Musíme poznať, odkiaľ sme prišli a kam kráčame

thumbnail

Naše ľudové kroje sú vyhľadávaným zberateľským artiklom, ale lákajú aj podvodníkov . „Slovensko je úžasná krajina s fantastickými ľuďmi... Máme svoje choroby, ale taká krásna príroda, koncentrácia ľudovej kultúry a rozmanitosť na takom malom teritóriu sa vo svete len tak ľahko nevidí... Vážme si ľudí, ktorí nie sú mediálne viditeľní, málo o nich vieme.“ To povedal v nasledujúcom rozhovore pre SNN človek zo sveta peňazí, ale aj ľudovej kultúry a folklóru Imrich BÉREŠ.

  • Ste milovník, súčasne archivár i propagátor a mecenáš folklóru. Ako na vás zapôsobila informácia, že máme na Slovensku základnú školu (v Trenčíne), kde do bežnej výučby zaradili predmet folkloristika?

Zaradenie tohto predmetu do výučby detí si veľmi vysoko cením. Jedným dychom však musím dodať, že verím, že nepôjde o prvú a zároveň poslednú lastovičku v tejto oblasti. Podľa mňa by totiž mala mať svojich nasledovníkov. Deti by mali o folklóre určite vedieť viac.

  • Ľudové umenie – najmä tvorba krojov, je jeden z našich slovenských unikátov. Podľa informácií z prostredia našich zahraničných krajanov by to dokonca mohol byť aj úspešný exportný artikel – kroje sú stále viac žiadané. Podpora štátu do tejto sféry je však takmer nulová. Nie je to škoda?

Dostalo sa mi do uší viacero informácií a indícií, že veľa originálnych krojov sa stalo doslova obeťou priekupníkov. Za lacné peniaze ich na Slovensku vykúpili a následne ich veľmi úspešne a najmä draho predali do zahraničia. Dá sa povedať, že až na zopár výnimiek naozaj poctivých zberateľov krojov, ktorí ich zachovávajú a reštaurujú pre ďalšie generácie, si niektorí urobili zo zberateľstva veľmi výnosný obchod. Cez internet a sociálne siete predávajú kroje do zahraničia. Mnohé skvosty sú už dávno nenávratne preč a prakticky sú nezachrániteľné. To, že sa štát o túto sféru nestará, je smutné. Ale na druhej strane rozumiem, že sú aj iné priority, napríklad kvalita života ľudí, vek odchodu do dôchodku či minimálna mzda. Pri nich sa iné oblasti, ako  šport, hendikepovaní ľudia či kultúra, žiaľ, dostávajú na vedľajšiu koľaj. Dovolím si však tvrdiť, že sa nám to v budúcnosti vypomstí.

  • Kroje, folklór, naša krajina ‒ to sú fenomény, ktoré sa podieľajú na tvorbe našej identity, nášho sebaurčenia ‒ v žiadnom z rozvojových programov či v oficiálnych dlhoročných stratégiách sa však nespomínajú takmer ani slovom. Nie je to krátkozraká kultúrna politika štátu?

Usilujem sa sa rozumieť prioritám štátu, ale ekonomika a sociálne veci nie sú naozaj všetko. Slovenský národ a národnosti, ktoré v našej krajine žijú, musia poznať, odkiaľ sme prišli, kto sme a kam kráčame. Našťastie vidieť, že v ostatnom čase si ľudia renesanciu folklóru uvedomujú. Je to dedičstvo našich predkov, ktoré si musíme zachovať, aby sme nestratili svoju identitu.

  • Vaša osobná prítomnosť na mnohých folklórnych podujatiach nám dáva právo spýtať sa – ako vy vnímate vzťah našich občanov, najmä mladej generácie, k našim kultúrnym tradíciám a ich udržiavaniu?

