Miroslav PIUS: So starými Slovákmi nemám problém

thumbnail

Spisovateľ a historik Miroslav PIUS vypĺňa medzeru v našej dejepisnej spisbe. Miroslav Pius sa ako študent pedagogickej fakulty aktívne zapojil do boja „za socializmus s ľudskou tvárou“. Založil tajný Historický krúžok pri FF UK a prezentoval sa článkami v študentskom časopise Echo. Po promócii nastúpil do bratislavského rozhlasu ako literárny redaktor. Tu ho zastihol aj 21. august 1968. Podieľal sa na ilegálnom rozhlasovom vysielaní proti okupačným vojskám zo štúdia Mesto na Dunaji. V časoch tzv. „normalizácie“, ktorá prišla po agresii sovietskej, maďarskej, poľskej, východonemeckej a bulharskej armády, ho zaradili medzi autorov, ktorí sa ocitli na indexe. Okrem kníh poézie vydal dielka pre deti, beletriu, literatúru faktu a literárne eseje. V posledných rokoch žije v Nemčiňanoch, kde objavuje históriu rodného Požitavia a Pohronia.

  • Čím vás uchvátila minulosť?

Minulosť nie je ničím, ak o nej nevieme, teda ak ju nenosíme vo svojej hlave, preto je potrebné, aby sme ju empiricky a racionálne poznávali. Dejiny sa odohrávajú po štvrtom rozmere nekonečných presahov z minulosti do prítomnosti a spolu môžu tvoriť našu budúcnosť. Budúcnosť, ktorá sa môže odohrávať už dnes.

  • Neraz sme svedkami, že sa udalosti, ktoré tvoria našu minulosť, pred našimi očami odohrávajú znovu, akurát v inej podobe.

           Áno, za istých okolností naša minulosť môže byť našou súčasnosťou. Uvediem len jeden príklad.  Pohyby, smery, hnutia, konkrétne ľudské činy, snahy o vytvorenie vlastnej štátnosti, ktorými sme tento cieľ dosiahli, sú dnes v podstate takmer identické s tými, ktoré naši predkovia použili a požívali v devätnástom a dvadsiatom storočí. Akurát majú inú, povedzme že sofistikovanejšiu, racionálnejšiu a modernejšiu formu.

  • Práve pre tento dôvod sa u nás v súčasnosti vedú horúce až cholerické polemiky o tom, či „bol Svätopluk skutočne kráľ“, či našich priamych predkov možno nazvať starí Slováci alebo Staroslováci, alebo či sme mali alebo nemali sa 1. 1. 1993 etablovať do vlastného štátneho útvaru.

Ktosi múdry povedal „že ten, kto nepozná vlastnú minulosť, je nútený ju neustále opakovať“. Teda opakuje aj chyby, ktoré už pred ním urobili jeho predchodcovia . Len  historickým poznaním našej minulosti sa dokážeme racionálne rozhodovať v prítomnosti. Teda stále platí Tacitovo: História magistra vitae.

  • Násilné mytologizovanie je vraj nepriateľom historickosti.

Rovnako škodí aj jej idealizovanie a najmä ideologizovanie, lebo prezentácia existujúcich faktov vytvárajúcich súvislosti a ich presahy do prítomnosti neslúžia skutočnej pravde, ale si ich účelovo prispôsobujú  sociálne skupiny, politické hnutia, mesiáši, etnické a náboženské skupiny. Ideologizovanie alebo mytologizovanie dejín môžeme chápať aj ako ich morálne alebo etické znásilňovanie, čo má slúžiť konkrétnemu cieľu, ktorý sa nachádza „mimo dejín“.

  • Cieľ môže mať aj etický, morálny alebo humánny základ. Sem by ste mohli zaradiť aj rôzne časové etapy slovenského emancipačného hnutia a snahy jeho nositeľov (F. Sasinek, Ľ. Štúr, J. M. Hurban, matičiari, Martinčania, A. Hlinka...) Mytologizácia vlastnej minulosti (Kalinčiak, Štúr, Chalupka, Sládkovič, Botto...)

V ich čase bolo jediným fenoménom, impulzom, urýchľovačom, ktorým sa rozhýbaval emancipačný proces. V danom priestore a čase to bola nevyhnutná a funkčná mytológia. Na etnikum, ku ktorému sa obracala, pôsobila pozitívne a civilizačne. Ale úplne iný dosah môže mať mytológia a mytologizácia vlastnej minulosti vtedy, keď „jej čas pominul“, a etnikum, na ktoré pôsobila povedzme pred sto rokmi, sa už nachádza v inom priestore a čase. V takomto prípade môže mať retardačný a brzdiaci charakter. Triviálne povedané: prisilné zahľadenie sa do vlastnej  minulosti môže skomplikovať prítomnosť a budúcnosť.

  • Čo keď sa z mytológie a mytologizácie stane pseudomytológia a pseudomytologizácia, ktoré majú tendenciu nadradiť určité etnikum nad ostatné národy?

