„Bude vám zasláno...“, „... už bylo oznámeno...“ Niečo mi na týchto slovných spojeniach veľmi prekáža. A to niečo rozhodne nie je český jazyk. Naopak, milujem ho v jeho čapkovskej či haškovskej podobe, mám ho rád v dabingu a v názvosloví mnohých malých dediniek po celých Čechách a Morave. Veľa rokov už ubehlo od čias „českoslovenčiny“ na základnej vojenskej službe a knižky, vzhľadom na ich astronomické ceny, čítam čoraz menej. Pracoval som však niekoľko mesiacov pre podnikateľa, ktorý prišiel z Českej republiky. Nemôžem sa celkom zbaviť dojmu, že sem prišiel s predstavou asi ako do nejakej krajiny tretieho sveta, ale je to iba môj dojem. Má dvadsaťsedem rokov, o Slovensku nevie takmer nič a takmer všetko, najmä v kontakte s úradmi, mu treba zo slovenčiny prekladať do češtiny. A keďže tento Čech slovenčine nerozumie, prirodzene viac podozrieva, špehuje, načúva, až je to smiešnotrápne. Zisťujem, že nám asi už naozaj nerozumejú. (Alebo ešte stále?) Ale nielen vetám, slovám, myšlienkam. Nerozumejú nám už ani ako ľuďom. A určite to nie je naša chyba, ani náš „zlý obraz“. Tu sa dostávam k tým slovným spojeniam z úvodu. Často s nevôľou sledujem, ako sa na Slovensku przní náš jazyk cudzími výrazmi, nám cudzími slovnými spojeniami či celými vetnými konštrukciami. Sám určite nie som odborník na slovenčinu a zavše urobím aj chyby. Nuž ale začínam byť vďačný aj za to, čo tu ešte v podobe „zmodernizovaného“ jazyka máme. Za jeho malebnosť, kvetnatosť, obraznosť, jemnosť aj milostivosť. Vždy som si myslel, že takého niečoho je schopná iba čeština. Ale to skutočne bola čeština starých majstrov slova a pera. Počúvajúc „môjho“ podnikateľa získavam pocit, akoby niekto spustil automatický preklad pôvodného textu a bez úpravy ho verejne prezentoval. A nejde len o nezmyselnosť takéhoto verbálneho prejavu. Veď dokonalí sú vari iba tlmočníci ‒ experti, a aj tým sa odpúšťa, ak sa náhodou pomýlia. Tu ide o tie prechodníky, trpné tvary. Alebo alibizmus – alebo citovú prázdnotu. Kým u nás sa ešte stále hovorí – pošleme, dodáme, povieme, tento človek používa – „bude zasláno, bude vydodáno, bude řečeno“. A pripadá mi to neuveriteľne chladné, prázdne, administratívne a pokojne poviem, sú to slová bez chuti, vône a obsahu.
Boli časy, keď sme na Slovensku prepadali akémusi českému „jájizmu“. A nech mi všetci prepáčia, nejde mi o posudzovanie ľudí alebo etnika, vyjadrujem sa iba o jazyku a o jeho vývoji. Ten jájizmus na českom území bol celkom prirodzený, pochádza z masívneho vplyvu nemčiny, v ktorej sa zámeno „ich“ používa v rámci bežných pravidiel nemeckého jazyka povinne. Lenže, zdá sa, že naši susedia upustili už aj od toho. A tak sa dlhodobo stretávam s veľmi odľudštenou podobou kedysi takého krásneho jazyka. Naopak, uvedomujem si, aké je dôležité zachovať si všetky krásy tej našej slovenčiny. Všetky jej jemné citové odtiene. Veď jazyk je prostriedok dorozumenia sa a aj porozumenia si. Nejde o výmenu formulárov, obežníkov a úradných zásielok. Ešte stále ide o to, že žijeme, žijeme medzi ľuďmi a s ľuďmi. A pochopil som skutočný zmysel všestranného úsilia o zachovanie krásnej podoby slovenčiny. Je taká úžasne zvukomalebná ako máloktorý jazyk v našom širokom okolí. Už mi ani neprekážajú anglicizmy v ústach vybranej skupiny našich občanov. Beriem to iba ako súčasť určitej uniformity doby. Takej, ktorej podliehajú jedinci zväčša bez väčšieho vzdelanostného rozhľadu. Som rád, že mi ešte dlho nebude ponúknutý nedeľný obed, že mi nebude zaslaná dobierka a že mi nebude oznámené to a tamto. Priama a ľudsky úprimná reč je nielen príjemnejšia, ale aj krajšia. A slovenčina v tom začína byť o konskú dĺžku pred češtinou.
Ivan BROŽÍK