Často čítame štatistiky, najmä športové, koľko detí týždenne vybehne na futbalové trávniky alebo vykorčuľuje na hokejové plochy. Tieto čísla nespochybňujem. Ale na druhej strane neexistujú informácie, koľko folkloristov účinkuje v detských folklórnych súboroch, mládežníckych súboroch, amatérskych zoskupeniach, dedinských skupinách či profesionálnych telesách, ktoré kultúru a folklór udržiavajú. Nie je to však pre peniaze, je to skôr iba vďaka entuziazmu, vďaka láske k tradíciám a vďaka tomu, že sa vždy nájdu „blázni“, ktorí sú do folklóru zamilovaní. Neberú to ako svoju povinnosť, ale ako svoj vklad do rozvoja kultúry a formovania vedomia a národného cítenia mladej generácie.

  • V tejto súvislosti sa aj v mnohých mienkotvorných médiách často objavuje či už redakčná, alebo čitateľská otázka typu „načo je nám Matica“ v dnešnej dobe. Načo je nám alebo by nám mala byť podľa vás?

Nie som človek, ktorý do detailov pozná celú diagnózu a procesy v Matici slovenskej. Myslím si však, že Matica by sa mala najskôr vnútorne reštrukturalizovať, aby sa z Matice 19. storočia stala Matica 21. storočia.  Mala by po ťažkých obdobiach, ktoré ju imidžovo pomerne silno zasiahli, budovať svoje dobré meno a ukázať opodstatnenosť. Rovnako by bolo žiaduce, aby sa zvýšeným spôsobom venovala Slovákom žijúcim v zahraničí. Dá sa to iba v odeve 21. storočia. Musí nájsť nové formy a spôsoby komunikácie. Žijeme totiž v čase, keď nás svet valcuje v každej minúte množstvom informácií a sme doslova zahltení multikulturalizmom a globalizmom. Pritom však máme byť na čo hrdí aj u nás doma.

  • Je v podpore a návratoch k našej kultúrnej minulosti nejaký anachronizmus, ktorý by mohol klásť prekážky takzvanej „modernej dobe“? Je v občasných návratoch k významným vrcholom našej minulosti ‒ či už k udalostiam, alebo osobnostiam ‒ niečo ako staromilstvo? Naozaj už nemajú mať priestor vo vedomostiach „moderného“ človeka?

Hovorí sa, že národ, ktorý nepozná svoju kultúru a históriu, nemá ani svoju budúcnosť. Musí sa k nej jednoznačne hlásiť. Aj napriek tomu, že moderný človek žije v pretechnizovanom svete, mal by už s materinským mliekom nasávať to, na čo bude v budúcnosti hrdý. A nie je to len o fantastických výsledkoch našich športovcov, pri ktorých sa tisnú slzy do očí, ale aj o úspechoch našich vedcov či zástupcov v kultúre. Potrebujeme zdvihnúť národné povedomie a byť hrdí na to, že sme Slováci.

  • Vy osobne robíte veľa aktivít v tejto oblasti – podieľate sa na obľúbenej folklórnej televíznej šou, podporujete mladých i hendikepovaných, vidieť vás všade tam, kde sa nielen hovorí o krojoch. Je to váš „život“?

Folklór je časť môjho života. Dokonca môžem povedať, že jedna z najpodstatnejších. Folklór je pre mňa vášeň, celoživotné spoznávanie a  moja životná filozofia. Som rád, že v súčasnosti sa toľko ľudí v rôznych vekových kategóriách venuje folklóru a šíreniu jeho dobrého mena.

