Slovenský folklór v exotickej Austrálii a v Thajsku
Narodila sa do intelektuálskej, lekárskej, umelecko-muzikantskej rodiny. Otec MUDr. Michal Kapasný, zubný lekár, odmlada spieval sólovo a šesť desaťročí umelecky viedol folklórnu skupinu Važec z Važca. Mama bola tanečníčka a starý otec založil Spevácky zbor slovenských učiteľov v Trenčianskych Tepliciach. V ich rodine znela hudba a pieseň takmer každý deň. Norika ako malé dieťa dokázala čisto zaspievať každú melódiu, ktorú otec zahral na klavíri. Na javisko pred obecenstvo ju postavili už ako dvojročnú. Spievala vo Važci, desať rokov bola sólistka Lúčnice, účinkovala v SĽUK-u, spievala s rozhlasovým OĽUN-om, podpísala sa pod úspechy dievčenskej skupiny VAJANA, pôsobila na umelecký rast vysokoškolských súborov Technik, Gymnik, Ekonóm a Mladosť, sformovala špičkovú spevácku skupinu, ktorá nesie jej meno, a v roku 1998 v Bratislave s bratom Miroslavom Kapasným založili FS Karpaty, ktorý dnes patrí k najlepším na Slovensku a kde pôsobí dodnes. V júli tohto roka pôjdu reprezentovať našu vlasť do Mexika. S akordeonistom Teodorom Duchovičom tvoria jedinečné Folkduoplus. A práve o ich nedávnom trojmesačnom účinkovaní u protinožcov sme sa zhovárali pre matičné noviny.
- Je obdivuhodné, čo všetko zvládate, aké bohaté je vaše profesijné portfólio – speváčka folklórnych piesní a piesní rôznych žánrov, umelecká vedúca folklórnych telies a skupín, organizátorka, moderátorka, režisérka, hlasová pedagogička, hudobná dramaturgička... Dá sa niekoľkými vetami povedať, čo všetko je za tým?
Každá profesia, ktorú sa človek rozhodne robiť čo najlepšie, si vyžaduje čas, pozornosť a námahu. Ak by som mala stručne zhrnúť, čo je za tým, čo ste spomenuli i z pochopiteľných priestorových možností nespomenuli, je za tým veľa lásky, pevnej vôle, vášne, obety, dôslednosti, chcenia, potu, smiechu aj sĺz, túžby prinášať radosť a učiť sa stále niečo nové. Od dvoch rokov sa javisko stalo prirodzenou súčasťou môjho života, tomu bol podriadený celý môj život. Dnes spievam piesne v sedemnástich jazykoch a tri ďalšie nové v cudzej reči sa učím... Ak sa obzriem spätne na roky kariéry speváčky ľudových piesní, nemala som čas na nič iné, nechodila som do kina, na prechádzky, na rande, na diskotéky. To som zažívala len sporadicky, akoby mimochodom. Existovali iba vystúpenia, nácviky, cesty vlakom, autobusom alebo autom, škola, skúšky, nahrávania, výskum, príprava nových čísiel pre spevácke skupiny. A všetko v behu...
- Kto sa čo i len obtrel o folklór, tomu vás netreba predstavovať. Ako sa možno stať pojmom?
Bola som (aj som) fanaticky zanietená pre spev a folklór. Všade som behala, aby som všetko stíhala, pri presunoch po meste, po chodbách rozhlasu, s dcérou na rôzne krúžky, na všetky moje akcie ‒ stále v pokluse. Istý čas som nedokázala pomaly už ani chodiť. S úsmevom dnes môžem dodať, že k mojej folklórnej kondícii určite prispelo aj to, že som od prvých detských krokov priľnula k športu a v základnej škole som súťažne behala na lyžiach. Spočiatku, keď som ešte nemala vlastné auto, o to to bolo zložitejšie. Práca v Slovenskom rozhlase si tiež vyžadovala množstvo môjho času, keďže som každú reláciu chcela hudobne vyšperkovať. Musela som systematicky deliť čas medzi rodinu, prácu a spev. Som rodinný typ, milujem svoju rodinu, dcéru Annamáriu, všetko som vždy chcela zvládnuť a robiť správne.
