Matica slovenská nesmie vyzerať ako artefakt či relikt minulosti
Matica slovenská sa nám pripomína svojím významom skôr vo vzťahu k jej národnobuditeľskej činnosti. Menej si uvedomujeme jej potrebu na riešenie problémov súčasnosti. Slovo matica je odvodené od slova matka a matka sa spája s rodinou. Symbolizuje dobrú starosť o niečo. Takouto hodnotou, ktorá je hodná starostlivosti, je národ. V súčasnej Európe je riziko, že so stratou pojmu rodina sa stratí aj pojem národ.
Oba významy – národ aj rodina ‒ kultivovalo kresťanstvo. Významný európsky politik Udo Di Fabio, ktorý bol aj predsedom nemeckého ústavného súdu, píše, že boj proti národným a kresťanským koreňom Európy nemá budúcnosť. Uvádza, že bez týchto koreňov nie je zjednocujúca sa Európa schopná vytvoriť potrebnú integrovanú kultúru. Vyžaduje sa monitorovať hodnoty rodiny a národa, ale aj iné hodnoty, napríklad ľudskej práce, ktorú kultivovalo tiež kresťanstvo . Je to právo človeka pracovať a zabezpečiť svoju rodinu, o čom píšu mnohé encykliky. Ide o to, či Matica slovenská monitoruje stav týchto a iných hodnôt na Slovensku. Len sa rozpomeňte z našej histórie na janičiarov. Boli to chlapci ukradnutí rodinám a vychovávaní bez rodiny. Rodina pomáha dospievaniu a vytvára pre dospievanie potrebný čas a priestor. Bez rodiny sa tento potrebný čas dospievania stráca. Západná spoločnosť zabúda na pojem rodiny a s počudovaním až zdesením pozoruje, ako sa stovky mladých západných Európanov pripájajú k radikálnym hnutiam na Blízkom východe. Európa sama vytvára podmienky pre svojich janičiarov.
Tí, čo hovoria, že národ je prežitá kategória, argumentujú práve skutkami, ktoré Ján Pavol II. označil ako antinárod. Táto veľká osobnosť európskych dejín mala v OSN prejav v roku 1984. Pápež navrhoval, aby okrem charty práv jednotlivca bola prijatá aj charta práv národa. Tá by mala chrániť pred ohrozením antinárodom a vývojom k antinárodu.
Tu je veľký priestor súčasnej Matice slovenskej. Aby vedecky a na potrebnej úrovni analyzovala súčasné problémy. Aký je mentálny stav slovenskej spoločnosti po toľkých stresoch, ktorým bola v posledných rokoch vystavená? Svojho času prezident Kennedy dal podnet na to, aby sa zistil mentálny stav amerického národa. A bola to užitočná iniciatíva, ukázala mnohé problémy. Založila sa nová disciplína a iniciatíva mentálneho zdravia. V spoločnosti je mnoho signálov nadmernej zaťaženosti ľudí, rodiny. Monitoruje Matica slovenská tento problém? Nepochybne je dôležité verifikovať svoju minulosť, ale rovnako dôležitá je zložitá prítomnosť. Obhájiť prítomnosť nie je možné iba intenzifikovaním čo ako dôležitých faktov minulosti. Je pochopiteľné, že mnohé národy v Európe sa obracajú k svojej minulosti. Sú zneistené spochybňovaním európskej kultúry. Pre poznanie a vysvetlenie problémov treba vytvárať vedecké poznatkové zázemie, poznať dynamiku problémov. Bez tohto vedeckého programu Matica slovenská bude vyzerať ako artefakt minulosti a čo horšie ‒ nebude obnovovať vedomie svojho zmyslu, čoho sprievodným znakom môžu byť rozličné kauzy.
