Nesmrteľné pluky v ruských mestách

thumbnail

Prečo majú Rusi iný vzťah k sviatku víťazstva 9. mája. Hlavná správa ruských televízií večer ôsmeho mája – úradníčka v provinčnom meste odovzdáva výmer a kľúče od bytu deväťdesiatročnému manželskému páru vojnových veteránov. Nebola to náhoda, pár sa totiž predtým osobne sťažoval prezidentovi, že síce výmer na byt dostali, ale s tým, že im ho dajú až o dva roky. Veď dovtedy nedožijem, argumentoval veterán. Zo šotu vyplynulo, že podobných prípadov je niekoľko tisíc.

Iný veterán nedostal Putinom zvýšenú penziu (v prepočte osemsto eur) pre nositeľov vojnového vyznamenania Hrdina ZSSR, lebo včas nepodal žiadosť na úrad. Len čo sa posťažoval prezidentovi, tiež v priamom prenose televízie počas relácie, ktorej účastníci kladú otázky prezidentovi, úradníčky priam pribehli do hrdinovho bytu a všetko nebyrokraticky vybavili u neho doma. Rovnako sa stal všeobecne známy prípad invalidného nemobilného veterána, obrancu Stalingradu. V meste, ktoré kedysi bránil proti Nemcom, zostal teraz uväznený na deviatom poschodí  volgogradského vežiaka, kde nepremával výťah a nikto sa ho ani nezberal opraviť. Pravda, kým sa o tom nedozvedel prezident. Tieto a iné prípady  cieleného mediálneho pôsobenia na prospech prezidenta sú možné len preto, že sa neraz nedarí prelomiť príslovečnú ruskú byrokraciu a ľahostajnosť. Každoročný sviatok 9. mája je príležitosťou, ako presadiť svoje, využiť to. Je to odvrátená tvár prehliadok na Červenom námestí.

■ KRUTÝ OSUD

Vojenské prehliadky neboli vždy samozrejmosťou. Prvá sa konala 24. júna 1945 – a na dlhé roky bola posledná. Už v roku 1949 bol 9. máj ako sviatok zrušený a hlavným sviatkom sa stal 1. máj. Namiesto sviatku armády, sviatok pracujúcich. Hlavný strojca víťazstva maršal Žukov bol odsunutý ako veliteľ do Odesy. Mnohých vojakov invalidov čakal krutý osud. Všetkých odsunuli do osobitných zariadení a zobrali im dokumenty. Polícia robila na vojnových invalidov záťahy, vyčistila od nich mestá – nezodpovedali obrazu sovietskej radostnej prítomnosti a šťastných pracujúcich. Dodnes na všetkých záberoch z osláv nevidno invalidov. Bol to jeden z najdrastickejších počinov voči víťazom vojny, ktorí za to draho platili. V boji i po ňom. Krátko po vojne Stalin zrušil nielen nosenie vojnových vyznamenaní, ale aj všetky výhody a príplatky s tým spojené. To zasiahlo milióny ľudí. Politická „pravda“  sa nielen presadila proti pravde historickej, ale ani ju nepripustila.

■ FALZIFIKÁCIE UDALOSTÍ

Pripomienky vojnového utrpenia sa po prvý raz sprítomnili až v roku 1960. Vtedy sprístupnili prvý vojnový cintorín – Piskarevský – vo vtedajšom Leningrade. Hroby státisícov obyvateľov mesta, ktorí zahynuli počas barbarskej blokády. Pritom plná pravda sa o dňoch krutej vojnovej blokády hovorí celostne vlastne až po roku 2000.

Hrob Neznámeho vojaka pri Kremeľskom múre nie je tiež nijaká samozrejmosť. Vznikol až v roku 1967, dva roky po tom, čo sa v roku 1965 po dvoch desaťročiach obnovili prehliadky na Červenom námestí. To všetko však sprevádzala veľká vlna falzifikácií, zatajovanie kľúčových udalostí a faktov, povedzme aj cenzurovanie pamätí maršala Žukova, ktoré bez zásahov vyšli až v rokoch perestrojky na konci XX. storočia.

Až  po rozpade ZSSR, v roku 1995, otvorili v Moskve Pamätník obetiam druhej svetovej vojny, príslovečne na Poklonnej hore. Okrem pravoslávneho chrámu tam možno zájsť aj do mešity či synagógy. Osobitný zvon tu majú všetci Španieli, účastníci vojny tak na sovietskej, ako aj na nemeckej strane. Rozsiahly pamätník, doslova zaberajúci celú horu, má aj najpôsobivejšie súsošie v Európe venované obetiam vyvražďovania národov. Pomník Neznámemu vojakovi, ktorý je na Poklonnej hore, zbavili akejkoľvek niekdajšej pompéznosti, je plný ľudského utrpenia, nešťastia, smútku. Niet tam lešteného mramoru, je tam bolesť premenená na monument. Vlani sa toto miesto – Poklonná hora – premenilo a okrem druhej svetovej vojny sa tu pripomenula aj storočnica vypuknutia prvej svetovej vojny, pre Rusko nie menej krvavej, ale doteraz zabúdanej vojny.

■ MILIÓNY OBETÍ

Typické je, že doteraz nie sú presné údaje o počte mŕtvych a nezvestných. Tajilo sa to, ba v sovietskych časoch sa aj falšovalo, teraz sa hovorí o dvadsiatich šiestich miliónoch. Jeden z autorov perestrojky a glasnosti Alexander Jakovlev hovoril až o tridsiatich piatich miliónoch obetí. Nedávno posmrtne zverejnené denníky frontovníka, spisovateľa Viktora Astafjeva obsahujú tvrdenie o štyridsaťjeden miliónoch vojnových a civilných obetí národov vtedajšieho ZSSR.

„Tí, ktorí to spôsobili, by si mali kľaknúť uprostred Ruska a prosiť národy o odpustenie,“ vyzýva Astafjev a myslí tým aj na zločiny samotného sovietskeho systému. Na stránke ruského ministerstva obrany možno hľadať v nekonečnom zozname padlých – doteraz je tam zapísaných šestnásť miliónov mien! Mená nájdených nemeckých mŕtvych vojakov posielajú nemeckej organizácii starostlivosti o hroby padlých. Vlastenecké spolky dodnes hľadajú a nachádzajú nepochovaných vojakov. Preto ak vznikla iniciatíva Pochod nesmrteľného pluku, prišli nielen v Moskve, ale aj v Petrohrade s portrétmi svojich príbuzných státisíce ľudí. Všetky televízie ukazovali prehliadku, ale takmer nijaká onú masu spomínajúcich a smútiacich. Najstaršia a najvytrvalejšia kritička kremeľských pomerov Ľudmila Alexejevová, z chýrneho „disidentského“ moskovského Helsinského výboru pre ľudské práva, napísala prezidentovi, aby oslavy neboli len predmetom hrdosti a víťazstva, ale tak ako vždy predtým ‒ najmä smútku a spomienky, aby sa zachovala minúta ticha. Na úvod oficiálnej prehliadky na Červenom námestí, tisíce vojakov  v pozore pred sebou, necelé tri desiatky zahraničných hostí stojac  za sebou prezident onú minútu ticha aj vyhlásil.

Dušan D. KERNÝ ‒ Foto-zdroj: internet



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.