  • Ako na vás pôsobí nasledujúci citát človeka, ktorý bol kedysi prezidentom Slovenskej republiky: „Imrich Béreš bol pre mňa skutočnou oporou počas zahraničných či domácich ciest.“ (Povedal bývalý prezident SR Michal Kováč.) „Vždy boli spoľahlivo a kvalitne zorganizované. Bol zároveň motorom pri rozširovaní aktivít Kancelárie prezidenta republiky SR v regiónoch Slovenska, čo umožnilo bližší kontakt s ľuďmi vo všetkých kútoch krajiny.“

Som poctený, že nebohý prezident Michal Kováč sa o mne vyjadril týmito slovami. Vážim si, že som mal možnosť kráčať vedľa neho počas jeho prezidentského a sčasti aj poprezidentského obdobia. Bolo pre mňa skutočnou cťou a vyznamenaním, že som mohol byť jedným z prvých ľudí, ktorí dostali možnosť budovať prezidentskú kanceláriu takpovediac na zelenej lúke. Som rád, že toto budovanie malo a doteraz má pevné základy. Nebola to jednoduchá doba, ale o to s väčšou energiou a entuziazmom sme do tohto projektu išli a doteraz sa s hrdosťou pozeráme späť.

  • Čo vo vás generuje tento vzťah k našim regiónom? Ste bankár, podnikateľ, na prvý pohľad človek veľkého mesta...

Časť svojho života som prežil na vidieku. Doteraz veľmi často a rád cestujem po našich regiónoch. Najprv som tak robil ako tanečník folklórneho súboru, potom ako riaditeľ sekretariátu a protokolu prezidenta republiky a neskôr ako podnikateľ. Teraz sa ako filantrop snažím podporovať projekty, ktoré sa možno mnohým zdajú ako neuskutočniteľné, nezrealizovateľné. V mnohých prípadoch sme však dokázali, že to ide. Veľmi intenzívne a s radosťou vnútorne prežívam výsledky takýchto aktivít. Jednoducho, Slovensko je úžasná krajina s fantastickými ľuďmi. Máme svoje choroby tak ako každá iná krajina, ale taká krásna príroda, koncentrácia ľudovej kultúry a rozmanitosť na takom malom teritóriu sa vo svete len tak ľahko nevidí. Vážme si ľudí, ktorí nie sú mediálne viditeľní, málo o nich vieme. Ale pre regióny najviac vzdialené od hlavného mesta robia mnoho skutkov, aby ich zatraktívnili,  pozdvihli ich úroveň.

  • Aké by ste chceli, aby bolo Slovensko, akými zmenami by malo prejsť ‒ a tiež jeho občania?

Dvadsaťpäť rokov existencie Slovenskej republiky je obdobie dosť intenzívne a dlhé na to, aby sme sa za ním mohli obzrieť. Treba si otvorene a čestne povedať, čo bolo dobré a čo zlé. Čo sme dokázali a čo sme pobabrali, čo sa dalo a dá urobiť lepšie. Na Slovensku mi chýba ťahanie za jeden povraz na prospech krajiny. Takmer každý je u nás futbalový alebo hokejový tréner, ale aj politický analytik. Sme príliš rozdrobení. Chýba mi jednotiaci motív. Nie som naivný, aby som si myslel, že všetci budú ťahať za jednu stranu pomyselného lana. Ale Slovensko si zaslúži, aby ho viedli zodpovední ľudia. Nielen so zodpovednosťou voči súčasnosti, ale najmä voči budúcnosti. Je medzi nami veľa zloby, kritiky a najmä málokto je ochotný zobrať zodpovednosť v prvom rade za seba, potom za svoje okolie a za celú krajinu. Kritizovať je správne, ale treba to robiť konštruktívne a na základe faktov. Iba tak sa dá krajina posunúť vpred. Slovákom by určite viac prospelo, keby neboli až takí závistliví. Niekedy používam vtipný bonmot, že Slováci si závidia aj počasie na pohrebe. A to nie je správne. Treba si ctiť ľudí, ktorí pre túto krajinu, pre nás, niečo robia. A najmä keď to robia úprimne, nezištne a majú víziu, kde môžeme byť o pätnásť až dvadsať rokov.

Zhováral sa Štefan ZLATOŠ ‒ Foto: archív I. B. a Emil SEMANCO