zastúpenie podľa počtu Slovákov žijúcich v župe, aby Slovákov súdili len slovenskí alebo slovensky hovoriaci sudcovia, zriadiť základné, meštianske a stredné školy s vyučovacím jazykom slovenským, dosiahnuť úmerné zastúpenie Slovákov v uhorskom sneme, zaručenie rovnosti a bratstva všetkých národov v Uhorsku, vrátane práva na národnú zástavu, a založenie katedier slovenského jazyka, literatúry a dejín na uhorských vysokých školách. Požiadavky predložili všetkým krajinským orgánom Uhorska, palatínovi Štefanovi a uhorskej vláde. Výsledok: ignorancia.
■ KĽÚČOVÉ PREDOHRY
Už o dva týždne – 10. a 11. mája, sa zišlo v Liptovskom Svätom Mikuláši celonárodné zhromaždenie, ktoré na záver prijalo Žiadosti slovenského národa. V nich sa Slováci deklarovali ako samostatné etnikum, ktoré si chce svoje veci spravovať samo, a preto popri uhorskom parlamente žiada mať aj národný snem – prednedávnom túto udalosť verejne pripomenul historik a poslanec NR SR Anton Hrnko.
To boli dve kľúčové predohry dejinného stretnutia národa v júni 1861 v Martine.
Prvou požiadavkou, ktorú organizátori formulovali a ktorá vyvolala aj najväčší ohlas medzi účastníkmi, bola požiadavka vytvoriť autonómne slovenské územie formulované ako Hornouhorské slovenské Okolie. U väčšiny to vyvolalo nadšenie, našlo sa však aj niekoľko opatrnejších hláv, ktoré sa báli, že požiadavka vyvolá taký odpor úradov v Pešti, že zavrhnú slovenské žiadosti ako celok – túto obavu vyslovil napríklad aj Ján Palárik. Búrlivo sa rokovalo, kto má byť adresátom požiadaviek – uhorský parlament alebo rakúsko-uhorský panovník? Napokon sa zhromaždení uzniesli, že ak by sa žiadosti adresovali len uhorskému snemu, zabudne sa na ne ako vždy doteraz, preto ich treba adresovať aj cisárovi.
■ OBSAH MEMORANDA
Memorandum národa slovenského, ako požiadavky delegáti nazvali, si zachovalo právne čistý a reálny obsah: nevyhnutnosť úmerného zastúpenia Slovákov v uhorskom sneme, povolenie zakladať vlastné osvetové spolky, založenie slovenskej právnickej akadémie, zrušenie diskriminačných zákonov, výučbu v materinskom jazyku a úradne uznať Slovenský národný výbor, ktorý bude zastupovať záujmy Slovákov v Uhorsku. Tento 23-členný výbor martinské zhromaždenie aj hneď zvolilo.
Memorandum zástupcovia výboru odovzdali v Pešti vtedajšiemu podpredsedovi uhorského snemu Kolomanovi Tiszovi a vo Viedni panovníkovi. Snem naň vôbec nereagoval – a navyše ho o dva mesiace panovník aj rozpustil. Memorandové požiadavky však zostali v národe ako jasný a dosiahnuteľný cieľ, ktorý aktivizoval národné sily. Z myšlienkového podnetu memorandového zhromaždenia vznikla o dva roky Matica slovenská, pôsobiaca napriek zákazu a úskaliam času dodnes, a o desať rokov aj Slovenská národná strana ako dedička najstarších politických programov našich predkov.
Ján ČOMAJ
Ilustrácia: SNN