- Keď sa človek narodí s istým druhom talentu, u ľudí okolo vzniká dojem, že už nemusí nič robiť pre úspech, že ten prichádza akosi prirodzene a ľahko. Mnohých pri vnímaní a najmä pochopení úspešných ľudí predchádza závisť. Pravda je však iná. Ako sa formovala vaša vlastná kariéra?
Popri štúdiu na vysokej škole pedagogickej v Trnave som takmer denne dochádzala do Bratislavy na spevácke aj tanečné nácviky do Lúčnice, na skúšky a nahrávky do československého rozhlasu a televízie, spolupracovala som s viacerými hudobnými telesami, ktorých bolo jedno obdobie naraz desať, preto sa frekvencia mojich speváckych zmluvných i dohodnutých aktivít neustále zvyšovala. Okrem koncertov a rôznych akcií som tiež pár rokov spievala pre všetky zahraničné delegácie, ktoré zavítali na Slovensko. Pravda, vtedy ešte neexistoval internet, neboli mobily, ktoré by všetko zachytili, zostal len sklad plný mojich spomienok... Neskôr som cítila, že moja kariéra nie je taká dôležitá ako potreba odovzdať svoje vedomosti, pocity a skúsenosti ďalej. Preto som sa popri sólových vystúpeniach začala venovať pedagogickej činnosti v popredných vysokoškolských súboroch. Bola som k sebe vždy náročná, a to sa prenieslo aj do precíznosti v učení, v pôsobení hlasového pedagóga, v tvorivom procese, v práci, v súboroch, na javisku. Spätne premýšľam nad tým, ako som to všetko dokázala stíhať...
- Niekoľko desaťročí ste každý rok po úvodnej zvučke na reprezentatívnom Folklórnom festivale Východná ako nevesta vo važeckom kroji s partou otvárali sólovým spevom úvodný program alebo galaprogram. A po vás vzápätí zaznieval krásny viachlas žien z Važca, Východnej a zo Štrby... Azda dvadsať rokov si opatrujem v archíve práve takúto vašu „sobášnu“ fotografiu. Koľkokrát ste sa takto sobášili nádhernými odobierkami?
Určite ich bolo niekoľko desiatok. Spievala som nielen pod majestátnymi Tatrami, ale na všetkých kontinentoch sveta, okrem Antarktídy. Od mojich dvoch rokov som účinkovala na nespočetnom množstve koncertov, v stovke krajín sveta. Odborníci hovoria o desiatich tisíckach vystúpení. Spievam piesne rôznych žánrov, okrem folklórnych obľubujem šansóny, folk, rock, pop, džez, klasiku, muzikálové a filmové piesne. Mám v repertoári piesne v sedemnástich jazykoch, spievala som aj po čínsky a učím sa ďalšie tri nové piesne z troch krajín...
- Po štyroch rokoch ste nedávno zopakovali s FOLKDUOPLUS s akordeonistom Teodorom Duchovičom trojmesačné exotické turné, doslova misiu, Austrália – Thailand Tour 2024. Aký je váš osobný „záznam“ z účinkovania na južnej pologuli medzi klokanmi u protinožcov?
Koncertovali sme v Thajsku, v hlavnom meste, v Bangkoku a na Pattay a v šiestich štátoch, v šiestich najväčších mestách Austrálie ‒ v Sydney, Melbourne, Perthe, Brisbane, Adelaide a Canberre. Všetky sme si zamilovali. Nalietali sme tridsaťpäťtisíc kilometrov, absolvovali sme trinásť preletov a pätnásť iných rôznych diaľkových presunov... Vrátili sme sa obohatení o nové skúsenosti, zážitky, poznatky, spoznali sme množstvo zaujímavých ľudí, život našich krajanov v cudzine, vypočuli sme si ich životné príbehy, absolvovali sme vyše dvadsať skvelých, emotívne náročných vystúpení, ktoré nás naplnili nezabudnuteľnými impresiami a pocitom, že naša práca má zmysel. Aj keď sme rovnaké turné uskutočnili v roku 2020, vďaka ochote priateľov sme mohli objaviť ďalšie nádherné zákutia a pre nás nové úžasné miesta.
