Michal VAĽO: Tretia rana demokratickému právnemu štátu

thumbnail

JUDr. Michal Vaľo, CSc., zastával rokoch 1995 až 1999 funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Napriek turbulentnému obdobiu, keď politická opozícia viedla urputný boj o moc bez ohľadu na následky pre štát, verejnosť nevnímala generálneho prokurátora ako problematickú osobu.  V tom čase vznikli kauzy, ktoré dodnes traumatizujú slovenskú spoločnosť. Opísal ich v knižke Nebo, peklo, politika,  ktorá vyšla v novembri minulého roka. Mnohé udalosti boli a sú verejnosti sprostredkovávané v inom svetle, než sa v skutočnosti stali. Michal Vaľo sa nestavia do úlohy politika. Aj v tomto rozhovore sa vyjadruje  najmä ako právnik. Dominovala v ňom aktuálna téma zrušenia amnestií a milosti.

  • Mečiarove amnestie a milosti prezidenta Kováča boli udelené v čase, keď ste stáli na čele generálnej prokuratúry. Prezident Andrej Kiska nazval režim tohto obdobia zločinným, čím ho zaradil k takým režimom, ako boli komunistický, fašistický či nacistický. Čo si myslíte o takýchto vyjadreniach najvyšších ústavných činiteľov a ako hľadíte na toto obdobie?

Nezvyknem sa vyjadrovať k výrokom politikov, ktoré sa netýkajú práva. Aj keď právo nemožno celkom oddeliť od politiky, lebo ho tvoria politici. Z hľadiska práva „zločinné obdobia“, označované častejšie ako obdobia neslobody, sa vyznačujú takým právnym poriadkom, ktorý je v rozpore s pravidlami rešpektovanými civilizovanými národmi. Diktatúry ho nastoľujú, len čo sa ujmú moci a len čo o moc prídu, je odstránený. Tak to bolo počas fašizmu. Po novembri 1989 k revolučnej zmene právneho poriadku nedošlo, menil sa len postupne, ale zásadne. Po nástupe Mečiara k moci ani po jeho nahradení Dzurindom nedošlo k  zmenám právneho poriadku, ktoré by sa týkali charakteru demokratického právneho štátu. Z pohľadu práva preto nie je možné hovoriť o období neslobody. Politické praktiky, ktoré sú predmetom kritiky, boli aj v tom čase protiprávne a boli predmetom trestných stíhaní.

  • Kauza Technopol, zavlečenie Michala Kováča ml. do Rakúska a smrť Róberta Remiáša sú témy, ktorými je verejnosť už vyše dvadsať rokov konfrontovaná. Tieto kauzy dosť podrobne opisujete vo svojej knihe Nebo, peklo, politika. V nej napríklad uvádzate: „Ak sa niektorí politici a novinári odvolávajú na konštatovanie rakúskeho súdu, že na zavlečení Michala Kováča sa podieľala SIS, odvolávajú sa tak vlastne hlavne na výpoveď prezidenta Kováča, ktorého rakúsky súd v odôvodnení rozhodnutia citoval.“ Lenže dodnes bola požiadavka na zrušenie Mečiarových amnestií postavená na tvrdení, že „únos“ spáchala SIS, a teda že išlo o akt štátneho terorizmu. Dá sa očakávať, že zrušením Mečiarových amnestií sa verejnosť dozvie pravdu?

Myslím si, že verejnosť vie, že zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska vykonali príslušníci SIS. Že kauza Technopol nebola vymyslená, ale k nej skutočne došlo, a že Remiáš bol zavraždený ľuďmi z podsvetia pod dohľadom príslušníkov SIS. V knihe opisujem tieto udalostí podrobne aj s menami osôb, ktoré sa skutkov pravdepodobne dopustili. To, čo chýba, je súdne rozhodnutie o vine a najmä o menách tých, ktorí to organizovali. Pochybujem, že sa to po zrušení Mečiarových amnestií a Kováčovej milosti dozvieme.

