Štvrtého júna 1929 o trištvrte na päť...Francúzsky kultúrny inštitút pripravil koncom minulého roka v Bratislave zaujímavé podujatie s presahom na celé Slovensko i do zahraničia. Slovenský diplomat Miroslav MUSIL, zakladateľ Diplomatického múzea Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, predstavil na ňom slovenského národovca, univerzitného pedagóga, diplomata a politika Štefana Osuského pri príležitosti štyridsiateho prvého výročia úmrtia tejto osobnosti, ktorá sa výrazne zapísala do slovenskej histórie i do dejín spoločného štátu s Čechmi.
- Hojne navštívené podujatie napovedalo, že Š. Osuský má aj po dlhých desaťročiach u nás i na francúzskej pôde výnimočný zvuk a ohlas? Čo by si z jeho života a činnosti vyzdvihol na úvod?
V Múzeu Paláca národov v Ženeve je len zopár portrétov významných osobností –podobizeň tam má iniciátor Spoločnosti národov prezident Woodrow Wilson, jeden z jej spolutvorcov Aristide Briand – a spolu s nimi aj Štefan Osuský, jeden z jej duchovných pilierov. Po vzniku štátu Čechov a Slovákov na Osuského pleciach ležalo bremeno mimoriadne náročných rokovaní s Maďarskom, ktoré využívalo akúkoľvek možnosť, aj pseudoargumenty, len aby si uchovalo čo najviac z pôvodného Uhorska. Osuský vybojoval pre ČSR ústie rieky Váh, keď argumentoval, že je dôležitou tepnou, ktorá po celej dĺžke prechádza Slovenskom. Osobitne úporne maďarská strana zápasila o Žitný ostrov. Osuský presvedčil argumentom o nevyhnutnosti zabezpečenia súvislej prepravy po rieke Dunaj pre nový štát. Majstrovským kúskom bolo tiež získanie strategicky veľmi významného územia Petržalky na pravom brehu Dunaja. O jeho význame svedčí, že maďarské vojsko ho odmietalo opustiť až do augusta 1919, keď ho husárskym kúskom dobyli naši ženisti. Túto udalosť ste vo vašom týždenníku vlani viac ráz uviedli a priblížili.
- Dá sa povedať, že Štefan Osuský má šťastie – jeho životný príbeh zaujal tiež mimoriadne skúseného diplomata a autora. Aké bolo tvoje prvé stretnutie s touto témou a ako sa rozvíjala?
Moja prvá diplomatická misia sa uskutočnila v Stálej misii pri Organizácii Spojených národov v Ženeve – najprv v rámci ČSFR, potom po rozdelení som istý čas viedol slovenskú Stálu misiu do príchodu veľvyslanca Jána Kubiša. Samozrejme, hneď som aj navštívil Palác národov. Istotne pochopíte, aké veľké prekvapenie – šok v dobrom zmysle slova ‒ som zažil, keď som v Múzeu Spoločnosti národov zbadal dominujúci Osuského portrét priamo oproti vchodu! Klobúk dolu...
- Tvoj výklad, obrazový a dokumentačný materiál, ktorý si v inštitúte predstavil aj na veľkoplošnej obrazovke, nám pripomenul pozoruhodný začiatok Osuského „kariéry“, keď počas školských rokov narazil na grófa Apponyiho, aj čo potom nasledovalo...
Gróf Apponyi ako uhorský minister školstva navštívil triedu, kde bol medzi študentmi aj Osuský. Učiteľ ho predstavil ako vzorného študenta. Na Apponyiho otázku, či z neho bude dobrý Maďar, Osuský reagoval mlčaním. Nasledovalo vylúčenie zo všetkých škôl Uhorska. Aj preto emigroval za svojou sestrou do Chicaga, kde absolvoval teológiu (najľahšie dostupnú), prírodné a spoločenské vedy i štúdium práva. Práve jeho právnické vzdelanie a renomé upútalo pozornosť Slovenskej ligy, stal sa jej podpredsedom, zladil záujmy slovenských a českých krajanov v Clevelandskej dohode a vyslali ho do Európy, aby pripravil pôdu pre náš samostatný štát...
- Pôsobenie Osuského vyvrcholilo historickou vetou pri podpise Trianonskej zmluvy, ktorá určila dodnes platné a medzinárodne uznávané hranice Slovenskej republiky. Tá veta je vytesaná na tabuli, ktorú nedávno umiestnili na budove Hlavnej pošty v Bratislave...
Je na nej nápis: „Keď som o tri štvrte na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon moje meno podpísal, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov podpísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné.“
- Osuský bol pri mnohých krajanských podujatiach, Clevelandskej zmluve, pri počinoch, ktoré rámcovali slovenský podiel na vzniku nového česko-slovenského štátu po skončení prvej svetovej vojny – čo z toho obdobia bolo pre teba najpozoruhodnejšie?
