Načo sú nám europoslanci

thumbnail

KOMENTÁR Ľudovíta ŠTEVKA

Takto o rok, koncom mája 2019, budú voľby do Európskeho parlamentu. Rozhodlo o tom na svojom zasadnutí predsedníctvo EP a šéfovia jeho politických skupín. Zdá sa, že toto oznámenie málokoho na Slovensku zaujíma, veď ani slovenskí europoslanci usadení v Bruseli nemajú bohvieaký záujem o Slovensko a názory slovenských občanov. Obrazne povedané, Brusel im je bližší ako Bratislava a záujmy Slovenskej republiky, česť výnimkám, im môžu byť ukradnuté. Dôvodom na takéto tvrdenie je príklad spred niekoľkých týždňov, keď sa v Európskom parlamente hlasovalo o dokumente číslo B8-0184/2018 Pokrok v súvislosti s globálnym paktom OSN o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii a globálnym paktom o utečencoch. Z trinástich slovenských europoslancov šesť hlasovalo za rezolúciu, štyria boli proti, dvaja sa zdržali a jedna poslankyňa sa na hlasovaní nezúčastnila. Pre úplnosť treba menovite uviesť, že za tento pomerne rozsiahly dokument hlasovali: Ivan Štefanec, Eduard Kukan, Miroslav Mikolášik, Boris Zala, Monika Smolková a Vladimír Maňka.

V texte sa dôrazne podporuje globálny režim riadenia v oblasti „medzinárodnej migrácie, mobility ľudí, rozsiahlych presunov utečencov a dlhotrvajúcich utečeneckých situácií a na zavedenie trvalých riešení a prístupov...“. Ďalej sa v dokumente hovorí o zákaze vyhostenia alebo vrátenia migrantov, o jednotnej pozícii EÚ v týchto dôležitých otázkach, vyplývajúcich z globálnych paktov OSN. Členské štáty musia uznať a niesť svoj vlastný diel zodpovednosti. Doslova sa „požaduje prijatie globálneho mechanizmu delenia zodpovednosti“. Kto vie čítať, pochopí, že je reč o trvalom mechanizme rozdeľovania migrantov medzi jednotlivé štáty Európskej únie.

Slovenskí europoslanci, ktorí sa v nedávnej minulosti dožadovali možnosti kontinuity so slovenským parlamentom, zrejme pri hlasovaní o rezolúcii ignorovali fakt, že 24. júna 2015 NR SR deklaratórne odmietla hlasmi sto dvadsiatich piatich poslancov „zavedenie povinných kvót ako nesystémového riešenia v súvislosti s presídľovaním alebo premiestňovaním migrantov“ a parlament zaviazal prezentovať tieto názory aj premiéra Roberta Fica. Názory, že v Bruseli máme europoslancov iba na ozdobu, sú v mnohom pravdivé, lebo ich pri hlasovaní zaväzujú len názory frakcií Európskeho parlamentu, ku ktorým sa hlásia, ale nie hlasy vlastného národa, ktorý reprezentujú.

Žiaľ, v radoch našich europoslancov máme ľudí, ktorí svojej politickej strane i vlastnej krajine skôr škodia, ako pomáhajú. Ivan Štefanec, v Europarlamente nominant SDKÚ a terajší člen KDH, sa na svojom facebooku chvastá, že „háji záujmy Slovenska a našich občanov,“ čo však nie je pravda, lebo hlasoval za prijatie spomínanej kontroverznej rezolúcie o migrantoch, na rozdiel od svojej kolegyne z KDH Anny Záborskej, ktorá bola proti. Okrem toho pán europoslanec, kde môže, tam ohovára Slovenskú republiku pre vraždu Jána Kuciaka ‒ rovnako pri svojich vystúpeniach v Európskom parlamente ako v bulvárnom českom Tv Blesk.cz.

Hodnotiť prácu našich europoslancov z diaľky slovenského politického pechorenia je nenáležité, pokiaľ sa sami nesprávajú len podľa farieb svojich pôvodných politických tričiek. Lenže mnohí sa tak správajú. Pál Csáky je najmä poslancom za SMK, potom za stranu Fidesz (alebo obrátene) a vlastne reprezentuje Maďarsko, aj keď ho zvolili občania na Slovensku. Podľa listu tridsiatich ôsmich europoslancov, ktorý adresovali francúzskemu prezidentovi Francoisovi Hollandovi, si Csáky za podpisom uviedol ako občiansku príslušnosť Maďarsko. Aj kanceláriu má v trakte maďarských poslancov Fideszu. Poslanec NR SR Ján Podmanický svojho času o ňom povedal: „Jeho verejne proklamovaná snaha o autonómiu maďarskej menšiny na Slovensku a zastupovanie maďarskej vládnej strany Fidesz v Európskom parlamente už prekračujú únosnú mieru tolerancie a hraničia s vlastizradnou činnosťou.“

Ľavičiar Boris Zala, inak častý prispievateľ pravicového Denníka N, zastupuje v Európskom parlamente iba seba. Z poslednej štatistiky EP vyplýva, že má medzi slovenskými europoslancami hlboko najnižšiu aktivitu (22 vystúpení), kým Monika Beňová so svojou aktivitou vysoko vyčnieva (838 vystúpení). Pre niekoho je teda sedenie v Európskom parlamente lukratívne bidlo aj forma rozptýlenia a bez nejakej námahy skvelá forma finančného zabezpečenia. Čuduje sa ešte niekto, prečo majú Slováci najhoršiu účasť v eurovoľbách spomedzi všetkých krajín Európskej Únie?