  • Ako súvisí kauza Technopol so zavlečením Kováča do cudziny?

Nebolo to preukázané pred súdom, ale všetko nasvedčuje tomu, že k zavlečeniu došlo preto, aby sa verejnosti ukázalo, že po Kováčovi mladšom nemecké orgány pátrajú a vydali na neho medzinárodný zatykač ako na osobu podozrivú zo spáchania podvodu na Technopole. Nie preto, aby ho v tejto veci vypočuli ako svedka, ako to tvrdil prezident.

  • Z vašej knihy vyplýva, že prezident Kováč udelil milosť spoluobvineným v kauze Technopol za ich prísľub, že budú vypovedať v prospech jeho syna. Ale na verejnosť neprenikla informácia, že by prezident udeľoval milosť za krivé svedectvo. Ako hodnotíte skutočnosť, že sa vládny návrh týkal len zrušenia milosti pre syna prezidenta, a nie všetkých jeho milostí udelených v kauze Technopol? 

V knihe uvádzam, že televízia VTV zverejnila šot, v ktorom osoba s hlasom podobným Kočnerovi hovorí matke Krylova, jedného z obvinených v kauze Technopol, že ak nepodpíše vyhlásenie pre nemecké orgány, že prezidentov syn sa na podvode nezúčastnil, prezident mu neudelí milosť. Krylov takéto vyhlásenie nepodpísal, a aj keď o milosť požiadal prezidenta ako prvý, jediný zo žiadateľov ju nedostal. To je všetko. Keďže nebolo súdom potvrdené, že sa Kováč ml. dopustil podvodu na Technopole, nedovolil som si tvrdiť, že údajná požiadavka prezidenta bola návodom na nepravdivú výpoveď. Čo viedlo vládu k rozhodnutiu navrhnúť len zrušenie milosti udelenej synovi prezidenta, neviem. Dôvody, ktoré boli uvádzané verejnosti, nemožno brať vážne. Napríklad tvrdenie, že sa nevie zistiť, komu ešte boli milosti udelené. Tie musia byť v spise, inak by nemohlo byť konanie zastavené. Je zrejmé, že vláda nechce verejnosti skutočné dôvody oznámiť. Môžem len dedukovať, že tým vytvára možnosť, aby ostatné osoby podozrivé z podvodu vzali bez ohrozenia vinu na seba v prípade, že by nemecké rozhodnutie nezaložilo prekážku pre trestné stíhanie Kováča ml. a že by nebolo vyvrátené, že sa na podvode podieľal. Ďalšou možnosťou je, že predkladatelia návrhu majú strach z Mariána Kočnera, jeho stykov a informácií. Ale nemôžem vylúčiť ani iné dôvody.

  • Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská novinárom vysvetľovala, prečo nie je možné zrušiť milosti pre ostatných spoluobvinených v kauze Technopol. Povedala, že je teoreticky možné rozhodnúť o zrušení akejkoľvek milosti, ale či to spĺňa kritérium právneho a demokratického štátu, to je už veľký otáznik. Ako má verejnosť rozumieť takým argumentom?

Tento argument je vo všeobecnej rovine správny. Aj keď svet nemá veľa skúseností s rušením milostí a amnestií, z doterajších prípadov a judikatúry medzinárodných súdov možno pomerne jasne vyvodiť, že milosť a amnestiu udelenú prezidentom rušia len ústavné alebo medzinárodné súdy, nie parlament. A môžu to urobiť, len ak ich udelením došlo k „neznesiteľnej nespravodlivosti“. Vo všetkých prípadoch, v ktorých k tomu vo svete došlo, rozhodli ústavné súdy, ktoré za „neznesiteľnú nespravodlivosť“ považovali, že  vojenské diktatúry samy sebe udelili amnestiu na skutky hromadného zmiznutia tisícov osôb, ktoré sa už nikdy nenašli alebo sa našli zavraždené. Z tohto pohľadu je veľmi sporné, ak nie vylúčené, aby v demokratickom právnom štáte zrušil amnestiu a milosti parlament za takých okolností, ako sa to stalo u nás. Argument pani ministerky sa však netýka len zrušenia milostí ostatným podozrivým, ale aj milosti udelenej Kováčovi ml. a zrušenia amnestií.

