Nedopusťme potláčanie tradičných národných  hodnôt

thumbnail

Kňaz Šebastián KOŠÚT o osudoch slovenskej society u severných susedov i vo svete. Obdobie pôsobenia slovenského povojnového exilu patrí medzi najmenej spracovanú časť našej histórie. Dodnes nepoznáme aktivity mnohých zahraničných Slovákov, ktorí sa nemalým spôsobom pričinili nielen o pád komunizmu v strednej Európe, ale aj o vznik našej demokratickej štátnosti. Jedným z nich nesporne je aj rímskokatolícky kňaz Šebastián KOŠÚT, bývalý osobný sekretár biskupa Pavla Hnilicu.

  • Pochádzate zo spišskej obce Čierna Hora, ktorá sa v roku 1945 (predtým v roku 1920) spoločne s ďalšími slovenskými obcami Oravy a Spiša stala súčasťou poľského štátu. Zaspomínajte si na začiatok vášho smerovania ku kňazskému povolaniu.

Narodil som sa do veľmi nábožnej rodiny. Postoje môjho otca k viere ma nakoniec presvedčili ísť cestou kňazstva. Preto som sa spoločne so svojím priateľom Dominikom Kaľatom, menovcom biskupa Dominika Kaľatu, pochádzajúceho z neďalekej Novej Belej, rozhodol nastúpiť do kňazského seminára. Naším pôvodným zámerom bolo ísť študovať do neďalekého Krakova. Pán Boh však rozhodol ináč. Ešte počas gymnaziálneho štúdia v Jablonke sme za naše rozhodnutie boli terčom posmeškov, najmä od učiteľského zboru. Nastali však aj iné problémy. Rozhodli sme sa preto, že odídeme do Varšavy. Podali sme si spoločne prihlášky na tamojšie univerzity na odbor matematika a chémia. Počas cesty na prijímacie skúšky som náhodou stretol jedného kňaza. Zhodou okolností to bol rektor varšavského seminára. Po krátkom rozhovore sa ma spýtal, či sa nechcem prísť na ďalší deň zapísať  na štúdium teológie. Súhlasil som. Ešte som sa spýtal, či môžem so sebou zobrať aj svojho priateľa. Súhlasil. A tak sme sa spoločne s Dominikom Kaľatom zapísali do seminára, pričom naším pôvodným zámerom bolo po skúsenostiach na gymnáziu v Jablonke študovať civilné vedy.

  • Spomenuli ste problémy počas štúdia na gymnáziu v Jablonke. O čo išlo?

Keďže sme pochádzali zo slovenských obcí, ktoré nemali doriešené niektoré náboženské problémy s Krakovskou arcidiecézou, odzrkadľovalo sa to aj v správaní nášho duchovného učiteľa náboženskej výchovy voči nám. Veľmi často sme spolu diskutovali aj o histórii Oravy a Spiša. Neustále nám tvrdil, že tieto územia boli vždy poľské. Tých problémov však bolo viac...

  • Váš bol predseda Spolku Slovákov a Čechov v Čiernej Hore. Priblížili by ste bližšie našim čitateľom, čo táto funkcia prinášala?

V rámci možností sa udržiaval s materskou krajinou aký-taký kontakt. Nebolo to však ideálne. Spolok nemal nijaké spoločenské priestory, v ktorých by sa sústreďovalo kultúrne a písomné dedičstvo mojich krajanov. Dodnes tento problém pretrváva. Veľmi ma to trápi. Riešenie vidím v ponechaní niektorého z opustených miestnych domov pre potreby Slovákov. Je to však beh na dlhé trate.

  • V roku 1965 vás vysvätil varšavský arcibiskup kardinál Stefan Wyszyński, známy ochranca ľudských práv v Poľsku. Pôsobili ste vo viacerých farnostiach v okolí Varšavy. Slúžievali ste slovenské omše počas pravidelných dovoleniek v rodnej obci Čierna Hora?

