Na margo prezidentských vyznamenaní pre „osobnosti“. Keď som čítal niektoré mená slovenských občanov, ktorých pán prezident Kiska vyznamenal pri príležitosti výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, tak som nahlas zabožekal. Niektorých vyznamenaných ani nemožno nazvať, že sú Slováci, lebo evidentne nechceli slovenskú samostatnosť. Niektorí pre jej vznik prstom nepohli, dokonca verejne vyhlasovali, že ju nechcú. Vyznamenania pri príležitosti výročia vzniku štátnej samostatnosti by sa mali dávať najmä zaslúžilým národovcom, ktorí boli pripravení priniesť na oltár vlasti aj osobné obete. Takým je trebárs Roman HOFBAUER, ktorý sa v týchto dňoch dožíva sedemdesiatich piatich rokov. Jubilant vyštudoval stavebnú fakultu. Od roku 1965 patril medzi najaktívnejších ochrancov našej kultúrnej minulosti, najmä stavebných pamiatok. Roman Hofbauer je aj spoluautor známej publikácie Bratislava nahlas, ktorá rozzúrila totalitných ideológov.
Po takzvanej nežnej revolúcii sa stal primátorom Bratislavy. V prvých slobodných voľbách v roku 1990 ho zvolili za poslanca SNR. Patril medzi poslancov, ktorí získali najviac preferenčných hlasov. V marci 1991 po rozkole vo Verejnosti proti násiliu sa pripojil k Vladimírovi Mečiarovi, v ktorom videl najvhodnejšieho projektanta slovenskej štátnosti. Po voľbách v júni 1992 sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia a ministrom dopravy.
■ POLITIK I PUBLICISTA
Roman Hofbauer patril medzi politicky najaktívnejších federálnych poslancov, ktorí presadzovali štátnu samostatnosť pre Slovensko. Rozdelenie Česko-Slovenska, či presnejšie zánik tohto štátu, považoval za logický, unikátny historický čin. Pokým iné dovtedy utláčané národy sa vyslobodzovali z područia utlačovateľov veľmi bolestne, ba až krvavo, my sme išli cestou rokovaní a dohody.Istý čas bol aj podpredsedom Združenia slovenských novinárov. Zaradil sa medzi politikov, ktorí vynikajúco spájali politiku s publicistikou.
Päť rokov po obnovení slovenskej štátnosti sa Slovensko a jeho obyvatelia ocitli na križovatke svojej vlastnej štátnej existencie a vlastného smerovania v rámci národných štátov súčasného sveta. Slováci sa v rokoch 1944 ‒ 1945, podľa Hofbauera, zaradili medzi ojedinelú kategóriu národov, ktoré vedome a chcene popreli svoju národnú a štátnu zvrchovanosť. V obnovenom spoločnom česko-slovenskom štáte sa so Slovákmi zaobchádzalo ako s údajnými rozbíjačmi prvej republiky. Hlásenie sa k slovenskosti a Slovensku bolo východiskom pre perzekúcie, väznenia a popravy. Potvrdzujú to prípady Clementisa i Husáka.
História presvedčivo preukázala, že nijakému národu sa nedarí lepšie inde než vo svojom vlastnom národnom štáte. Česká strana spočiatku zvolila cestu nekonštruktívnej nespolupráce. Čechoslovakistickými a svetoobčianskymi silami ustanovená a ovládaná Verejnosť proti násiliu zvrhla v Slovenskej národnej rade 23. apríla 1991 slovenskú legitímnu vládu Vladimíra Mečiara. To, čo potom nasledovalo, Roman Hofbauer hodnotil ako prudké vzdutie sa vlny nesúhlasu zo strany Slovenska. K následne ustanovenému Hnutiu za demokratické Slovensko sa prihlásila časť federálnych poslancov zo Slovenska pod vedením Romana Zelenaya a v Slovenskej národnej rade pod vedením Romana Hofbauera.
■ S PROSÍKOM ‒ KOLENAČKY
Vznik samostatného Slovenska zahraničie prijímalo so zdvorilou zdržanlivosťou. Šesťdesiatpäť štátov sveta nás však uznalo už v prvom roku existencie. Našli sa však aj proroci, ktorí predpovedali, že samostatné Slovensko sa čoskoro zrúti a kolenačky prosiac sa vráti do pôvodného spoločného štátu. Úspešnosť Slovenska však paradoxne začala budiť nervozitu v transeurópskych i transatlantických kruhoch. So samostatným Slovenskom sa v scenári geopolitickej stratégie nerátalo. Navyše pre rad štátov, otriasaných vnútroštátnymi národnými problémami, Slovensko bolo nežiaducim vzorom. Začala sa eskalácia skreslených informácií o Slovensku – veľkoprodukcia protislovenských skresľovaní, personálnych osočovaní a lží, a to najmä proti hlavnému konštruktérovi slovenskej štátnosti Vladimírovi Mečiarovi. Vo vnútri Slovenskej republiky tento trend mohol rátať s exponentmi neúspešnej svetoobčianskej VPN. Zároveň aj tých, ktorí slovenskú štátnosť odmietali, či už to boli predstavitelia KDH, maďarských strán a hnutí na Slovensku. K tomuto trendu sa pripájali aj predstavitelia komunistickej strany premenovanej na Stranu demokratickej ľavice. Roman Hofbauer v jednom článku upozorňoval, že táto politická strana v sebe nesie relikt genetického dedičstva proletárskeho internacionalizmu a odmietania národných aspektov.