  • K tomu, aby bolo možné zrušiť Mečiarove amnestie a Kováčovu milosť bolo potrebné prijať konkrétny ústavný zákon, aby tento akt nebol v rozpore s ústavou. Vládna koalícia to označila za historický úspech, ale poslanec za SNS Anton Hrnko odmietol hlasovať za zákon s odôvodnením, „že od neho nikto nemôže chcieť, aby zrušil a búral ústavný poriadok, ktorý staval“. Nuž, o aké víťazstvo verejnosti a pána Demeša ide, ako tvrdia politici okolo poslanca za OĽaNO Jána Budaja?

Politici sa dohodli, že zrušia amnestie a milosť, ktoré boli vydané pred dvadsiatimi rokmi. Tie isté amnestie boli už raz zrušené rozhodnutím Mikuláša Dzurindu. Ústavný súd vtedy vyložil, že ústava zrušenie amnestií neumožňuje. Teraz politici sediaci v parlamente zrušili nielen amnestie a milosť, ale aj rozhodnutia súdov všetkých stupňov vrátane Najvyššieho súdu SR, vydané na základe amnestií, a vložili do ústavy povinný retroaktívny výklad Trestného zákona v otázke premlčania. Orgány ochrany práva sa pri posudzovaní premlčania nemajú riadiť vlastným výkladom vtedy platného zákona, ale výkladom, ktorý teraz ustanovil parlament.

Je zrejmé, že si uvedomujú hrubý nesúlad tohto ich rozhodnutia so základnými princípmi právneho štátu, ktoré ústava zakotvuje, keď v čl. 1 ustanovuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaný, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Politici predstierajú verejnosti, že tento rozpor odstránili, keď konanie, ktoré ústava nepripúšťa, ustanovili so spätnou účinnosťou za prípustné ústavným zákonom. To je, samozrejme, nezmysel. Slovensko buď chce byť demokratickým právnym štátom a potom také niečo nepripadá do úvahy, alebo odignoruje pravidlá, ktoré sú definičnými znakmi demokratického právneho štátu, a tým deklaruje, že takým štátom nie je. Kompromis tu nie je možný.

Či ide o víťazstvo verejnosti a konkrétnych politikov, nepredstavuje právnu otázku. V každom prípade to len ťažko možno považovať za víťazstvo práva a demokracie. Po zavlečení prezidentovho syna do cudziny, podozrivého zo zapojenia do medzinárodného podvodu, a vražde Róberta Remiáša nasledovala ďalšia rana demokratickému právnemu štátu v podobe bezprecedentných milostí a amnestií a teraz k tomu politici pridali tretiu ranu v podobe zrušenia amnestií a milosti po dvadsiatich rokoch parlamentom. A navyše spolu s rozhodnutiami súdov.           

  • Zaujímavé je vaše tvrdenie, že Fegyvereš po dohode s prezidentom dal svoje vyjadrenie aj vyšetrovateľovi a následne opustil Slovenskú republiku. Tiež tvrdíte, že prezident dal milosť i Fegyverešovi, hoci on nebol trestne stíhaný. Fegyvereš je dosiaľ politikmi i médiami uvádzaný ako korunný svedok zavlečenia. Ibaže z jeho nedávneho vystúpenia v televízii nevyplýva, žeby bol svedkom zavlečenia. Akú úlohu zohral tento „siskár“ v kauze zavlečenia?