V roku 1916 ho Slovenská liga vyslala do Európy, aby sa zapojil do úsilia o rozbitie Rakúsko-Uhorska, čím sa mala vytvoriť nová šanca aj pre Slovensko. Najprv sa zastavil v Londýne, kde sa stretol s Masarykom, potom išiel do Paríža, kde sídlila Česká národná rada ako strešný orgán hnutia za vznik Česko-Slovenska. Osuský sa tam zoznámil s Benešom a už ich prvé stretnutie bolo predzvesťou ich budúcich búrlivejších výmen názorov. Osuský sa vtedy kriticky ohradil proti názvu Česká národná rada a nástojil, aby sa zmenila na Česko-Slovenskú. Po prvý raz teda vstúpila na scénu povestná „pomlčka“ (presnejšie spojovník), o ktorej sa viedli toľké diskusie aj omnoho neskôr. Osuský vyhovárajúcemu sa Benešovi pohrozil, že ak mu nevyhovie, vráti sa do USA a oznámi nezáujem Českej národnej rady o spoluprácu so Slovákmi. Znepokojený Beneš to zariadil. Osuský sa potom presunul do Ženevy s poverením, aby tam zriadil a viedol tlačovú kanceláriu vtedy ešte neexistujúceho štátu. Zo Švajčiarska sa propaganda proti Rakúsko-Uhorsku dala viesť účinnejšie. Osuský sa tam zoznámil s dôverným poradcom prezidenta Wilsona profesorom Georgeom Herronom. Prostredníctvom Herrona a správ, ktoré pre neho koncipoval, získal možnosť ovplyvňovať Wilsonovu koncepciu povojnového usporiadania strednej Európy až po otvorené sympatie a podporu „národným ašpiráciám Čecho-Slovákov“.
- Dvojica českých historikov vydala nedávno mimoriadne rozsiahlu štúdiu Hodža versus Beneš s obrovským množstvom dokumentov o tomto spore. Beneš urobil všetko, aby z odboja už počas druhej svetovej vojny vytesnil z formovania nového Česko-Slovenska tak politickými, ako aj špinavými metódami tohto významného politika. Lenže rovnakú nevraživosť prejavoval aj k Osuskému. Aká je po štyroch desaťročiach pravda, čo hovoria dnes známe fakty?
Osuský spočiatku Benešovým zámerom pri vzniku ČSR vyhovoval, pretože potreboval „vykázať“ vo svojom tíme aj Slováka, keďže Štefánik mu ako príliš brilantný nevyhovoval. Osuského úspechy na pôde Spoločnosti národov však Beneša ako ministra zahraničných vecí ČSR stále viac iritovali. Neznášal, ak ho niekto „zatienil“. V liste, ktorý zaslal riaditeľ odboru politických záležitostí francúzskeho ministerstva zahraničných vecí Ligné Laroche francúzskemu vyslancovi v Prahe Fernandovi Cougetovi, sa píše o tom, ako sa Beneš usiloval kompromitovať Osuského na zasadaní Reparačnej komisie (Osuský v nej obdivuhodne zastupoval záujmy o vojnové odškodnenie nielen ČSR, ale aj Poľska, Grécka, Juhoslávie a Rumunska). Laroche uviedol, že Beneš v diskusii, na ktorej nebol Osuský prítomný, ustúpil v otázke vymedzenia agresora, o čom však Osuského neinformoval. Tak sa stalo, že Osuský na ďalšom zasadaní komisie naďalej v tej otázke oponoval, čím sa dostal do protirečivej a kompromitujúcej situácie. Laroche vyjadril mimoriadny obdiv Osuskému a presvedčenie, že by bol ťažko nahraditeľný. Možno predpokladať, že aj vďaka podpore zo zahraničia sa Osuskému podarilo obhájiť svoje postavenie v Ženeve aj v Paríži.
Analogická situácia bola, keď Beneš zakotvil v Londýne dočasnú vládu a vymenoval Osuského za štátneho ministra, no čoskoro ho odtiaľ vyštval. Dokumenty, ktoré som objavil v britských archívoch, potvrdzujú, že britská vláda pred uznaním tzv. dočasnej vlády nástojila na tom, aby v nej boli zastúpení Slováci. Uvádza sa rozhovor s Benešom, ktorý zdôvodňoval absenciu Slovákov vo vláde tvrdením, že problémom je ich úplatnosť. Tvrdil, že každý Slovák od najvyššieho po najnižšieho má svoju cenu (úplatkovú).
- Tvoja prednáška na pôde Francúzskeho kultúrneho inštitútu bola súčasťou úsilia, aby sa vo verejnosti čo najväčšmi udomácnili fakty o Osuskom a o jeho spore s Benešom, aby sa fakty dostali do povedomia slovenskej verejnosti a najmä nových generácií – do akej miery o tom treba stále hovoriť?