- Na to, aby človek úspešne zvládol takéto trojmesačné turné v zahraničí, musí mať v sebe najmä veľa lásky k tomu, čo robí, ale aj istú dávku dobrodružnej povahy, tolerancie, odvahy, technickej remeselnej vyspelosti, skúsenosti, vnútornej sily a energie a v neposlednom rade aj pevnej vôle na prekonávanie nepredvídateľných situácií i prekážok...
Takáto misia sa dá uskutočniť s vedomím, že svojím umením povzbudzujete i liečite a rozdávate radosť. Usilujeme sa rozdúchavať oheň v srdciach našich krajanov v zahraničí, prostredníctvom piesne uchovávať v ich dušiach hrdosť z príslušnosti k ich rodnej krajine alebo k zemi ich predkov. Keďže vystupujeme vo dvojici, musíme byť v optimálnej kondícii. Nikto na nás nemôže vidieť únavu, ktorú sme pri náročných presunoch, zmenách časových pásiem a nadmorskej výšky občas pocítili. V polovici turné, pri presune zo Sydney do Canberry, čo je z nuly o šesťsto metrov nad morom vyššie, sme obaja na javisku skoro skolabovali, ťažko sa nám dýchalo, ale napriek tomu sme koncert neprerušili. Zvládli sme to tak, že si nikto nič nevšimol, na nálade, ani na kvalite programu to neubralo... Spoznali sme množstvo dobrých, prajných a obetavých ľudí, ktorí nám na našej ceste boli nápomocní. Boli aj takí, ktorí na začiatku váhali, ale potom sa po koncerte s nami a s ostatnými tešili v spoločnom tanci, v speve, v rozhovoroch a prisľúbili, že prídu aj nabudúce.
- Spomínali ste mnohých nápomocných, obetavých, prajných a konvenujúcich ľudí, čo zabezpečovali váš trojmesačný pobyt. Ako ste vnímali obecenstvo na svojich koncertoch?
Slováci aj Česi vo svete majú svoje stránky na internete, na ktorých si vzájomne radia, pomáhajú, oznamujú novinky alebo si dohadujú stretnutia, prípadne účasť na kultúrnych akciách. Príjemné bolo poznanie, že stále tam existujú fungujúce slovenské, české, ale aj spoločné česko-slovenské kluby, v ktorých cítiť silnú vzájomnú prepojenosť našich národov, našej mentality a kultúry.
- Ako prijímali náš folklór Austrálčania, Thajčania a najmä naši krajania, ktorým zrejme bola väčšina vašich vystúpení venovaná?
Ľudia v Thajsku sú usmievaví, veselí, s nimi sa akoby vraciam v čase do môjho detstva. Slováci v Bangkoku sa radi stretávajú po práci, najmä cez víkend, sú veľmi akční a pohotoví. Pattaya je kozmopolitná, žije tam vedno veľa národností bez nejakých problémov, rešpektujú sa navzájom. Aj s nami sa všetci zabávali a spievali, bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzali. Ľudia v Austrálii sú zdržanlivejší, veľmi slušní a milí, tiež sa vedia uvoľniť, ale sú aj rozdiely v jednotlivých štátoch. Slováci a Česi sa stretávajú v kluboch, v nedeľu chodia do kostola, na spoločný obed, porozprávajú sa, vymieňajú si skúsenosti. Pre deti okrem slovenských a českých školičiek pripravujú v lete tábory a rôzne aktivity, kde sa môžu rozprávať v rodnej reči. Bolo pre nás nesmierne milé a potešujúce, že oproti nášmu minulému turné v roku 2020 sa okrem celovečerných koncertov zvýšil záujem aj o výchovné koncerty na slovenských a českých školách a tiež počet detí, ktoré sa na nich zúčastnili. U detí je odozva okamžitá a bezprostredná, je dôležité vedieť zaujať všetky zúčastnené vekové kategórie (čo bolo od troch do osemnástich rokov), nenudiť ich, zanechať v nich kladné vnemy. Po skončení koncertov nás dojímala ich úprimná vďačnosť. Mnohé sa nám bez vyzvania dospelých prišli osobne poďakovať, objať nás, podarovať obrázok, a zavše sme počuli aj slovné ocenenie, že sme „cool“. Čo viac si môžeme priať...
