Človek, ktorý odolal pokušeniu moci a hľadal stratený pocit vnútornej slobody a cti. Pred desiatimi rokmi 20. januára 2011 zomrel spisovateľ Ladislav ŤAŽKÝ. Dodnes si neuvedomujeme veľkosť jeho odkazu, dosah práce a to, že nebol len spisovateľom, novinárom, ale ovplyvnil život Slovenska aj v širšom meradle. Jeho nadčasové úvahy o smerovaní krajiny, obsiahnuté najmä v jeho publicistike, sú aj dnes aktuálne a znepokojujúce. So spisovateľom a publicistom Ladislavom Ťažkým som sa zoznámil osobne po prvý raz v polovici deväťdesiatych rokov. Dovtedy som vnímal jeho tvorbu prostredníctvom jeho kníh Evanjelium čatára Matúša, Kto zabil Ábela? a Maršalova dcéra. Poznal som ho zaškatuľkovaného ako „vojnového spisovateľa“. Potom ako novinár som ho spoznal aj pracovne, pretože prispieval do týždenníka, v ktorom som pracoval.
■ PUBLICISTA ŽIVOTA
Na Ladislava Ťažkého si spomínam ako na vysokého človeka v rokoch, vždy upraveného, ktorý k nám prinášal precízne cizelované texty. Neraz sa o nich s redaktormi aj rozprával, akoby cítil potrebu ich obhájiť alebo sa bál, že by ich mohli možno aj odmietnuť.
Neskôr som o ňom napísal i seminárnu prácu. Kvôli nej sme mali mimo redakcie sériu stretnutí, kde som ho spoznal aj z osobnej stránky. Zamýšľal som sa v nej, čo prevažuje v jeho práci – či závažnosť a bohatosť literárneho diela, alebo nástojčivosť publicistickej činnosti. Sám Laco Ťažký na moju otázku, či pociťoval vnútorný spor medzi spisovateľom a publicistom, povedal, že podľa neho vnútorne nikdy nemusel bojovať, pretože „celý život som písal publicistiku, za ktorú považujem aj svoje knihy Amenmária a Samí dobrí vojaci. Je to vlastne súbor reportáží o živote hrdinov“.
Jeho životné osobné a pracovné postoje sú dostatočne známe. Ak si občas pri spomienke na Ťažkého ťažkáme, že nemáme autority, o ktoré sa môžeme oprieť, prečo sa o tých málo, ktoré na Slovensku boli a sú, neopierame?
Prečo touto autoritou za svojho života bol práve Ladislav Ťažký? Preto, lebo bol nielen spisovateľom, ale najmä občanom, čím sa odlišuje od mnohých iných známych Slovákov, ktorí sú síce osobnosťami vo svojich povolaniach aj vo svetovom meradle, ale neprejavili sa občiansky. Pri hodnotení jeho doterajšieho života sa však nástojčivo tlačí otázka, prečo, ak bol Ladislav Ťažký symbolom človeka, ktorý bol ľudským a uznávaným spisovateľom, dostával ocenenia, ale jeho hlas predsa len efektívne neprenikal k väčšine ľudí ani k politickým špičkám. Prečo úcta k nemu, navyše prirodzená, nie umelo vytvorená, tak málo dokázala ovplyvniť morálku a deje v spoločnosti?
Viera Žemberová v stati Autorská stratégia v próze Ladislava Ťažkého na konferencii venovanej dielu tohto spisovateľa na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici napísala: „Zverejnením Ústavy môjho svedomia sa Ladislav Ťažký vymedzil ako občan a spisovateľ, ktorý chce byť ľudský aj múdry a chápajúci jav v jeho súvislostiach, súčasne činorodý a chce si všímať i zhodnocovať svoje miesto v živote tak, aby bolo na prospech iným...“
To sa však vtedy i dnes málo nosí...