Ako kňaz som pravidelne každý rok v lete chodieval na mesiac domov do Čiernej Hory. Patrili sme do farnosti Jurgov. V obci sme mali len malú kaplnku, v ktorej som pre svojich rodákov pravidelne slúžil svätú omšu po slovensky. Keď sa to dozvedel miestny poľský kňaz, nastal problém. Vyslovene mi zakázal vykonávať verejnú liturgiu v rodnom jazyku. Mali sme ostrú výmenu názorov. Odvolával sa na kardinála Wojtyłu. Povedal som mu, že sa s ním osobne poznám. Chcel som mu zavolať a problém vyriešiť. Keď už nemal môj oponent nijaký pádny argument, agresívne správanie voči mne stupňoval. Zašlo to až tak ďaleko, že ma udrel do tváre. Od tohto momentu som sa rozhodol, že sväté omše budem vykonávať výlučne v svojom rodnom dome.

  • Zastavme sa ešte pri osobe krakovského arcibiskupa kardinála Karola Wojtyłu. Hovorí sa, že po Druhom vatikánskom koncile počas zavádzania národných jazykov do bohoslužieb nepovolil zaviesť v obciach obývanými Slovákmi do liturgie slovenčinu...

Nijaký oficiálny list nie je. Netvrdím však, že neboli problémy medzi Slovákmi a Poliakmi. Počas návštevy Novej Belej mal kázeň v miestnom kostole. Usiloval sa utlmiť rozbroje. Išlo o konflikt medzi Slovákmi a ich popoľštenými spoluobčanmi. Zašlo to až tak ďaleko, že si ľudia v svätostánku sypali soľ do očí. To nemohol nechať tak. Jasne povedal: „Kto nás počúva, Pána Boha počúva.“ Takže nijaký oficiálny zákaz nevydal, že by sa nemohlo celebrovať po slovensky. Opakujem, jeho cieľom bolo zamedziť rozbrojom. Aj ja spoločne s priateľom Dominikom Kaľatom (dodnes žije v USA) sme v mene Slovákov písali na arcibiskupskú kúriu do Krakova listy, aby sa situácia konečne upokojila. Aj sa tak napokon stalo. Musím však dodať, že dodnes tamojší poľskí kňazi neustále hľadajú dajakú zámienku, aby slovenských omší bolo čo najmenej.

  • Ostaňme ešte pri Slovákoch v Poľsku. Má záujem dnešná mladá generácia o slovenský jazyk?

V súčasnosti majú slovenské deti v základnej škole dve hodiny slovenčiny týždenne. To je žalostne málo. Počas vyučovania väčšinou rozprávajú po poľsky. Bohužiaľ, mnohí z nich sú toho názoru, že ak sa chcú v živote uplatniť, musia ovládať štátny jazyk.

  • V roku 1980 ste sa rozhodli natrvalo opustiť Poľsko. Vaším novým domovom sa stalo večné mesto Rím. Aké bolo vaše kňazské pôsobenie pred emigráciou?

Najskôr musím povedať, že situácia v Poľsku v čase komunistického režimu nebola taká vyhrotená ako na Slovensku. Ako kňazi sme nemali zakázané niekde verejne celebrovať svätú omšu. Lenže v roku 1967 som sa dostal do hľadáčika tajnej polície, pretože vo  farnosti v meste Piastov neďaleko Varšavy, v ktorej som v tom čase pôsobil, som poskytol na fare jednu miestnosť ľuďom z protikomunistickej organizácie Ruch. Mali tam aj svoj vlastný súkromný archív a tlačiareň. Vzájomná dôvera bola v tomto smere veľmi dôležitá. Ich cieľom bolo oslobodenie Poľska spod ruského vplyvu. Tajná polícia nás sledovala takmer dva roky. Jedno júnové ráno roku 1969 bolo po všetkom. Po celom Poľsku vyše tisíc ľudí z tohto hnutia pozatvárali. Vo väzení som ako jeho podporovateľ strávil skoro jeden rok. Súd v rozsudku konštatoval aj to, že som bol organizátor celoeurópskeho hnutia proti komunizmu. Napriek tomu neľutujem, že som ako kňaz týmto ľudom pomohol. Poskytol som im priestor, kde sa mohli stretávať s mládežou a formovať ju na prospech myšlienky slobodného Poľska. Poľské orgány ma odsúdili tiež za to, že som bol v pravidelnom kontakte so slovenskými biskupmi Jozefom Tomkom, Pavlom Hnilicom a Dominikom Kaľatom, ktorí boli v emigrácii. Po prepustení z väzenia som pôsobil vo viacerých farnostiach. Prenasledovanie ma neodradilo obnoviť kontrakty s okolitým svetom. Zapájal som aj do aktivít tajnej cirkvi na Slovensku. Nemohol som však pomýšľať na odchod do zahraničia. Až v roku 1980 sa mi naskytla taká možnosť. Tým, že som už predtým bol v aktívnom kontakte najmä s biskupom Hnilicom, ktorý často chodieval do Poľska, ponúkol mi  príležitosť, aby som sa stal jeho osobným kancelárom.