Vtedajšia ústava pripúšťala udelenie milosti a amnestie aj tomu, kto nebol trestne stíhaný. Ústavný súd odmietol môj návrh, aby vyložil ústavu tak, že je to neprípustné. Zmenilo sa to až v roku 2001 zmenou ústavy, do ktorej sa premietli aj ďalšie z mojich návrhov, ktoré v roku 1996 Ústavný súd SR odmietol. Dnes všetci uznávajú, že udeľovanie milostí, ale aj amnestií osobám, ktoré nie sú trestne stíhané, je neakceptovateľné. Vo vzťahu k Fegyverešovi v knihe uvádzam, že ide o „tzv. korunného svedka“ preto, lebo tak je označovaný novinármi a politikmi, hoci náš právny poriadok pojem „korunný svedok“ nepozná. Ten sa vyskytuje v anglo-americkom právnom poriadku a označuje sa ním spolupracujúci páchateľ, ktorý usvedčuje spolupáchateľov, za čo môže získať rôzne výhody. Náš právny poriadok označuje takúto osobu za „spolupracujúceho obvineného“ a  umožňuje voči nej podmienečne zastaviť trestné stíhanie. Voči Fegyverešovi sa takýmto spôsobom nepostupovalo. Fegyvereš z vlastného pozorovania ani nedokáže usvedčiť páchateľov zavlečenia. Vie usvedčiť len osoby, ktoré spolu s ním vykonávali sledovanie Kováčovho domu a následne zabezpečovali utajenie dekonšpirovaných vozidiel SIS. Pritom podobne ako on sám nemuseli v tom čase vedieť, že sledovanie má súvislosť so zavlečením. Videl, ako dve vozidlá predbehli vozidlo riadené Kováčom, skrížili mu cestu a dvaja neznámi muži ho prinútili presadnúť do ich vozidla, jeden presadol do Kováčovho mercedesu a z miesta odišli. Nie je to „korunný svedok“ ani „spolupracujúci obvinený“, ale len prvý a dlho aj jediný svedok, ktorý z účasti na zavlečení nepriamo usvedčoval SIS.

  • Parlament zrušil Mečiarove amnestie a milosť prezidenta Kováča svojmu synovi. Čo sa dá očakávať od Ústavného súdu SR v tejto kauze a aké konzekvencie zo zrušenia amnestií vyplývajú pre štát a občanov tohto štátu? A aké pre aktérov zavlečenia a Michala Kováča ml.?

Politici si uvedomujú, že riešenie, ktoré prijali, je v rozpore s jadrom ústavy definujúcim Slovensko ako demokratický právny štát. Ústavnému súdu SR  preto nedali reálnu šancu, aby ich rozhodnutie posúdil. Pri chýbajúcich sudcoch, ktorých prezident v rozpore s ústavou odmietol vymenovať, stačí, aby zástupcovia Národnej rady SR odmietli pre predpojatosť sudcov, ktorí boli členmi HZDS, a plénum Ústavného súdu SR nebude spôsobilé o ničom rozhodnúť. Aj keby ich neodmietli, potrebné kvórum sa nájde ťažko. Nie je možné očakávať, že Ústavný súd SR vyvinie nejakú enormnú snahu o tejto otázke rozhodnúť. Na jednej strane sa ťažko postaví proti zákazu retroaktivity v trestnom práve a princípu deľby moci, ktoré sú definičnými znakmi demokratického právneho štátu a k dodržiavaniu ktorých nás zaväzujú aj medzinárodné zmluvy. Na druhej strane nenaberie  odvahu postaviť sa proti výraznej  väčšine politikov sediacich v parlamente  a vyburcovanej verejnej mienke. Situácia, ktorú vyvolali súčasné rozhodnutia politikov, je pre orgány ochrany práva zákonným a ústavným spôsobom neriešiteľná. Akceptovanie zrušenia amnestií a milosti a pokračovanie v konaniach by bolo v rozpore so základnými princípmi fungovania demokratického právneho štátu, najmä so zákazom retroaktivity v trestnom práve. Neakceptovanie zrušenia amnestií a milosti by bolo v rozpore s platným ústavným zákonom  a uznesením parlamentu.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív M. V.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.