■ NEDOCENENÝ REBEL
Laco Ťažký mal dvadsaťdva rokov a už bol veteránom druhej svetovej vojny, okúsil východný front, zajatie, útek spoza ostnatých drôtov, nekonečné kilometre peši z Rumunska na východné Slovensko, druhé zajatie Maďarmi, väznenie v Satoraljaujhely, v Košiciach i v rakúskom Kaisersteinbruchu. Odpor k vojne vyjadril vo viacerých románoch. Čo všetko sa skrýva v človeku, ktorý vždy verejne vystupoval priamo, nebál sa žiadneho režimu aj za cenu perzekúcií a zákazu publikovania? „Mal som pristrihnuté pierka, aby som vysoko nelietal,“ spomína v jednom rozhovore, ale to mu neprekážalo, pretože „aj vinič strihajú preto, aby rodil šťavnatejšie hrozná“. Jemu však „nielen pierka pristrihli, ale krídla zlomili a vinič vyťali, aby som už nikdy nelietal, a raneného hodili na smetisko dejín literatúry, aby som tam hľadal stratené zrniečko slobody cti“, hodnotil v roku 1968 svoje postoje. Pre nekonformné názory bol diskriminovaný aj s rodinou. Nesmel publikovať a nemohol získať ani primerané zamestnanie. Zamestnať sa mu podarilo až v roku 1973, keď sa stal pracovníkom Ústredia ľudovej umeleckej výroby, kde zostal až do roka 1979.
Ani v pokročilom veku sa nebál rebelovať. Ako jeden zo sedemdesiatich šiestich významných slovenských osobností, ktoré sa rozhodli v roku 2007 verejne vyjadriť svoj nesúhlas so smerovaním Slovenského rozhlasu, v jednom zo svojich verejných vystúpení na túto tému povedal: „Sme svedkami, ako naše slovo sa do rozhlasu dostáva čím ďalej tým menej. Bolo mi až do plaču, ako z rozhlasu sú spisovatelia doslova vyháňaní.“
Aký silný musí byť človek, aby odolal pokušeniu ponuky moci a dvakrát (raz priamo a raz v predstihu) odmietol ponuku kandidovať za prezidenta SR so širokou podporou nielen literárnej obce, ale aj politických strán? Naposledy ponuku odmietol v septembri 2008, keď hľadala ĽS – HZDS kandidáta za prezidenta.
„Raz som už takú ponuku dostal a poďakoval som sa za ňu, tentoraz mi zatiaľ nikto takú ponuku nedal, ale aj keby, tak sa za ňu opäť poďakujem. Ja som slovenský spisovateľ, a to mi stačí,“ vyjadril sa v roku 2008 pre Hospodárske noviny. Naopak, jeho podpis bol pod výzvou Kongresu slovenskej inteligencie, ktorá vyzvala slovenskú mládež, občanov SR a vzdelaných patriotov, aby v druhom kole volieb 2009 svojimi hlasmi podporili Ivana Gašparoviča za prezidenta SR.
Po novembri 1989 sa stal čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a členom Predsedníctva Matice slovenskej, hoci, ako spomína, štvrťhodinu bol aj predsedom Matice slovenskej. Nahradil Vlada Mináča, ktorý bol odvolaný „vépeenkármi“ z funkcie predsedu. Rýchle si to uvedomil, čo vlastne urobil. „Možno by som bol dôstojným predsedom, ale nie po nedôstojne vyhnanom predsedovi Vladimírovi Mináčovi,“ spomína. Po štvrťhodine sa predsedníctva vzdal a za nového predsedu aj jeho hlasom zvolili Viliama Gruska, ktorý vydržal vo funkcii iba osem mesiacov.
■ PERNÍKOVÉ SRDIEČKO
Naposledy sme sa stretli pri Starej tržnici v Bratislave 22. marca 2007 a potom si sadli do jeho obľúbenej krčmičky na deci červeného vína. Nahral som s pánom Ťažkým asi hodinový rozhovor o jeho publicistickej činnosti. Bez problémov si spomenul na prvú reportáž, ktorú mu uverejnil banskobystrický Smer v roku 1950, a volala sa Čiernohronci na Šumave, o čiernobalockých presídlencoch. Rád si spomínal na pôsobenie v redakcii Smeny, kam nastúpil v roku 1967, a najmä v denníku Slovenská Republika, hoci nebol interným zamestnancom. „Vtedy vrcholilo ohováranie Slovenskej republiky, slovenskej štátnosti. A ja som tej dobe paradoxne bol aj rád. Tí, čo nemali radi Slovensko a útočili na naň, vyprovokovali vo mne všetky možné sily na jej obranu. Napísal som stovky článkov a z tej doby považujem niekoľko článkov za nosných. Napríklad Ústava môjho svedomia, v ktorej som sformuloval v dvanástich bodoch morálne zásady, podľa ktorých sa má správať človek, spisovateľ, novinár, ďalej Slovenský otčenáš, reportáž o stave môjho srdca a duše, článok Balada o vlastnej zrade, esej Zastavte paľbu! Prosím... a potom Skrotenie rieky a Pokorenie človeka na obranu pána Bindera. Písal som s radosťou, pretože publicistika prináša okamžité výsledky – vyjde v novinách na druhý deň, ľudia na článok bezprostredne reagujú, stretnú ma, pochvália... Túto výhodu romány nemajú, hoci aj na ne neraz ľudia reagovali, vždy však až s odstupom po ich vyjdení.“ Za článok, esej, publicistiku, s ktorými sa najviac natrápil a vnútorne popasoval, označil pán Ťažký svoju inauguračnú reč pri udelení čestného titulu doctor honoris causa v roku 2005 na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. „Nikdy som s touto poctou nepočítal. Vracali sme sa vtedy práve s Jurajom Sarvašom z jednej besedy, keď mi zavolali z Nitry a oznámili mi tento zámer. Musel som sa vnútorne zmobilizovať, pretože táto reč mala byť mojím životným vyznaním. Prepracoval som ju trikrát.“
Na moju otázku, či má pronárodne orientovaný novinár kde uverejniť v súčasnosti svoje publicistické práce, sa trpko usmial.
