Eva KRISTINOVÁ: Všetko slovenské a národné dnes nazývame fašizmom. Bývalá úspešná slovenská herečka Eva KRISTINOVÁ sa ako hrdá matičiarka od samého začiatku usilovala o vznik samostatnej Slovenskej republiky. Počas národno-emancipačného zápasu slovenského národa sa prihlásila k štátotvornému odkazu našich predkov. Napriek vysokému veku dodnes pozorne sleduje smerovanie a vývoj našej spoločnosti.
- Ako jedna z najstarších matičiarok ste vo veľmi veľkej miere prispeli k tomu, že Slovenská republika je dnes samostatným a demokratickým štátom. Kedy ste sa rozhodli vstúpiť do Matice slovenskej?
Môj otec ako sedemnásťročný spolu s ďalšími krajanmi v Chicagu si vypočul Štefánikovu prednášku, ktorou pozýval krajanov vstúpiť do česko-slovenských légií vo Francúzsku. Štefánika považoval otec za najväčšiu osobnosť vtedajšieho odboja a génia, ktorý svojimi schopnosťami ako jediný dokázal zabezpečiť vznik budúceho česko-slovenského štátu. Žiaľ, prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk hneď po vzniku česko-slovenského štátu spochybnil sebaurčovacie právo slovenského národa a Pittsburskú dohodu, ktorú sám vlastnoručne podpísal, označil za falzifikát. Portrét Milana Rastislava Štefánika sme mali doma na čestnom mieste a môj otec nám vždy pripomínal, že len vďaka Štefánikovi sa slovenský národ oslobodil spod maďarského útlaku. Naša rodina bola za Česko-Slovensko, lebo moji rodičia ho považovali za prvý medzistupeň k osamostatneniu, ako bolo dohodnuté v máji 1918 v Pittsburskej dohode. Moja mama bola Češka, ale keď sa za otca vydávala, súhlasila, že deti budú Slováci. Otec nám odmalička vštepoval národné povedomie a vlastenectvo. Do Matice slovenskej ma zapísal, keď som bola ešte dieťa. Matici som ostala verná aj po roku 1948, keď bola zakázaná jej členská základňa. Napriek tomu, že sa z nej stala štátom riadená inštitúcia, mala jedno obdobie výborného predsedu spisovateľa Vladimíra Mináča, ktorý napriek tomu, že bol komunista, bol v prvom rade Slovák. Za jeho pôsobenia sa postavila nová budova Matice slovenskej a urobilo sa veľa prospešných vecí. Veľmi krátke oživotvorenie členskej základne nastalo pred vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na jar v roku 1968, ale skutočná obnova sa začala až po roku 1989.
- Vráťme sa k tomu prelomovému roku...
Okamžite vzniklo veľmi veľa miestnych odborov po celom Slovensku. Bratislavskí matičiari ma zvolili za predsedníčku prvého miestneho odboru MS. Najviac sa však aktivizovali Slováci na jazykovo zmiešanom území. Nebol to nacionalizmus alebo fašizmus, ale prirodzené vlastenectvo a prirodzená obrana Slovákov žijúcich na slovenskom juhu, ktorý už vtedy bol dosť pomaďarčený. Malo to obrovský význam. Žiaľ, všetky doterajšie vlády to nepokladali za až také dôležité.
- Ponovembrové udalosti priniesli okrem slobody a demokracie aj pozdvihnutie slovenského národa. Ako vidíte seba v tom procese ?
Po oživotvorení členskej základne Matice slovenskej som sa angažovala v celonárodnom matičnom hnutí. Po celom Slovensku som sa zúčastňovala na všetkých akciách, kde som aj recitovala. Diskutovali sme s ľuďmi. Najviac som však poukazovala na to, že slovenskému národu v školách chýbala vlastenecká výchova. Bohužiaľ, chýba dodnes. Všetko slovenské a národné dnes nazývame fašizmom. Treba jasne povedať, že na Slovensku okrem pár jedincov fašizmus nikdy nebol. Ani prvá Slovenská republika nebola fašistický štát. Mali sme veľkú podporu a ľudia verili, že môžeme ako národ sami rozhodovať o vlastnom osude. Dodnes sledujem všetko, čo sa deje. Bohužiaľ, dnes sa uberáme nesprávnym smerom. Nie sme jednotní. Vadíme sa medzi sebou o nepodstatné veci, akoby sme boli prekliati. Je to naša zlá vlastnosť.