Generál Štefánik je aspoň v minimálnej miere v povedomí aj našich mladších generácií. Osuského si však bežne spájajú so súčasným poslancom NR SR. Spolutvorca Česko-Slovenska, ktorý sa rozhodujúcou mierou zaslúžil o súčasnú tvárnosť nášho územia, je naďalej akosi v ústraní. Kuriózne je, že zostáva „persona non grata“ aj pre niektorých historikov v Čechách. Zdá sa, žiaľ, že podobne ako Štefánik sú pre rôznych autorov a tvorcov v Čechách použiteľní iba ako podružné doplnky alebo nástroje „oficiálnych“ otcov ČSR ‒ Masaryka a Beneša.
- Čo znamenalo pre teba zoznamovanie sa s prácami a pôsobením Osuského ‒ jedného z mála slovenských profesorov v chýrnom Oxforde, kde prednášal dejiny diplomacie? Do akej miery je to zaujímavé dnes?
Už popri spomenutých zásluhách pre Slovensko istotne podnes ostáva podnetné a zaujímavé, že Osuský sa nikdy nevzdával aj v zdanlivo bezvýchodiskových situáciách. A to či už pri prekonávaní spočiatku zamietavého stanoviska mocností Dohody proti rozbitiu Rakúsko-Uhorska, a tak proti vzniku Česko-Slovenska, o to viac pri „ťažko priestrelných“ námietkach partnerov Dohody pri rokovaniach o Trianonskej zmluve. Zvlášť pozoruhodné po rozpade ČSR po Mníchovskom diktáte je to, že Osuský presvedčil francúzskeho premiéra Daladiera, aby s ním podpísal dohodu o obnovení česko-slovenskej armády vo Francúzsku. Bol to prvý medzinárodný dokument, ktorým sa uznala kontinuita vtedy rozbitej ČSR!
- Až dlhé desaťročia po smrti Štefana Osuského, ktorý zomrel v roku 1974 ako osemdesiatštyriročný v americkom exile, nakrútil Fedor Bartko o ňom v roku 1995 pozoruhodný film. Nie je čas na nové poňatie – či už filmové alebo na výstavu?
Film režiséra Fedora Bartka, nakrútený pri príležitosti päťdesiateho výročia vzniku OSN, bol nesporne záslužný už tým, že vyzdvihol tohto opomínaného Slováka, diplomata svetového rangu. Vytvoril som vtedy spolu s manželkou pre Bartka odborné podklady. Moja manželka bola pre režiséra expertkou pri nakrúcaní v Paríži aj v Ženeve. Sebakriticky priznávam, že vtedy som ešte nemal takú dokumentáciu o Osuskom, akú mám v súčasnosti. Aj preto by som uvítal, keby sa niektorý režisér podujal na aktualizovaný dokument. Veď v tomto roku si pripomenieme sedemdesiate výročie vzniku OSN, ktorej predchodkyňou bolo Osuského „dieťatko“ – Spoločnosť národov. Škoda, že pri tom už nebude iné Osuského dieťa ‒ dcéra Paulína, ktorá nás prednedávnom navždy opustila.
- Na čo zo svojej pozoruhodnej dokumentácie by ste upozornili predovšetkým?
Jedinečným dokumentom svojho druhu je aj pamätná tabuľa na hrobe Osuského na jednom z najstarších cintorínov vo Washingtone – Oak Hill Cemetary. Je priamo oproti hlavnému vchodu. Keď som pôsobil ako radca na Veľvyslanectve SR vo Washingtone, podarilo sa mi získať grant pre Osuského pamätník od Komisie USA pre kultúrne dedičstvo v zahraničí (pomáhal som im zachraňovať pamiatky spojené s USA na Slovensku). Akademický sochár Viliam Loviška potom stvárnil pamätnú tabuľu Osuského ako piliera Spoločnosti národov a spoluzakladateľa ČSR. Tamojší krajan kamenár mi nielen umiestnil túto tabuľu na Osuského náhrobný kameň, ale nahovoril som ho, aby ten kameň pootočil priamo oproti vchodu do cintorína. Keď to potom videl správca cintorína, soptil, no bola to „fait accompli“ (dokončená záležitosť). Osuského pamätník by sa mal stať nevyhnutnou súčasťou návštevy našincov v hlavnom meste USA.
- Ktoré pamätné Osuského výroky by ste dali do pozornosti súčasníkom?
Zavše si opakujem jeho skvelú sentenciu: „Ľudia, čo nič veľké nedokázali, vidia iba výsledok, ktorý je vždy jednoduchý. A ešte jeden brilantný návod na konanie: „Majte odvahu dosiahnuť nemožné a dosiahnete to, aj keď vás ľudia budú považovať za blázna.“
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: SNN