Pseudomytológia z etnika urobí „nadnárod“  a, pravda, ostatné národy potom musia byť nutne a logicky „menejcenné národy a menejcenné rasy“. To je prípad  nemeckého nacizmu ‒ Hitler (Mein Kampf), Himler (zúfalé hľadanie  originálu Tacitovej  Germánie a svätého grálu v Tibete). Takáto  mytologizácia vedie v konečnom  dôsledku k humánnej katastrofe , k prelievaniu krvi a k vyhladzovaniu celých národov.

  • Pred dvomi rokmi v našich médiách prebiehala polemika na tému starí Slováci a ešte prudšia o kráľovi Svätoplukovi a jeho soche inštalovanej na nádvorí Bratislavského hradu. Táto polemika dosť citeľne zasiahla veľký počet ľudí a premietla sa do ich každodenného života.

Po roku 1989 takéto polemiky pravidelne rozdúchavajú  tie isté osoby. Negatívom je, že nevznikajú zo znepokojivého kvasu, zo snahy dopátrať sa historickej pravdy a odokryť nepoznané či vyhľadať neznáme súvislosti. Namiesto poznania faktov sa polemika skĺzava do ideologizovania, osočovania a osobných urážok. Verejnosť a profesionálni historici sa pri témach starí Slováci a kráľ Svätopluk rozdelili na dve skupiny. Jedna skupina historikov (Dušan Kováč a spol.) zdôrazňovala, že termín starí Slováci ako pomenovanie pre etnikum, ktoré žilo na území  Slovenska, je historickým nezmyslom, pretože o Slovákoch možno hovoriť až od 14. storočia. Zároveň obviňovali skupinu okolo profesora Matúša Kučeru, že vytvára novú mytológiu s nacionalistickým podtextom. Pričom „kováčovci“ nebrali ohľad na to, že profesor Kučera a spol. argumentovali novými historickými faktami, ku ktorým sa v posledných desaťročiach dopátrali slovenskí historici a archeológovia.

  • Zdá sa, že vás ako spisovateľa a historika tento problém celkom zaujal a opantal.

To áno. Preto som začal zháňať historický materiál, obliehať archívy, aby som si najprv vo svojej hlave urobil poriadok a hľadal odpovede. Vznikla mi logická skladačka, ktorej môžeme hovoriť aj „dejinná niť“ alebo jednoducho „dejiny.“

  • Z ktorého obdobia pochádza najstarší záznam slova slovenský?

Až donedávna sa za najstarší pokladal výraz „slovenský“ ‒ uvedený v Žilinskej knihe z roku1473. Ale my máme dôkaz o dvesto rokov starší. Je z roku 1294, a to v listine prepošta z Kláštora pod Znievom. Text znie takto: „Venit ad parvam arboren mystra SLOVENSKI BREZA, urbi est meta.“ Tento najstarší písomný záznam s výrazom SLOVENSKI BREZA objavil F. Uličný zo Štátneho archívu v Prešove .  Pri štúdiu v archíve v Bytči našiel listinu z roku1294, v ktorej slovo „slovenský“ je uvedené ako najstaršie doteraz známe v listinných zápisoch.

  • Tak ako nazvať našich predkov od príchodu na naše územie až do 14. storočia? Slovania, starí Slováci ? Staroslováci?

Je to etnikum, ktoré vyše stopäťdesiat rokov žilo s Avarmi, aby vo vhodnej chvíli proti nim povstalo a o dve generácie prerástlo do Samovej ríše? Pri Váhu preukázateľne žili Važania, pri Hrone Pohronci a pri Nitrave Nitravania. Tieto kmene boli integrálnou súčasťou Pribinovho Nitrianskeho kniežactva a z nich vznikalo slovenské etnikum. Je proti logike dejín vykonštruovať umelý historický predel, podľa ktorého do 14. storočia o Slovákoch ako o etniku nemožno hovoriť. Pomenovanie  Slováci možno používať až po ňom. Čo potom boli do 14. storočia naši predkovia, ktorí dokázateľne na našom území žili a pracovali? Medzi prvými Slovanmi, ktorí sa na konci 5. storočia a na  začiatku 6. storočia usadili medzi riekami Nitra, Žitava, Hron a Ipeľ a kmeňmi, ktoré voláme Važania, Pohronci, Nitravania je dejinná súvislosť, ktorá pokračuje cez Samovu ríšu až po vytvorenie Nitrianskeho kniežactva. Práve jej príslušníkov môžeme pomenovať starí Slováci alebo „Staroslováci“, rovnako ako sa používajú pomenovania starí Maďari ‒ Staromaďari či starí Rusi alebo Starorusi.

  • Previníme sa niečím, ak budeme pomenovanie starí Slováci používať ako vedecké, odborné a historické pojmy alebo ako pomocné termíny pre určité etnikum aj v odbornej literatúre?