- Spolu s Maticou slovenskou sa angažovali aj ďalšie slovenské národné a vlastenecké spolky. Spoločnými silami ste presviedčali slovenský národ, že je schopný byť sebavedomým a samostatným národom...
Popri Matici slovenskej tu bola aj Štúrova spoločnosť, Spolok slovenskej inteligencie Korene a mnoho ďalších. Navzájom sme sa rešpektovali. Ako ste správne naznačili, naším spoločným cieľom bolo presvedčiť slovenský národ, že je schopný byť samostatným a sebavedomým národom. Veľmi si vážim Spolok slovenskej inteligencie Korene, vedený hlavným hýbateľom akademickým maliarom Viliamom Hornáčkom. V jeho ateliéri sa združovali aj mnohí z členov prvej slovenskej ponovembrovej vlády. Ako som už vravela, zúčastňovala som sa a účinkovala na všetkých podujatiach, kde šlo o vlastenecké a slovenské Slovensko.
- Hercov, ktorí bojovali za sebaurčovacie právo slovenského národa, bolo málo. Nemali ste preto názorové nezhody s ostanými kolegami?
Nemala. V tom čase som už nepôsobila v divadle. Ale keby ma tieto udalosti zastihli ešte v čase mojej hereckej činnosti, rovnako by som sa postavila za rozumné slovenské Slovensko. V súčasnosti veľmi dobre vidíme, že rozdelenie spoločného štátu bolo správne rozhodnutie. V pokoji sme sa rozšili aj napriek tomu, že nás páni bratia o veľmi veľa obrali. Okrem nemalých finančných prostriedkov sme prišli aj o mnohé medzinárodné podniky a firmy, trebárs i o námornú dopravu. Privlastnili si aj bývalú spoločnú zástavu a značku spoločných aerolínií (OK). Je to proti medzinárodným zvyklostiam. Žiaľ, nechali sme to tak. Boli sme šťastní, že sme získali vytúženú štátnosť. Boli aj iné veci, ale, chvalabohu, boli sme azda múdri a nehádali sme sa. Dnes sa vadíme nie medzi Čechmi a Slovákmi, ale Slováci medzi sebou, čo je veľmi nebezpečná skutočnosť, ktorú by sme si mali uvedomiť a s ktorou by sme mali skoncovať.
- Aký vplyv mali matičné aktivity a aktivity všetkých pronárodných spolkov na politiku Československej republiky, resp. Slovenskej republiky?
Obrovský. Námestia po celom Slovensku boli zaplnené do posledného miesta veľkým zástupom ľudí, ktorí požadovali pre slovenský národ vytúženú samostatnosť. Ich vôľa sa naplno prejavila vo voľbách v roku 1992, kde jednoznačne zvíťazili politické strany požadujúce suverenitu a zvrchovanosť Slovenska.
- Bola cieľom matičného hnutia a ostaných pronárodných spolkov od samého začiatku samostatnosť slovenského národa?
Áno, veď o samostatnosť slovenského národa sa pokúšali už zahraniční Slováci ešte pred vznikom prvej Československej republiky. Do Spojených štátov amerických za prácou prichádzali prví krajania už koncom 19. storočia. Spolu s nimi prichádzali aj prví kňazi, ktorí vo svojich farnostiach zakladali školy. Postupne sa americkí Slováci združovali do niekoľkých krajanských spolkov. Najvýznamnejším z nich bola Slovenská liga, ktorá vznikla v roku 1907. Tieto spolky podporovali emancipačné snahy slovenského národa. Ako najoptimálnejšie riešenie v tom čase považovali zjednotenie Slovákov a Čechov s dôsledným rešpektovaním vzájomnej národnej nezávislosti. Napriek nesplneným sľubom zo strany Čechov počas prvej Československej republiky 1918 ‒ 1938, päťročnému trvaniu prvej Slovenskej republiky 1939 ‒ 1945 a v obnovenej druhej Československej republike 1945 ‒ 1992 sa Slováci postupne konštituovali na sebavedomý a štátotvorný národ. Vyvrcholením tohto procesu bol vznik samostatnej Slovenskej republiky prvého januára 1993.
- S akými názormi ste sa stretávali v tom čase?