- Videli sme vás vystupovať so šálikom so slovenskými znakmi okolo krku. Tak preukazujú svoju prítomnosť a integritu fanúšikovia na futbale či hokeji. Mnohí ľudia však už hľadia na tradičné formy ľudového umenia a zábavy, folklóru ako takého, už ako na prežitok. Čo vy na to?
Slovenský folklór je jedinečný, pestrý, temperamentný, lyrický aj melancholický. Reprezentovali sme Slovensko v mnohých kútoch sveta, kde sme zviditeľňovali našu krajinu, a nebolo miesta vo svete, kde by folklór neočaril a nenadchýnal. A nebolo to inak ani v Thajsku a v Austrálii. Na našich vystúpeniach sa usilujeme ukázať jeho krásu v celej širokej palete rôznych odtieňov hudby zo všetkých kútov Slovenska. Naším posolstvom počas turné bolo ‒ cez pieseň, hudbu a tanec priniesť cez pol zemegule aj kus domova do sŕdc ľudí, ktorí sa dobrovoľne alebo pod rôznym nátlakom rozhodli žiť ďaleko za hranicami rodnej vlasti a svojím umením a temperamentom ich správne naladiť, aby sa popri počúvaní a spomínaní, mohli s nami aj uvoľniť a zabaviť. Účinkovali sme najmä pre našich rodákov, Slovákov a Čechov, krajanov i dolnozemských Slovákov, ale aj všetkých zahraničných milovníkov dobrej hudby, nielen folklórnej, ale aj piesní iných žánrov.
- Určite popri tamojších pamätihodnostiach i stretnutiach s krajanmi silne rezonovala aj atmosféra koncertov, kde sa pri takýchto príležitostiach dá málokedy dodržať „playlist“ či dramaturgia a naplno sa k slovu dostáva spontánnosť a temperament, ktoré vás tak charakterizujú...
Radi prekvapujeme a prinášame niečo navyše. Predstavenia sme neohraničovali časom, ale ich prijímaním, chuťou a náladou publika, preto sa nám vo väčšine prípadov stávalo, že náš koncert trval dva, dokonca niekedy aj trikrát dlhšie, ako bol plánovaný čas. Spievame tiež na želanie. Je o nás známe, že málokto nás dokáže prekvapiť vlastným výberom želanej piesne, a nebolo to inak ani na našom turné, čo prispelo k strhujúcej atmosfére v sále, keď s nami všetci spontánne spievali a tancovali pod pódiom. Nestalo sa ani raz, že by ľudia odchádzali nespokojní alebo sklamaní. Naopak, stretnutia po koncertoch boli plné vďaky, nadšenia, milých slov o tom, že sme im do žíl vliali veľa energie a radosti, aj o našej profesionalite a ľudskosti na javisku i mimo neho. Veľmi si vážime ich prejavy uznania a tiež ďakujeme za opätovné pozvania na naše ďalšie účinkovanie v Austrálii a v Thajsku. Misia bola splnená. Verím, že ak nám zdravie dovolí, s radosťou sa do týchto končín opäť vrátime.
Zhováral sa Emil SEMANCO ‒ Foto: archív E. V. K . a Štefana KAČENU