Nakoľko sú reálne tvrdenia o súčasnom ukrajinskom fašizme? Vladimír Putin obhajuje vojenskú operáciu na Ukrajine jej denacifikáciou. V zúfalej snahe o vyslobodenie spod ruského jarma počas druhej svetovej vojny niektorí Ukrajinci naozaj prešli na stranu nemeckého nacizmu. Ich niekdajšiu náklonnosť k nacizmu treba vnímať v historickom kontexte, a hovoriť o novodobých Ukrajincoch ako o nacistoch je podobné ako donekonečna označovať Slovákov za fašistov iba preto, že časť obyvateľstva prejavovala v období prvej Slovenskej republiky sympatie k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Pravda je, že zanedbateľná časť ukrajinských radikálov oslavuje konanie benderovcov aj dnes. Zástupcovia Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá vznikla v dvadsiatych rokoch minulého storočia a usilovala sa o nezávislosť Ukrajiny od Poľska a Sovietskeho zväzu, začali viesť rokovania s Adolfom Hitlerom krátko po jeho nástupe k moci v roku 1933. Výsledkom stretnutí bolo poskytnutie materiálnej a finančnej pomoci od Nemeckej ríše. Z týchto prostriedkov ukrajinskí nacionalisti financovali teroristické akcie vrátane podpaľačských útokov, sabotáží či prepadov, ako aj atentátov na politikov a členov OUN, ktorí nesúhlasili s pronacistickým smerovaním hnutia.
■ NACHTIGALL A ROLAND
Za vernosť Hitlerovi a spojenectvo pri obsadzovaní Poľska nacisti ukrajinským nacionalistom dovolili, aby si na jar v roku 1940 vytvorili Ukrajinský ústredný výbor – organizáciu, ktorá založila ukrajinské vydavateľstvo v Krakove a zriadila niekoľko ukrajinských škôl a mládežníckych organizácií. Vo februári 1941, štyri mesiace pred obsadením územia Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (USSR) nemeckými vojskami, vznikli aj dva ukrajinské prápory podliehajúce nemeckým veliteľom – Nachtigall a Roland. Tie dostali od ríšskej vlády 2,5 milióna marky na záškodnícke akcie proti Sovietskemu zväzu (ZSSR). Bojovníci z OUN navyše spolupracovali s nemeckou armádou pri invázii do ZSSR. Ukrajinskí dobrovoľníci vstupovali i do oddielov Waffen-SS. Motiváciou spojenectva bol pre nich najmä hlboký odpor k Stalinovmu boľševizmu, ktorý priniesol Ukrajincom biedu a rusifikáciu krajiny namiesto sľúbeného práva na národné samourčenie. Jedným z následkov Stalinovej politiky bol aj hladomor z rokov 1932 – 1933. Nedostatok potravín, zapríčinený kolektivizáciou a s ňou spojeným násilným odoberaním pôdy, si podľa moderných odhadov vyžiadal najmenej tri milióny obetí.
■ VÝČINY BANDEROVCOV
V septembri 1938 založili nacisticky orientovaní ukrajinskí nacionalisti Ukrajinskú národnú obranu (ďalej len UNO). Jedným z cieľov, stanovených touto organizáciou, bolo získanie zbraní československej armády. Členovia UNO potom zaútočili na Československú republiku v oblasti Podkarpatskej Rusi 13. marca 1939 v predvečer vyhlásenia Slovenského štátu. Československí vojaci agresorov rýchlo porazili. O pol roka nato sa Stepanovi Banderovi počas útoku nacistického Nemecka a jeho spojencov na Poľsko podarilo ujsť z väzenia v poľskom meste Wronki, kde si odpykával trest za prípravu atentátov a ďalšie zločiny. A práve meno tohto muža je spojené s výčinmi Ukrajinskej povstaleckej armády (ďalej len UPA), ktoré zasiahli aj severovýchodné Slovensko, keď pri lúpežných prepadoch v rokoch 1945-1948 zabili niekoľko desiatok ľudí.
Samotný Bandera sa na istý čas stal pre Nemcov nepohodlným, pretože sa podieľal na vyhlásení samostatnej Ukrajiny (v roku 1941), za čo ho nacisti poslali do koncentračného tábora, kde pobudol až do roka 1944. Nemci okrem neho zatkli premiéra novovzniknutej nezávislej Ukrajiny Jaroslava Stecka a tristo členov OUN, stovky ukrajinských nacionalistov aj popravili. Ukrajina skrátka mala byť len nemeckou kolóniou.
Na jeseň 1944 v čase rozpadu nemeckého východného frontu však Banderu napokon prepustili a nechali veliť jednotkám nemeckej výzvednej služby Abwehrstelle v Krakove, kde neskôr padol do sovietskeho zajatia, odkiaľ mu zrejme pomohli na slobodu esesáci výmenou za spojenectvo. Vo februári 1945 v čase, keď ukrajinské územie kontrolovali sovietske vojská, sa stal Bandera hlavným predstaviteľom OUN. Pôsobil tiež ako ideologický vodca spomínanej UPA, ktorá vznikla v októbri 1942 ako bojová frakcia Organizácie ukrajinských nacionalistov. Pôvodne bojovala proti Poľsku, ZSSR i nacistickému Nemecku, čo sa však zmenilo na jar 1944, keď UPA začala v obave z možného víťazstva Sovietov s Nemeckom spolupracovať. Pre toto spojenectvo dostali oddiely UPA od nacistov zbrane a muníciu. Vrchnými veliteľmi UPA boli Dmytro Kľačkivskyj (v rokoch 1942-1943), Roman Šuchevyč (1943-1950) a Vasyl Kuk (1950-1954), no príslušníci armády sami seba nazývali „banderovci“. Preslávili sa ako násilníci vyžívajúci sa v mučení svojich obetí. O ich metódach napríklad hovoril americký historik Timothy Snyder vo svojej štúdii Ako vyriešiť ukrajinskú otázku raz a navždy. Etnické čistenie Ukrajincov v Poľsku vyjadril takto: „Ukrajinskí partizáni spálili domy, strieľali na tých, ktorí sa snažili utiecť, a donútili ich vrátiť sa do budov. Zajatých zabíjali kosákmi a vidlami. V niektorých prípadoch ich sťali, roztrhali na kusy, ukrižovali alebo inak vystavili s cieľom zastrašiť zvyšných Poliakov.“
- EXTRÉMIZMUS
Banderovci nepochybne predstavujú smutnú kapitolu v dejinách snáh Ukrajincov o vlastnú svojbytnosť, s modernou ukrajinskou majoritou majú pramálo spoločné. Pravda, i v súčasnosti ukrajinskí radikáli uskutočňujú pochody na počesť Banderu, ozdobujú sa nacistickými symbolmi a nacistické praktiky niekedy zavádzajú aj do armády. Boj proti extrémizmu je celosvetový problém.
Pavol IČO ‒ Foto: internet-zdroj: napalete.sk