Nežné novembrové klamstvá 

thumbnail

Pol roka pred 17. novembrom sme vedeli, že jakešovsko-pezlárovský systém socializmu je neudržateľný. Už vtedy sa hovorilo o chartistovi Václavovi Havlovi, ktorý má po veľkom tresku vystriedať Husáka. To, že česká „sametová revoluce“ a slovenská „nežná revolúcia“ mala dopredu napísaný scenár a dobre utajeného režiséra, sme sa dozvedeli až oveľa neskôr. Najprv bola Charta 77. Jiří Wolf, signatár Charty, antikomunista a politický väzeň, neskôr napísal: „V bytech šlechty Charty se jídlo nakupovalo výhradně v Tuzexu! Každý svátek v těchto rodinách, narozeniny a jiné slavnosti, to vše se odbývalo v neuvěřitelných žranicích a chlastu!“ Po nežnej revolúcii sa z chartistov stali hrdinovia novembrových tribún. Na Antichartu, ktorú podpísali mnohí komunistickí funkcionári i celý rad českých a slovenských hercov, sa rýchlo zabudlo. Mnohí z nich sa preorientovali z jedného dňa na druhý: stali sa liberálmi a oslavovanými nositeľmi novej ideológie.

Václav Havel, priemerný dramatik, neschopný politik, ale schopný intrigán, sa stal prezidentom po tajnej dohode s komunistickým predákom Mariánom Čalfom za chrbtom OF a VPN. Pre Dubčeka napriek jeho popularite v scenári revolúcie nebolo primerané miesto. Rola protagonistov bola určená iným. V jednom zo svojich prvých prejavov k ľudu Havel povedal: „Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socialismu, že chci obnovit kapitalismus, že jsem ve službách světového imperialismu, od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků. Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno volební období, ale pak bych se chtěl věnovat práci dramatika... Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého volebního období nezlepší životní úroveň, sám odstoupím z funkce. Žádné gigantické zdražování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme... Již nikdy do žádného paktu nepůjdeme.“

Kto si už spomenie na tie ponovembrové dni plné eufórie? Havlove sľuby odvial vietor, všetko je inak. Zdiveli sme. Za dvadsať rokov po nežnom prevrate sa kriminalita stala natoľko bežnou, že si bez nej nevieme predstaviť nijaké televízne správy. Inou vymoženosťou novembra sa stala divoká privatizácia. Vznikla kasta milionárov i kasta bezdomovcov, chudobných, nezamestnaných a odvrhnutých. Keď obsadil kreslo predsedu NR SR Richard Sulík, zrušil deň otvorených dverí v parlamente, ktorý sa konal tradične na Deň ústavy, a presunul ho na 17. november. Bolo to symbolické gesto. Za dvadsaťjeden rokov sme zažili všelijaké gestá a kopance, len nežnosti sa nám nedostalo.

Od novembra 1989 prešla naša spoločnosť prudkými zmenami. Pokojne by sme ich mohli nazvať aj revolučnými, hoci samotný pojem revolúcia v tomto prípade nevystihuje klasický revolučný model náhleho násilného zvratu. Zásluhou novembra, navzdory nesúhlasu „novembrových hrdinov“ získali Slováci vlastný štát. Bol to nemalý zisk v správnom historickom okamihu. Čo prišlo potom, všetky nádeje a sklamania patria do arzenálu očakávaní a nesplnených snov, ktoré sprevádza každá spoločenská premena. Ideály davu štrngajúceho kľúčmi sa nenaplnili. Divoký kapitalizmus, o ktorom sa na tribúnach nehovorilo, väčšinu národa zastihol nepripravenú na tvrdú realitu nastávajúceho života. Ponovembrový vývoj nás zasiahol vystrašených a pasívnych. Rýchlo a bez morálnych škrupúľ sa zorientovala iba desaťpercentná menšina, ktorá si rozdelila spoločné bohatstvo. Niektorí sa stali z večera do rána milionármi, mnohí však skončili v sociálnej pasci a prišli o prácu i strechu nad hlavou.

Celkovo sa náš obzor rozrástol o nové nepoznané veci, o reálne fyzické i národné bezdomovectvo, o slobodu kričať do sveta hocijaké nezmysly, o slobodu cestovať, o možnosť konzumovať ustrice a lososa namiesto socialistického vianočného kapra, o možnosť kupovať si autá všetkých svetových značiek. Pravda, ak na ne máme. Nostalgia za bývalým režimom je po dvoch desaťročiach pojmom bez obsahu. Veteráni prehratej studenej vojny pomaly dožívajú svoj dôchodkový vek pri nízkych penziách na hranici živorenia a mladá generácia sa bojí, že doma nenájde prácu, ktorá je okrem bývania to najcennejšie pre život. Stratili sme pocit bezpečia. Slovo mafia, ktoré sme doteraz poznali iba z talianskych filmov, sa stalo pre nás každodenným mediálnym chlebom, verbálnou komunikáciou v parlamente, realitou života. November 1989 sme neoslávili v opojení, lebo pravda a láska nezvíťazili nad lžou a nenávisťou.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.