KOMENTÁR
S termínom angažované umenie sme sa stretávali najmä pred rokom 1989. Generácia mne blízkych tvorcov, ktorá vstupovala do literatúry začiatkom osemdesiatych rokov, tento termín veľmi dobre poznala, aj keď pre vtedajších dvadsiatnikov už „angažovanosť“ päťdesiatych či normalizačných sedemdesiatych rokov bola síce temnou, no občas aj tragikomickou epizódou. V tom čase bola literárna súťaž Wolkrova Polianka vychyteným a prestížnym podujatím pre celú komunitu mladých básnikov a poetiek. Ako ideologická nadstavba slúžila vždy nejaká téma. Zjazd alebo okrúhle výročie, ktoré si „verchuška“ rozhodla pripomenúť. Zhodou okolností začiatkom osemdesiatych rokov pripadol tento povinný cvik na výročie SNP. Veľká časť autorov, ktorí sa do súťaže prihlásili, „angažovaný text“ jednoducho do zásielky nezaradili. Je pravdou, že ho zaradili väčšinou tí, ktorých poézia pre zmenu nestála za veľa. Výnimkou bola istá naša známa, talentovaná poetka, ktorá takpovediac išla na istotu a báseň venovanú SNP do súboru textov zaradila. Objektívne musím povedať, že spomínaná báseň bola napísaná profesionálne, nepodliezala ideologickým dogmám, skrátka, porota si oddýchla a s pokojným svedomím udelila mladej poetke prvú cenu. V tom čase výhra na Wolkrovej Polianke znamenala okrem iného aj to, že laureát mal pootvorené dvere do tých niekoľkých vydavateľstiev, ktoré vydávali poetické debuty. Zákonite potom nasledoval knižný debut spomínanej autorky a kritika aj čitatelia ho prijali mimoriadne priaznivo. My z mladých autorských kruhov sme si neskôr spomínanú devu v dobrom doberali, ako napísala „angažovanú“ báseň, a ona nám s úsmevom odpovedala, že to bol z jej strany taký malý literárny žart.
Trochu odbočím a nechám čitateľom na uváženie, či možno považovať aj angažovanú báseň o Víťaznom februári z pera nedávneho vrcholného slovenského politika tiež za literárny žart... Ono totiž nebola angažovanosť ako angažovanosť. V spomínaných časoch sme veľmi presne rozlišovali, kto urobil viac-menej jednorazový „povinný ideologický cvik“ a kto si na „angažovanej tvorbe“ vybudoval kariéru v niektorej štátnej inštitúcii. Takzvaní profesionálni angažovaní tvorcovia jednoducho mali smolu a nemali miesto v názorovo síce nekompaktnej, ale morálne celistvej societe nielen mladých autorov. Oni ho v podstate ani nehľadali. Združovali sa do vlastných klanov „angažovaných“, strážili si svoj postup po kariérnych rebríčkoch trebárs na Slovenskom ústrednom výbore socialistického zväzu mládeže (SÚV SZM), chodili na nám nedostupné zájazdy do „kapitalistickej cudziny“ a podobne. Osemdesiate roky uzavreli udalosti v novembri 1989. Nielen naša generácia, ale aj naši starší tvoriví kolegovia verili, že takzvaná angažovanosť v mene jednej povinnej idey sa skončila. Každý tvorca môže, ba do istej miery musí byť angažovaný, ale už sám za seba a za svoje názory. Pokiaľ je nábožensky založený, bude stavať na kresťanskej duchovnosti. Ekológ na environmentálnych základoch, hedonista na zmyselnosti a tak ďalej. Už nijaké výhody, už nijaké umlčiavanie iných z pozície majiteľov toho „správneho postoja“.
Zdá sa však, že špirála angažovanosti je večná. Pokiaľ aspoň v prvej polovici deväťdesiatych rokov nebola viditeľná, v súčasnosti je viditeľná doslova hrozivo. Akurát sa zmenil slovník v rámci takzvanej novej korektnosti. Už nie vedúca úloha strany, komunisti ako revolučný predvoj a socialistický internacionalizmus. Tieto termíny nahradila idea všeobjímajúcej Európy, ústretový postoj k takzvanej inakosti až za hranice pozitívnej diskriminácie, genderové vývrtky, LGBT agenda a, samozrejme, multikulturalizmus. Ekonomickú podmurovku už neposkytuje SÚV SZM na bratislavskej Pražskej ulici, ale z rôznych čudesných zdrojov platené organizácie takzvaného tretieho sektora a neziskové organizácie, ba pri vhodnej konštelácii aj štátna správa. No a trestom za „nekorektnosť“ a nedostatočnú angažovanosť už nie je poznámka v kádrových materiáloch. Mainstreamové médiá sa už postarajú, aby dotyčný hriešnik mal problémy v zamestnaní, ak nie priam stopnutú kariéru. Veď tie médiá vlastnia tí, ktorí „novú angažovanosť“ vidia ako ideálny prostriedok na ohlupovanie más a ich následnú manipuláciu. Preto sú národné štáty predpotopným prežitkom, multikultúrne sa obohacujeme až do sebazničenia a vlastenectvo je vlastne jedným stupňom k nacionalizmu a následne fašizmu, ako nás poučili „angažovaní mladí ľudia“ na nedávnom že vraj protifašistickom zhromaždení v Bratislave.
Maroš M. BANČEJ