KOMENTÁR
Ján ČOMAJ
Akosi sme si v posledných rokoch zvykli na samé chvály našej zahraničnej politiky, osobne pána ministra. Musela prísť Marrákešská dohoda, aby sa konečne oboje dostalo do ostrejšieho svetla. A tu zrazu sa hlavný predstaviteľ slovenskej diplomacie začal javiť aj bežnému občanovi ako človek, čo sleduje skôr vlastné ciele, nepochybne dobre naštartovanú medzinárodnú kariéru, ako záujmy Slovákov. Dopadlo to, ako dopadlo, našťastie sme sa k nijakým nezmyselným krokom „nezáväzne“ nezaviazali ‒ ale čosi osožné sa stalo. Minister a slovenská zahraničná politika sa prestali chápať ako čosi, čo nikoho nevzrušuje, čo je štandardné, za čo nás na rozdiel od ostatných kamarátov vo V4 nikto vo svete nebičuje, ba ani nenapomína. S Čínou sa nebratríčkujeme, s dalajlámom sa objímame. Ruského diplomata sme poslali domov a Porošenko má našich dvoch skvelých poradcov, ktorí vedia, ako rozpredať štát, v danom prípade aj s Donbasom, s černozemou, aj s najtvrdším zrnom na talianske špagety s visačkou Taganrog. A Fico, čo občas nasrdil panstvo za okrúhlym stolom Európy, už za ten stôl nechodí.
A tu zrazu, keď sme pýchu našej diplomacie ‒ nedávneho predsedu Valného zhromaždenia OSN, uvideli zboku, či jednoducho inak, nastal čas pýtať sa, či je slovenská diplomacia naozaj taká úspešná, ako sa nám zdalo. Už v porovnaní s aktivitami českých susedov je odpoveď negatívna. Česi napríklad pochopili gigantstvo Číny a nikoho sa nepýtajúc ako blšky vyskočili na chrbát ázijského slona. A my nevieme s Čínou dohodnúť ani štyristo kilometrov širokorozchodnej železnice od ukrajinských hraníc niekam po Jarovce, čo by zabezpečilo nielen prácu stavbárom a zisk z prepravy, ale podstatne zvýšilo náš obchod s celým Ďalekým východom. Na slabú alebo nijakú aktivitu našich zastupiteľstiev sa sťažujú aj krajania vo svete. Kde sú tie časy, hovoria mi príbuzní z Kanady, keď tu bol veľvyslancom pán Schuster! A to bolo ešte, predstavte si, za Česko-Slovenska! Mám s tým aj osobnú skúsenosť. Raz ma počas pobytu v Kanade pozval profesor Mark Stolárik, vedúci katedry slovenských dejín a kultúry, na starú ottavskú univerzitu pobesedovať si s poslucháčmi a krajanmi ‒ a ja vidím v prvom rade sedieť jeho excelenciu veľvyslanca ČSFR! Nájdu si čas veľvyslanci Slovenskej republiky na podobné stretnutia Slovákov vo svete? A to už máme svoj vlastný štát, svojich vlastných poslov, čo nemajú šéfov v Prahe, ale v bratislavskom „bielom dome“ a kaštieli veľkovinára Palugyaya.
Spomína si niekto z nás, kedy poslednýkrát čítal správu alebo komentár o tom, ako slovenskí podnikatelia za iniciatívnej pomoci ministerstva zahraničných vecí uzavreli obojstranne výhodnú hospodársku a obchodnú spoluprácu? Tento aspekt nikdy nepatril k prioritám zahraničných ciest pána prezidenta, ten v lietadle vozí skôr rozličné hríby ako obchodníkov, vedcov alebo podnikateľov, ale ani k zvyklostiam pána ministra.
Prišlo mi to na um, keď som sledoval nedávnu cestu Jána Čarnogurského, presnejšie malej neoficiálnej slovenskej delegácie do Sýrie. Krajina, napriek tomu, že jedno jej územie je ešte pod terorom Islamského štátu, sa bude postupne ‒ a zdá sa, že rýchlym tempom ‒ vracať do mierového života. S ruskou, ale aj inou odbornou a investičnou pomocou sa jej podarilo oživiť ťažbu ropy a zemného plynu a tak získavať zdroje na masívnu rekonštrukciu hospodárstva, výstavbu miest, sídlisk, infraštruktúry a priemyslu. Odborníci odhadujú investičné náklady štátu len v prvej etape obnovy národného hospodárstva na štyristo miliárd dolárov! Ešte sa tam v jednom kúte strieľa a už si obchodníci z Európy a spoza oceánu podávajú kľučky. My nič. Nijaká aktivita z našej strany! Pritom v Sýrii máme ešte z čias Česko-Slovenska dobré meno, v Sýrii pracovali stovky našich geológov, vodohospodárov, stavbárov, mlynárov, cukrovarníkov, sám som mal príbuzného, ktorý staval pri Homse prvú atómovú elektráreň na Blízkom východe. V Sýrii máme aj niekoľko stoviek vlastných „vyslancov“ ‒ ľudí, čo v druhej polovici minulého storočia u nás študovali, a ak sú ešte v aktívnom živote, nesporne by boli dobrými poradcami a otváračmi dverí.
A naše ministerstvo zahraničných vecí nič. Dokonca ani tam neobnovilo našu ambasádu. Zutekali sme odtiaľ medzi prvými v roku 2012 a vyzerá to tak, že sa medzi poslednými vrátime.