O ČOM JE REČ
Vrátim sa k pamätnému vyhláseniu Deklarácie o zvrchovanosti SR 17. júna 1992. Na rokovaní som sa zúčastnil ako hosť; sedeli sme na balkóne bývalej budovy SNR, vedľa mňa napríklad Vladimír Mináč, Roman Kaliský, Ladislav Ťažký, predseda Matice slovenskej, Jozef Markuš, ale aj arcibiskup Ján Sokol. Odišiel som zo zasadnutia ešte predpoludním. Mal som pripraviť v symbolickom Strede Európy nad Kremnickými Baňami hlavnú Vatru zvrchovanosti. Pravda za predpokladu, že zákon bude prijatý! Pri kostolíku už bola postavená provizórna drevená tribúna, vyzdobená čečinou a slovenskými zástavami. Predpokladalo sa, že vatru príde zapáliť predseda vlády Vladimír Mečiar. Ale nikto nič nevedel! Ani ja, aj keď som prišiel z parlamentu. Okolo kostola už stáli prenosové vozy televízie z Bratislavy, k tribúne naťahané káble, stojany s kamerami. Nedočkavý, spotený režisér priameho prenosu ma hneď po príchode atakoval, kedy sa to vlastne začne, teda kedy sa začne aj priamy televízny prenos?! A ja som len krčil ramenami, že neviem, lebo rokovanie stále trvá, deklarácia nie je schválená, teda nič sa ani nemôže konať. Príde pán premiér? Bude rečniť? A akí ministri sa zúčastnia? Poslanci? A aký bude sprievodný program? Nuž ten som mal ja na starosti, ale tiež som o tom ešte málo vedel, veď všetko bola iba improvizácia. Dohodol som zatiaľ len recitáciu Juraja Sarvaša a s operným spevákom Dušanom Jarjabkom, že zaspieva Rodný môj kraj, taktiež som rátal s vystúpením miestneho folklórneho súboru. A vystúpia významní rečníci. Pripravil som si provizórny scénosled a na kolene narýchlo štylizoval scenár programu, sprievodné slovo. Mal som s podobnými podujatiami dosť skúseností, pripravoval som kultúrne programy v rámci Bratislavského kultúrneho leta či predtým na martinskej Slovesnej jari. Lenže v tento deň to bolo naozaj výnimočné. Najdôležitejší program, aký som kedy pripravoval.
Nebudem naťahovať: V SNR popoludní napokon schválili Deklaráciu o zvrchovanosti SR, z balkóna v Bratislave to slávnostne oznámil premiér Mečiar davu na námestí. Mali sme tam, v strede Európy len kusé správy z rádia, čo sa dialo v hlavnom meste. Podotýkam, neboli ešte mobily, internet, ani facebooky... Významní aktéri sa po skončení zasadnutia začali presúvať autami smerom na Kremnicu. Každý sa vypytoval: Príde Mečiar, nepríde Mečiar? Napokon premiér poveril za seba podpredsedu vlády Ľudovíta Černáka. Dorazili ministri ‒ Dušan Slobodník, Roman Kováč, poslanci parlamentu, funkcionári Matice slovenskej. A všetci chceli rečniť! Aj Roman Kaliský prišiel za mnou: Chcem prehovoriť! Bola to dilema ‒ koho uprednostniť? Napokon v tom veľkom chaose všetko dobre dopadlo. A dodnes si pamätám najmä na vystúpenie Romana Kaliského: „V aute, ktoré nám poskytol pán minister financií, sme počúvali rádio; najprv zahrali populárny valčík na rozlúčku... A potom zaznela správa, ktorá potešila naše srdcia. Federálny prezident Havel ODSTÚPIL!“
Nedávno koloval na českom internete text, týkajúci sa Havla, ktorého autorom je vraj herec Milan Lasica. Okrem iného sa tam píše: „Pre Slovákov a Čechov boli roky jeho vlády priam kliatbou...Objavila sa nezamestnanosť. Nasledovala divoká malá a veľká privatizácia, na ktorej sa nabalili zlodeji a špekulanti... Zrušil zbrojársku výrobu a pripravil o prácu tisíce ľudí. V duchu falošného pacifizmu a tzv. humanizmu vyprázdnil naše odbytiská pre firmy z USA a Nemecka. Nastal obrovský cenový šok a on to obhajoval bludmi o uťahovaní opaskov!“ A ďalšie nelichotivé vety na adresu poprevratového česko-slovenského prezidenta. Takto vzniká dezinformačná kampaň, pretože tie negatívne slová na Havlovu adresu určite nenapísal Lasica. Aj keď s nimi možno súhlasiť. Aj s tým, čo na Havlovu adresu napísal ešte pred štvrťstoročím bývalý politický väzeň Miroslav Dolejší v knihe Svätosti temnôt: „Z bezvýznamného človeka a priemerného spisovateľa za približne 13 miliónov US dolárov vytvorila svetová reklama SVETOVÉHO SPISOVATEĽA. Václava Havla nazývajú kráľom filozofov, európskym politikom, najväčším žijúcim humanistom a pod.“
Peter ŠTRELINGER