Možno mnohých týmto prekvapím

thumbnail

O ČOM JE REČ  

Prichádzajú také správy ‒ aj táto je z tých smutných: zomrela novinárka a mimoriadne talentovaná slovenská intelektuálka Agneša Kalinová, rodáčka z Prešova. Písať o nej, lebo jej skutky dobre poznali, môže ešte Martin Bútora, Michal Horský, mohol by určite aj Eugen Gindl a pár ďalších. Pani Agnešu som poznal od roku 1966, keď som bol rok v Kultúrnom živote elévom a potom sme mali celkom korektné vzťahy, lebo ona nikdy nemala so slovenskou otázkou problém. Brala Slovákov ako suverénny národ. Veľa ju ako rozumieť Slovákom naučil aj ju dovzdelal reportér Roman Kaliský...

Takže aká bola? Najviac sa mi na nej páčila zádrapčivosť do režimu, v ktorom žila. Ona ani tak nebola proti socializmu ako proti neľudskej tvári vlastne protisocialistického režimu. To si nedala nikdy ujsť, aby jazykom neolizla nejakú známku straníckeho byrokratického myslenia. Bože, ten jej nádherný, prefajčený, drsný, ale neuveriteľne charakteristický hrdelný smiech. Pani Agneša sa vedela smiať tak bezbreho, že pritom až plakala ako moja babička Alžbeta. „Agi“ bola vlastníčkou jednej črty, z tých  najvzácnejších ľudských daností, ktorá napríklad chýba celoživotnému hľadačovi smeru života Tomášovi Janovicovi. Tá črta sa nazýva spontánnosť, čo je sestra pravdovravnosti. Náš humorista je celoživotne v nejakých službách, vždy pečie s aktuálnym  režimom, ktorý práve vládne, a je to strojený stroj na vtipkovanie. Naučil sa to ako profík a už to len v závere života prevádzkuje. Pani Agneša rozumela vtipu, navyše bola odchovaná na francúzskom humore, ktorý je síce korenistý, ale má tam na konci chuť podobnú tomu, keď dopíjaš baňatý pohár dobrého karpatského brandy, takú tú štipľavosť, ktorá ťa núka, aby si ešte jazyk pár okamihov omáľal v zlatistom moku.

Pravda, toto sú len také náčrty, poznámky na okraj, dôležitá bola Kalinovej profesionalita, to, ako vášnivo milovala film. Chodievala na predpremiéry, diskutovala so Štefanom Uhrom aj s Martinom Hollým, rovnako s Jurom Jakubiskom, lebo chcela porozumieť, čo tí chlapi chcú vlastnými slovenskými filmami vypovedať. Boli ešte slovenské filmy Grečnerove, Hanákove, ale aj Lackove, či niektoré televízne seriály, myslím najmä na Jožka Boba, ktorý dostal talent na písanie scenárov od Boha. Pani Agneša nevypustila rukopis z ruky a vracala ho stále do písacieho stroja, lebo chcela byť prísne presná.  Oni vlastne v Kultúrnom živote boli viacerí frankofilovia, rada viedla  debaty s Jurajom Špitzerom, určite o Sartrovej filozofii, keď so Simone de Beauvoir zavítal do redakcie KŽ na Štúrovej ulici. Aby sme si rozumeli: ja to vo vzťahu k Jurajovi Špitzerovi nemám popletené ako jeho dcéra Zuzka Szatmáryová. Juraj bol skrátka mladý zanietený aj nadšený židovský komunistický intelektuál, prežil koncláger v Novákoch, odišiel do povstania a napísal o ňom dve unikátne krásne knihy Biele oblaky (aj ich sfilmovali s Ivanom Mistríkom) a potom knihu Patrím k Vám, čo je nádherné vyznanie Slovákom ako hrdinskému povstaleckému národu. Vážil som si Špitzera za to, akú otvorenú atmosféru tvorivej slobody priniesol do KŽ, najmä v rokoch 1966 ‒ 1967. Páčilo sa mi, ako myslel, aj ako argumentoval, aký bol zábavný, a najmä ľudsky rozšafný. No nikdy nezabudnem na jeho „príčinlivosť“ počas IX. zjazdu KSS v roku 1949, keď nastupovali procesy a keď doslova odrovnal a poslal do väzenia aj na šibenicu celú davistickú generáciu (Husák, Novomeský, Clementis). Tu nejde o to, či sa to neodpúšťa, na to sa nesmie zabudnúť, lebo noví mladí „talmudisti“ ‒ ako Novomeský nazval ľavicových príčinlivcov, jediných možných vykladačov, exegétov Marxovho a straníckeho Písma. Lebo oni sú vlastníci jedinej pravdy ‒ tej ich! Takáto jednostranná Agneša Kalinová nikdy nebola! Keď som ju ako riaditeľ Národného literárneho centra vo februári 1997 pozval z Mníchova na medzinárodnú konferenciu Kultúrny život a slovenská jar šesťdesiatych rokov, pani Agneša sa mi ospravedlnila listom. Je publikovaný v zborníku s rovnakým menom, prečítajte si ho, milí talmudisti!  Odišla dáma slovenskej žurnalistiky a esejistiky. Najlepšie je odchádzať so vztýčenou hlavou. A takú  pani Agneša vždy nosila vzdorovito aj hrdo na vlastnou krku, ktorým hýbala tiež vždy podľa vlastnej vôle!

                   Drahoslav MACHALA                                                                               

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.