  • Možno váš odchod nazvať útekom?

Ako bývalý politický väzeň som nemal nijakú šancu získať potrebné dokumenty na vycestovanie na Západ. Pán Boh však chcel, aby moja životná púť pokračovala vo večnom meste. Môj blízky priateľ a kolega Stanislav Lugowski sa postaral o všetko potrebné. Len čo som dostal pas, pobral som sa najskôr do západného Nemecka. Akurát v tom čase v bavorskom meste Waldkraiburg prebiehali stretnutia katolíckej slovenskej mládeže, na ktorých sa zúčastnil aj biskup Hnilica. Po pár dňoch moja cesta pokračovala do Ríma. Biskup Hnilica mi hneď všetko poukazoval. Nikdy by som predtým nepovedal, že Taliansko sa stane mojím domovom na dlhých tridsaťštyri rokov. Cesty Pána sú však nevyspytateľné.

  • V tom čase už sedel na Petrovom stolci bývalý krakovský arcibiskup kardinál Karol Wojtyła. Pod menom Ján Pavol II. sa stal prvým slovanským pontifikom. Ako vnímal pôsobenie slovenského exilu?

Ján Pavol II. mal veľmi blízky vzťah k Slovákom. Bol dobre informovaný z rôznych prameňov. Jeho blízka osobná priateľka Wanda Półtawska udržiavala dennodenný osobný kontakt s biskupom Hnilicom. Pýtate sa prečo? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Bývala v prenajatom dome neďaleko Vatikánu, ktorého majiteľom bol náš priateľ Karol Krčméry. Keďže sa ako pracovník OSN zväčša pohyboval v New Yorku, na odporúčanie biskupa Hnilicu svoje obydlie prenajal práve Półtawskej. Skoro každý deň sa stretávala so Svätým Otcom. Rozprávali sa spolu o rôznych veciach. Pápež sa vždy zaujímal, aj čo je nové medzi Slovákmi. Väčšinou to bolo tak, že Półtawska vyrozprávala Jánovi Pavlovi II., o čom sa predtým rozprávala s biskupom Hnilicom. Biskupovi Hnilicovi zase interpretovala slová Svätého Otca. Všetko, samozrejme, prebiehalo diskrétnym spôsobom. Počas jedného rozhovoru nám povedala, že sa pápež mierne obával, ako Slováci v Poľsku vnímali jeho rozhodnutia, ktoré vykonal ešte ako krakovský arcibiskup. Biskup Hnilica cez Półtawsku k pápežovi takisto posielal pravidelne prichádzajúcich Slovákov, ktorí sa chceli zúčastniť na jeho svätých omšiach. On ich vždy s radosťou prijal. V niektorých prípadoch som sa aj ja osobne prihováral za slovenských pútnikov. Písal som po poľsky žiadosti o audienciu jeho osobnému sekretárovi, budúcemu kardinálovi Stanisławovi Dziwiszovi. Zväčša to bolo tak, že som osobne išiel do pápežskej kúrie. Vždy nám bolo vyhovené. Aj na tomto prípade môžeme vidieť, že Ján Pavol II. mal naozaj úprimný vzťah k Slovákom.

  • Spomenuli ste kardinála Dziwisza. Počas nášho súkromného rozhovoru ste tvrdili, že práve vďaka Slovákom v Poľsku sa stal osobným sekretárom pápeža Jána Pavla II....

Krakovský arcibiskup kardinál Karol Wojtyła ho najskôr vymenoval farárom v Krempachoch. Keďže slovenčinu vôbec neovládal, ľudia odmietli zúčastňovať sa na jeho bohoslužbách. Prestali chodiť do kostola. Preto išiel za kardinálom Wojtyłom so slovami: „Pán kardinál. Ja tam nemôžem byť.“ Jeho odpoveď bola: „Prečo?“ Farár Dziwisz mu s ľútosťou odpovedal: „Ja neviem po slovensky. Oni ma neakceptujú, lebo im neslúžim po slovensky.“ Na to mu kardinál Wojtyła odpovedal: „Neboj sa. Hneď ťa dám na iné miesto. Tu budeš a zostaneš u mňa. Na tvoje miesto dám iného kňaza.“ Toto mi osobne vyrozprával počas nášho prvého stretnutia v Ríme. „Teda vám Slovákom vďačím za to, že som vôbec tu. Keďže v Poľsku som bol pôvodne menovaný pre Slovákov.“ Po jeho komplikáciách v Krempachoch sa stal osobným sekretárom v Krakovskej arcidiecéze. Po tom, ako bol Karol Wojtyła zvolený za pápeža, si za svojho dôverníka vybral práve jeho.