Názory boli rôzne, aj také, že nebyť českej inteligencie, prichádzajúcej po prvej svetovej vojne na Slovensko, neboli by sme schopní existovať. Treba však uznať, že spolu s nimi prišli na Slovensko aj vynikajúci ľudia, ako napríklad Karol Plicka, profesor doktor Jiří Horák alebo maliari Jaroslav Vodrážka a Ján Hála a iní, ktorí si Slovensko pre jeho osobitosť zamilovali. Boli spravodliví, neboli nacionalisti, ale skutoční vlastenci, ktorí preto chápali aj slovenské vlastenectvo ako normálnu a prirodzenú vec.
- Nie je tajomstvo, že slovenský povojnový zahraničný exil od samého začiatku presadzoval slovenskú samostatnosť. Aký vplyv mali práve zahraniční Slováci na vtedajšie spoločenské a politické procesy?
Keďže ponovembrový vývoj priniesol okamžité otvorenie hraníc, prichádzali zo zahraničia rôzne správy. Áno, domov prichádzali aj mnohí významní zahraniční Slováci, ktorých snahou bolo slovenskému národu ponúknuť svoje skúsenosti aj pri národno-emancipačnom zápase o samostatnosť. Medzi nimi bol napríklad pán profesor Milan Stanislav Ďurica či pán docent František Vnuk a ďalší. Čoskoro sa však mnohí vrátili sklamaní naspäť do zahraničia. Trápila ich skutočnosť, že sme sa ako Slováci štiepili, lebo mnohí uverili tomu, že by sme bez Čechov nevedeli existovať. Podobný osud postihol aj zahraničných Slovákov krátko po vzniku prvej Československej republiky. V tom čase sme mali vo svete takisto niekoľko vynikajúcich vysokovzdelaných ľudí: napríklad profesor Aurel Stodola, ktorého si vážil aj jeho žiak Albert Einstein, alebo vynálezca telegrafického spojenia rímskokatolícky kňaz a akademický maliar Jozef Murgaš a ďalší. Neboli v novom štáte žiaduci. Oni chceli prísť, ale tu pre nich nebolo miesto. O Slovákoch sa všade hovorilo, že nemajú vlastnú inteligenciu. Boli to nepekné veci. Chvalabohu, je to za nami.
- Vo februári 1990 prišili na Slovensko zástupcovia Svetového kongresu Slovákov. Priniesli zástavu Zahraničnej Matice slovenskej. V tom čase sa viedli spory o budúcom názve spoločného štátu...
Viedli sa veľké diskusie ako v tzv. pomlčkovej vojne. Matica slovenská bola jednoznačne za spojovník, aby svetová verejnosť videla, že Česko-Slovensko je štátom dvoch rovnocenných národov. Naším končeným cieľom však bolo vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva.
- Matica slovenská na konci roka 1990 vypracovala návrh jazykového zákona...
Áno. Na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave pred súsoším držalo protestnú hladovku dvadsať mladých ľudí požadujúcich schválenie matičného návrhu zákona o štátnom a úradnom jazyku SR. Medzi nimi boli aj mladí členovia Matice slovenskej. Držali niekoľkodňovú hladovku. Chodili sme ich tam podporovať. Ľudia mi kládli rôzne otázky. Niektorí mali aj obavy, iní boli rozhorčení, lebo sa im táto forma protestu vôbec nepáčila.
- Ako hodnotíte samostatnú Slovenskú republiku po viac ako štvrťstoročí?
Som rada, že ju máme, lebo nikdy neboli vzájomné vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi na takej dobrej úrovni, ako sú dnes. Veľmi ma však mrzí, že si ju nevážime a nevážime si našich statočných dávnych vzdelancov a vlastencov, z ktorých mnohí mali nielen slovenský, ale i európsky a v osobnosti generála doktora Milana Rastislava Štefánika dokonca svetový význam. Treba sa nám spamätať. Pestovať si našu prekrásnu slovenčinu. Ctiť si bernolákovcov a štúrovcov a zjednotiť sa ako národ a štát. Žiť podľa vzoru našich vzdelaných predkov. Predovšetkým nehanobiť svoj národ a vyznávať heslo jedného z nich: „Ani zisk, ani sláva je len jedna česť pre život budúcich pokolení svoj vlastný život viesť.“
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: Emil SEMANCO