Cielený rozklad poslaneckého klubu HZDS v Národnej rade SR viedol 14. marca 1994 k druhému zvrhnutiu legitímnej slovenskej vlády. Roman Hofbauer v tejto súvislosti pripomínal smutne slávnu iniciatívu vtedajšieho prezidenta Michala Kováča.
■ POLITICKÁ HYSTÉRIA
Roky 1995, 1996, 1997 boli rokmi znovubudovania nášho štátu v súlade s volebným programom HZDS a koaličnej vlády. Opozícia pochopila, že bez pomoci zo zahraničia neuspeje. Jej predstavitelia obiehali zahraničné politické centrály a sľubovali, že ak im pomôžu vyhrať voľby, otvoria pre nich slovenský ekonomický priestor. Ich reakcia bola promptná. Dominovala v nej Správa kongresu USA, ktorá uvádzala vo vzťahu k Slovensku už tradične zarážajúci rozsah hrubo nepravdivých očierňovaní a falošného obrazu pomerov v našom štáte. Slovensko priradila, pokiaľ išlo o vnútorné pomery, k Albánsku. Správa Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv vo svete uvádzala úplné lži o údajnom porušovaní ľudských práv na Slovensku. O nezamestnanosti Rómov tvrdila, že je dôsledkom rasizmu voči nim. Jedna organizácia na ochranu novinárov v USA, ktorú reprezentovalo iba osem členov, drzo uverejňovala absolútne nepravdy o údajnej perzekúcii novinárov na Slovensku, o cenzúre a neslobode novinárov. Hofbauer v denníku Slovenská republika vykričal, že novinári píšuci znevažujúce články o Slovensku dostávajú osobitné honoráre v markách alebo dolároch.
Takto sa bývalí komunistickí novinári menili na demokratických. Ich zásluhou zaradili Mečiara medzi desať najväčších nepriateľov slobody tlače vo svete. Autorkou tejto chýrnej správy bola manželka bosnianskeho mierotvorcu Richarda Holbrooka narodená v Budapešti. Hofbauer to komentoval novinovým článkom Nič nie je lacnejšie ako táranie. Zároveň veľvyslancovi USA Ralphovi Johnsonovi napísal sťažnosť na nepravdivý výrok, ktorý Správa ministerstva zahraničných vecí USA uviedla v časti týkajúcej sa národnostných, rasových a etnických menšín. Tvrdili, že R. Hofbauer v denníku Slovenská republika napísal: rómski občania sú príčinou kriminality. Po jeho proteste Ministerstvo zahraničných vecí USA poslalo vyhlásenie: „Po preskúmaní záležitostí pána poslanca Hofbauera bolo ustanovené, že v podstate došlo k chybe. Zistilo sa, že jeho výrok o Rómoch ako príčine kriminality bol ministerstvom prevzatý zo štúdie Amerického židovského výboru.“
■ PATRIL K NAJAKTÍVNEJŠÍM
Roman Hofbauer patril medzi najaktívnejších slovenských politikov. V roku 1998 mu za mimoriadne zásluhy o vznik Slovenskej republiky udelili Rad Andreja Hlinku I. triedy. Jeho žurnalistika v rokoch 1989 – 1998 vyšla postupne v piatich knižných publikáciách. V roku 1994 mu vláda Slovenskej republiky a Združenie slovenských novinárov udelili žurnalistickú cenu Ľudovíta Štúra. V roku 1998 v Zürichu dostal Zlaté pero – novinársku cenu zahraničných Slovákov.
Pán prezident by nemal zabúdať na roduverných Slovákov. Keby tých nebolo, nemal by ani on komu byť prezidentom. Žiaľ, zaslúžilí Slováci spolu s Romanom Hofbauerom sú politicky rozprášení. Mnohí už nežijú a ak žijú, vegetujú na politickej periférii.
Pán prezident mal oceniť Romana Hofbauera. Aktívne sa zúčastňoval na všetkých podujatiach, ktoré súviseli so vznikom slovenskej samostatnosti. Táto jeho angažovanosť vyvrcholila jeho hlasovaním vo Federálnom zhromaždení za vznik samostatného Slovenska. Pán prezident však vyznamenal Radom Ľudovíta Štúra istú pani W., ktorá pre slovenskú samostatnosť prstom nepohla...
Ján SMOLEC ‒ Foto: archív autora
Titulná fotografia: R. Hofbauer s autorom tohto článku.