  • Priblížte vaše poslanie u biskupa Hnilicu?

Keď ma kardinál Wyszyński stretol ako seminaristu, povedal mi, že ma nechá pracovať medzi Slovákmi. Jeho slová sa naplnili až o pätnásť rokov neskôr mojím príchodom do Ríma. U biskupa Hnilicu som pracoval ako jeho osobný sekretár. To však ani zďaleka nebolo všetko. Bežnú agendu síce vykonával jeden taliansky kňaz, ale ja som mal na starosti výlučne slovenské záležitosti. Mojou úlohou bolo napríklad prijímať návštevy nielen zo Slovenska. Do Ríma prichádzali najmä zahraniční Slováci. Skoro každý deň som bol na letisku. Povinností bolo však viac.  Kúsok od Ríma sa nachádzal utečenecký tábor Latino. Aspoň raz do týždňa som tam navštevoval tamojších Slovákov. Brával som so sebou nielen svvojich osobných priateľov Janka Košiara a Bernarda Mišoviča, ale aj návštevníkov biskupa Hnilicu, ktorí sa v tom čase nachádzali v Ríme. Spolu s Janom Košiarom a Bernardom Mišovičom sme pred miestnou kaplnkou hrávali slovenské piesne. Zvolávali sme takto okoloidúcich Slovákov, aby sa po večeri zúčastnili na spoločnom stretnutí v kaplnke a vyrozprávali nám svoje osobné príbehy. Musím povedať boli to krásne časy. Dodnes som s niektorými z nich v osobnom kontakte. Pádom komunizmu sa moja pastoračná činnosť medzi Slovákmi v Taliansku neskončila. Ba naopak. Od roka 1990 som bol farárom v dedinke Marano Equo blízko Ríma. Neprežite prichádzali ku mne každý týždeň zo Slovenska pútnici, ktorí sa chceli osobne stretnúť aj so Svätým Otcom. Mojou úlohou bolo postarať sa o nich. Občas som im osobne pripravil aj dajakú večeru. Väčšinou to boli špagety. Počas stretnutí mi vyrozprávali svoje osobné zážitky z Ríma. Vzhľadom na ich počet som bol v podstate farárom pre celé Slovensko. Prichádzali ku mne aj politické a cirkevné autority. Väčšinou to boli členovia slovenského diplomatického zboru alebo pracovníci Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Mnoho Slovákov takto prichádzalo za mnou až do konca môjho kňazského pôsobenia v Marano Equo. Od roka 2014 žijem na Slovensku v Dome seniorov v Dolnom Ohaji (okres Nové Zámky). Napriek tomu, že som už takmer osem rokov na dôchodku, neustále vykonávam podľa potreby pastoračnú činnosť. Momentálna situácia okolo ochorenia COVID-19 mi však všetko skomplikovala.

  • Slovenské národné noviny spoluvydáva Matica slovenská. V súčasnosti je však terčom kritiky niektorých členov vládnej koalície. Myslíte si, že najstaršia celonárodná ustanovizeň Slovákov má stále svoje opodstatnenie?

Jednoznačne áno. To, čo sa dnes o nej rozpráva, sú zväčša osobné dojmy jednotlivcov. Vo väčšine prípadov nie sú ničím podložené. Sú to útoky od tých, ktorí majú vlažný vzťah k našej štátnosti. Sú v menšine, ale majú pod palcom „dôležité“ médiá. Ich pracovnou metódou je účelová manipulácia verejnej mienky. Sú aj proti Bohu. Matica slovenská má preto svoje dôležité opodstatnenie. Dnešný svet je úplne naruby. Preto úlohou Matice je chrániť nielen národné, ale aj kresťanské hodnoty. Ako národ nesmieme za žiadnu cenu dopustiť potláčanie tradičných hodnôt, pochádzajúcich od Boha.

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív autora

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.