■ OPODSTATNENOSŤ VEDY
V roku 1944 uverejnil známy slovenský psychológ T. Pardel štúdiu o typológii slovenskej mládeže. S prekvapením zistil, že dospieva skoro o dva roky dlhšie ako súdobá nemecká mládež. Nepozdávalo sa mu to. Preto sa pozrel na vtedajšie nemecké výskumy a zistil, že táto ich mládež nemá skoro nijaký čas na dospievanie. Teda slovenská mládež dospievala normálne. Fašizmus popieral význam rodiny. A tak sa stratila báza pre potrebný čas dospievania a mladý človek nedostal priestor, aby sa učil odpútať od rodiny nie preto, aby sa postavil proti nej, ale aby si postavil svoj vlastný rozvrh života, v ktorom budú zvládnuté biologické, sexuálne impulzy puberty. A s tými nezvládnutými agresívnymi impulzmi vtedajšia nemecká mládež bola pohltená ideológiou a tvoril sa základ pre antinárod.
Matica slovenská štúdiu o tomto probléme uverejnila v časopise Pedagogický zborník, ktorý vydávala. Štúdia sa končí jednou vetou, že sa nemá skracovať čas potrebný na dospievanie. Monitoruje Matica slovenská dnešné mediálne pôsobenie na spoločnosť, v ktorom je veľa pansexualizmu, povrchnosti, povzbudzovania k odtrhnutiu sexu od lásky a hodnôt? Mnoho naznačuje, že sa skracuje potrebný čas dospievania v dospievaní slovenskej mládeže, pretože rodina je enormne existenčne zaťažená a zľahčuje sa jej význam.
Zakladajúca osobnosť slovenskej psychológie A. Jurovský upozorňoval ešte v roku 1947 vo svojej knihe venovanej rodine, že spoločnosť má tendenciu zdôrazňovať iba to, aby sa cudzí ľudia k sebe správali podľa istých pravidiel, čo nevidí ako zlú vec. Prejavil však počudovanie, že sa vôbec nehovorí o význame vzťahov v rodine. Od týchto vzťahov sa vyvíja podoba aj pre tie vonkajšie vzťahy. A vývoj mu dáva za pravdu. Západná spoločnosť funguje formálne, ale je tu kríza osobnosti európskeho človeka. Následkom toho je aj hospodárska kríza.
Tých, ktorí vidia matičné poslanie iba v jej starosti o našu históriu a často sú afektívni, chcel by som upozorniť na pozoruhodnú knihu Koceľ a Blatnohrad. A to nielen pre jej výborne skĺbený obsah, ale aj pre spôsob, ktorým sa dokázalo, že dôležité historické medzníky v živote národov sa môžu pripomínať aj harmonickou cestou ‒ budovaním vedomia stredoeurópskej spolupatričnosti, vzájomnosti. Patrí za to vďaka autorom aj Ordinariátu OS a OZ SR, úradu vlády SR, ktorý na jej vydanie poskytol prostriedky. Kniha prináša dôležité konštatovanie nemeckého historika H. D. Tonsmeyera, ktorý uviedol, že historická etnogenéza starých Slovákov sa začína najmenej tri generácie pred Pribinom. Psychológia pamätného miesta umožňuje vnímať takéto historické miesto, jeho identitu nie vylučujúcim spôsobom, ale rozlišujúcim spôsobom. Vierohodnosť pamätného miesta vždy utrpí, ak sa nerešpektuje jeho potenciál prijímať rozličné väzby na toto miesto. Pamätné miesto má mentálny charakter. Ide o vernosť nejakej skúsenosti s hodnotami. Spôsob, ktorým bola vyjadrená hodnota tohto pamätného miesta, slúži ku cti Slovákom aj Maďarom. Takéto podujatie, ako opisuje táto kniha, pomáha budovať povedomie stredoeurópanstva ako rámca, ktorý môže pomôcť národom strednej Európy byť viacej ako doteraz subjektom svojho vývoja. Chceli by sme, aby sa tak chápal aj každoročný výstup na Modravú horu v pohorí Matra. Pretože otázka kto sme, nie je založená iba vonkajškovo, ale najmä na vnútornej skutočnosti, ktorej étos vylučuje takú identitu, ktorá sa zakladá na marginalizácii iného človeka alebo národa. A to je aj výzva pre Maticu slovenskú a jej aktuálny program pre dnešné časy, veď toto hlásala v dobách, keď iní ešte k takému záveru nedospeli. Vývoj jej dal za pravdu.
Stanislav HVOZDÍK