Slováci do Bruselu poslali pravdepodobne cudzieho štátneho príslušníka
Nastáva vzostup radikálnych strán v Európe
Ivan BROŽÍK – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA
Zatiaľ čo v predchádzajúci eurovoľbách sa za katastrofu považovala niečo viac ako dvadsaťpercentná účasť voličov, v tých aktuálnych už to bolo len trinásť percent. A zrejme ani to nebude rekord, ak sa rýchlo niečo nezmení. Štyridsať miliónov občanov Európy z dvadsiatich ôsmich členských krajín volilo svojich zástupcov do spoločného parlamentu. A niečo nad štyri a pol milióna voličov na Slovensku mohlo rozhodovať o tom, ktorých svojich zástupcov na ďalšie volebné obdobie do Bruselu pošle. Túto šancu však využilo horko-ťažko iba trinásť percent z nás. Voličský priemer EÚ bol štyridsaťtri percent. Teoreticky sme zvolili trinásť poslancov, no prakticky zrejme len dvanásť. A to „vďaka“ dlhodobej ignorancii porušovania zákona o štátnom občianstve zo strany štátnych inštitúcií, ale aj niektorých jednotlivcov. Slovenský volič poslal do Bruselu aj Pála Csákyho (SMK), ktorý je s najväčšou pravdepodobnosťou občanom Maďarska. A Budapešť tak nebude mať v europarlamente dvadsaťjeden ale až dvadsaťdva maďarských poslancov.
- ĽAVICA STRÁCA DYCH
Minimálny počet voličov spôsobilo aj to, že kandidátom vládnucej strany SMER-SD sa ušlo o jedno europoslanecké miesto menej ako v minulých voľbách. Bruselské stálice ako Monika Flašíková Beňová či Boris Zala budú „ťahať“ aj nasledujúce poslanecké obdobie. Na druhej strane je prekvapením, že strana, ktorá neprešla parlamentnými voľbami v roku 2014, lebo vznikla až neskôr (NOVA), získala jeden poslanecký mandát pre svoju Janu Žitňanskú. Taktiež určitým signálom pre slovenskú politiku, ale aj pre hnutie OĽaNO je skutočnosť, že jeho poslanec Branislav Škripek dostal dostatok preferenčných hlasov a pred možno ostrieľanejšími politikmi hnutia ho bude počas nasledujúcich rokov v Bruseli ako jediný zástupca reprezentovať. Nuž a kúzlom nechceného či skôr chceného v prípade Richarda Sulíka a jeho takmer zanikajúcej SaS je tiež jeho zvolenie za europoslanca. Na Slovensku je totiž kráľom euroskeptikov a ťažko hľadať niekoho iného z prvej politickej ligy, ktorý je tak ostro vyhranený voči Európskej únii.
- TRINÁSTI POSLANCI
Trinásť miest v Európskom parlamente by teda obsadili: Maroš Šefčovič, Monika Flašíková Beňová, Boris Zala, Vladimír Maňka (všetci Smer-SD), Anna Záborská, Miroslav Mikolášik (obaja KDH), Ivan Štefanec, Eduard Kukan (obaja SDKÚ), Branislav Škripek (OĽaNO), József Nagy (Most – Híd), Richard Sulík (SaS), Pál Csáky (SMK) a Jana Žitňanská (Nova, KDS, OKS). Doteraz mala v europarlamente jedného poslanca aj SNS, ktorá však po týchto voľbách vypadla. O svojho zástupcu príde rovnako aj HZDS, ktoré už do volieb nekandidovalo. „Skutočnosť, že z trinástich zvolených slovenských europoslancov je päť jasne konzervatívnych, je vyjadrením, že Slovensku na konzervatívnych hodnotách záleží,“ povedal aj pre Slovenské národné noviny politik Branislav Škripek, ktorý sa stal novým europoslancom za hnutie OľaNO.