Proti dejinám určite nie. Dejiny sú množinou činov, ktoré uskutočňujú jednotlivci alebo skupiny ľudí. Vytvárajú ich ľudia, ktorí si odovzdávajú svoje skúsenosti, vedomosti, poznanie z jednej generácie na druhú. Práve preto treba chápať vývin každého etnika, teda aj slovenského, kontinuálne. Treba poznať a zadefinovať veľké činy a rozhodnutia našich predkov, ktorí tak ako my hľadali odpovede na otázky a dospievali k rozhodnutiam a činom. S nimi vytvárame  úžasnú štafetu dejín. Túto historickú niť generácií našich predkov nemôžeme pretrhnúť. Najmä preto nemožno o Slovákoch ako o etniku hovoriť len od 14. storočia.

  • V novej knihe Moji predkovia – prví Slováci na brehoch riek Nitra, Žitava, Hron aIpeľ reflektujete horeuvedené historické skutočnosti na území, ktoré nazývate  „úrodným štvorriečím“.

Zem okolo týchto štyroch riek nikdy nebola bez ľudí. Jej osídlenie patrí medzi najstaršie na Slovensku od čias, keď sa naši predkovia stali roľníkmi. Štvorriečie ponúklo ľuďom dostatok vodných zdrojov, úrodnú pôdu, šťavnaté trávnaté porasty, dostatok ročných  dažďov, veľa  slnka a strategicky výhodné polohy pre obranu. Podunajský ľud tu zasial prvé zrno a začal vyrábať prvú v ruke robenú keramiku.

  • Aký odkaz nachádzate v historickosti slov, ako napríklad „dedina“?

Je to slovo číro slovenské a slovanské. Je odvodené od slova ‒ dedičstvo. Od neho sú odvodené aj slová ‒ dediť, deti, dedo. Na čele hlavných lodí v našich kostoloch  býva nápis: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“ Na pomenovanie dedina sa viažu slová ‒ dom, domov. Svätý Cyril a Metod nám ponúkli pomenovanie „selo“, ktoré dodnes používajú Rusi. Od neho máme dediny Selce, Selice, Sedliská. V 13. storočí sa objavuje pomenovanie „ves“. Aj toto pomenovanie sa zachovalo vo všetkých slovanských  jazykoch. Označovalo neopevnenú vidiecku osadu. Preto u nás máme názvy dedín ‒Vieska, Nová Ves ,Stará Ves. Mnohé dediny boli už vo veľkomoravskom období služobníckymi osadami, preto máme medzi štyrmi riekami názvy: továrnici, vinari, hrnčiari, vozokani, sokoli, psiari, dvornici, tesari, tlmači, kovari...

  •  Čo ostalo po vašich predkoch v kraji, v ktorom žijete?

Najstaršie hradisko mojich predkov stálo na prelome 8. a 9. storočia v Nitre na Martinskom vrchu v lokalite dnešného Nitrianskeho hradu. Na prelome 9. a 10. storočia vzniká hradisko v Hronskom Beňadiku a o niečo neskoršie v Novej Bani (poloha Zámčisko). Ešte pred vznikom Nitrianskeho kniežactva plnilo centrálnu funkciu vo svojej oblasti hradisko v Starom Tekove. Strážnu funkciu mali výšinné hradiská na pravom brehu Hrona, tiahnuce sa od  Novej Bane až po Malé Kozmálovce (poloha Grác) a Tlmače (poloha Festung). Najväčšie a najopevnenejšie z nich je na vrchu Krivín nad dedinou Psiare. Dômyselný systém hradísk okolo „Slovenskej brány“, ktorá leží medzi obcami Kozárovce a Rybník, znemožňoval nepriateľovi preniknúť do vyšších polôh Slovenska. Na prechode z Ponitria do Požitavia je takouto lokalitou zaniknutý ranofeudálny hrad na vrchu Michalov, ku ktorému patrilo aj Klížske Hradište, kde bol od 12. storočia pánsky emporový kostolík, cintorín a benediktínsky kláštor. Staré názvy majú aj dediny: Hradište, Hradná, Kamenec, Dvorec. K najstarším kostolom v oblasti Ponitria patrí Kostol sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici, kostol v Dolnom Trhovišti,  Borčanoch,  Kostol sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom.

  • Čo prevratné prinášate v svojej knihe Moji predkovia?

Vypĺňam medzeru v našej historickej spisbe. V posledných dvadsiatich rokoch naši historici a archeológovia urobili kus práce, aby odkryli a oživili obdobie, ktorým sa zaoberám aj ja. Teda obdobím, ktoré sa začína postupným príchodom Slovanov na juhozápadné Slovensko, ich borba s Avarmi, odboj proti nim, vytvorenie Samovej ríše, vznik Nitrianskeho kniežactva či život Slovákov v ranouhorskom štáte.

 Zhováral sa Peter VALO ‒ Foto: autor



1 Komentár

  • Lukáč

    Sympatické názory p. Piusa, lenže v internetových knihkúpectvách som spomínanú knihu "Moji predkovia" nenašiel. Vyšla už ? Rád by som si ju kúpil.

Napísať odpoveď pre Lukáč Zrušiť odpoveď

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.