„Slovenské masmédiá skúpili cudzie živly. Médiá nie sú v našich rukách, sú zneužívané na ohlupovanie čitateľov a divákov. Vychovávajú ľudí v tom, že čo je slovenské, národné, to je hanbou. Vzniká tu nový fenomén – pocit strachu z vlastenectva...“
Po spoločnej prechádzke po Obchodnej ulici sa zastavil pri predavačovi, ktorý predával v prenosnom stánku perníkové srdiečka. Srdečne sa pozdravili a pán Ťažký sa obrátil na mňa a povedal: „O tomto človeku by si mal písať, pretože rozdáva ľuďom lásku. Laco Ťažký bol maturitnou otázkou, potom dlho nebol, možno už ani nebude, ale láska tá zostane navždy.
■ MORÁLKA POLITIKY
Laco Ťažký bol nielen uznávaným a znovuobjaveným autorom po roku 1989,
vtedy vlastne najväčším žijúcim prozaikom na Slovensku, pritom sám zostal skromným človekom. Svojím postojom dokazoval, že vzťah politiky a morálky bol a, bohužiaľ, stále je na Slovensku neustále pretrvávajúcim problémom.
„Politickí reprezentanti preberajú verejné úlohy za spoločnosť ako celok; disponujú teda zvláštnymi mocenskými prostriedkami. Tieto prostriedky môžu zneužiť vo vlastný prospech a na škodu mnohých. Preto je potrebné neustále dbať o to, aby sa politika vo svojich cieľoch a prostriedkoch udržiavala v rámci platných predstáv o dobre a zle.“
Koľkí zo súčasných politikov sa držia jeho slov a riadia krajinu v zmysle jeho morálnych zásad? Prečo je ich tak málo? Asi je to tým, že o skĺbení morálky, etiky a politiky sa píše veľa, ale málo robí v reálnom živote.
Nemôžem sa ubrániť pocitu, že tieto iste dobre mienené slová, pechoriace sa vnútiť nám ideálny stav, sú len zbožným želaním a nemožno ich neporovnávať s realitou slovenskej spoločnosti. Je smutným obrazom morálnej devastácie elít, ak zapĺňajú prvé stránky novín politici s vybodkovaným slovníkom, kým čestní ľudia sa sťažujú, že nemôžu verejne prezentovať svoje názory. Smutné je to, že jeho slová z roka 2007 platia rovnako na vtedajšiu aj súčasnú politickú garnitúru.
■ ÚPADOK SPOLOČNOSTI
Životným krédom Ladislava Ťažkého boli tieto slová: „Nemať sa za čo hanbiť, smelo chodiť medzi ľuďmi, niesť si zodpovednosť za svoje činy. Nerobiť zle iným, nezávidieť iným, nesiahať im na česť. V ničom nepreháňať a najmä nemyslieť si veľa o sebe.“
Lenže bieda morálky slovenskej spoločnosti sa stále pritvrdzuje. Časť viny na tom nesú aj niektorí novinári a konzumenti ich názorov. Kým sa na prvých stranách periodík a internetových médií budú objavovať rosničky, modelky (a iné kvázi celebrity) a morálne autority sa budú prezentovať skromne po kútoch, nič sa nezmení.
Až kým nezmeníme seba.
Ivan KRAJČOVIČ ‒ Foto: archív SNN