- SVOJRÁZNY POHĽAD
Voľby do Európskeho parlamentu sú neautentické a nepotrebné, vyhlásil bývalý český prezident Václav Klaus pri odchode z volebnej miestnosti.Hlasovať vraj prišiel „s veľkými rozpakmi“, programy strán ani nečítal. Nízka volebná účasť podľa neho svedčí o tom, že si čoraz viac ľudí uvedomuje, že pokus centralizovať a umelo riadiť Európu z jedného miesta je omyl. Na dokreslenie – v Nemecku voliči poslali do europarlamentu aj neonacistov a vo Francúzsku zas kandidátov krajne pravicového Národného frontu, ako aj v Grécku.
Niet sa ani čo čudovať...
Ján ČOMAJ
Účasť na eurovoľbách bola opäť veľmi nízka – nie iba u nás. Občanov členských krajín Únie európsky parlament za celé tie roky nepresvedčil, že rozhoduje o ich osudoch, zápasí za ich dobro alebo aspoň zreteľne ovplyvňuje ich život. Pod Európskou úniou či Bruselom si ľudia viac predstavujú aktivity jej komisárov, a najmä rozhodnutia obrovskej mašinérie bruselskej byrokracie s príkazmi prírode na rovné uhorky a rovnako dlhé mrkvy.
Na všemocných úradníkov však obyčajný Európan nemá nijaký vplyv. Ani obratní kandidáti jednotlivých krajín ho o niečom inom nevedeli presvedčiť. Vlastne sa o to ani nepokúšali, aspoň u nás určite nie. Takže sa nečudujme.
Takmer rovnako vážnym motívom nezáujmu bežného človeka o tom, kto ho bude zastupovať v európskom sneme, čo sa nezmyselne sťahuje z Bruselu do Štrasburgu a späť (a čo stojí milióny ročne), je trvalá antipatia voči rozmerom bruselských a štrasburských úradov, sekretariátov, tlmočníckych a prekladateľských štábov, ich servisu a technických služieb... Navyše s rozprávkovými platmi, pri ktorých je štyristoeurová pláca kvalifikovanej slovenskej robotníčky – nehovoriac už o Rumunke alebo Bulharke – priam neskutočnou almužnou.
Aj v Bruseli ryba smrdí od hlavy. Platy najvyšších predstaviteľov EÚ sa nastavili tak, aby sa vyrovnali mzdám špičkových manažérov vo veľkých spoločnostiach – a na to zrazu pristali aj súdruhovia – reprezentanti alebo bývalí reprezentanti labouristov i socialistov.
Predseda Európskej komisie, v mladosti maoista, bojovník za úplnú rovnosť ľudí, potom predseda Portugalskej komunistickej strany pracujúcich J. M. Barroso poberá ročne vyše milión eur, z toho je asi tristotisíc mzda, zvyšok nezdaňovaná úhrada osobných nákladov. Približne o dvetisíc eur ročne menej má nenápadný predseda Európskej rady Herman van Rompuy, ktorý v dôchodkovom veku (66) poberá ročne dvestodeväťdesiatosemtisíc eur a má hradené náklady (necelých štyristotisíc eur). Málokto vie, že je lyrickým básnikom, píše minipoéziu na spôsob japonských hai-kai (jednoveršových básní) alebo čínskych štvorverší. Predstaviteľ európskych socialistov a doterajší predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz má ročný plat dvestošesťtisíc eur a úhradu nákladov. Mimochodom, už platový sadzobník EÚ podceňuje úlohu parlamentu, lebo európski komisári (čosi ako ministri národných vlád) majú zreteľne viac – komisárka pre zahraničie Catherine Ashtonová, doma tiež ľavičiarka, labouristka, má ročný plat – okrem náhrad – dvestoosemdesiatjedentisíc eur, pričom je aj doživotnou členkou britskej Snemovne lordov.
Takže sa veľmi nečudujme, ak sa slovenskí pracujúci, ani slovenskí dôchodcovia, ba ani slovenskí vysokoškoláci so sedemdesiateurovým štipendiom nehrnuli pred pár dňami k volebným urnám.