Ladislav GROSMAN, autor oscarovej novely sa stále hlásil k Humennému. Na začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia žilo v Humennom vyše dvetisícpäťsto Židov. Dnes by sme ich počet možno porátali na prstoch. To, že už nie sú medzi nami, je výsledok fašistických a nacistických perzekúcií počas druhej svetovej vojny, keď ich majetok bol arizovaný a oni sami skončili v koncentračných táboroch; väčšina prišla o život v plynových komorách, prežila len nepatrná časť z nich... Napriek tomu, že komunisti vládli vyše štyridsať rokov a dištancovali sa od fašizmu i prvej Slovenskej republiky, synagógu postavenú v roku 1930 v Humennom zbúrali v roku 1976. Na budove mestského úradu, na mieste ktorého kedysi stála druhá synagóga, v roku 2000 odhalili pamätnú tabuľu na pamiatku židovským spoluobčanom, ktorí po násilnom transporte v roku 1942 zahynuli v koncentračných táboroch.
■ OHRDNUTÝ SOCHÁR
Z iniciatívy Klubu priateľov kultúry v roku 2004 v rámci iniciatívy Vráťme mesto rodákom známy akademický sochár Dušan Pončák pracoval na stvárnení busty humenského rodáka Ladislava Grosmana, autora novely a scenára Oscarom ovenčeného filmu Obchod na korze. Zámerom bolo podobizeň z bronzu umiestniť na námestí. Na súhlas v zmysle všeobecne záväzného nariadenia o udeľovaní verejných ocenení mesta Humenné sa čakalo márne, preto sa od uskutočnenia tohto zámeru upustilo. Hotovú portrétnu bustu potom venoval Dušan Pončák († 2016) do stálej expozície, ktorá pripomína nakrúcanie filmu v Sabinove. V roku 2005 Ladislavovi Grosmanovi udelili cenu primátora mesta in memoriam. Cenu prevzal jeho synovec Juraj Grossman. Mestské zastupiteľstvo tiež v roku 2010 súhlasilo s umiestnením pamätnej tabule, kde sa uvádza, že v Humennom sa 4. 2. 1921 narodil Ladislav Grosman († 25. 1. 1981), spisovateľ, scenárista a dramaturg, autor novely Obchod na korze, ktorej filmový prepis v roku 1966 ocenili Oscarom. Na slávnostnom odhalení pamätnej tabule sa zúčastnili aj manželka Ladislava Grosmana Edita a riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan. Práve on bol v spolupráci s týždenníkom Pod Vihorlatom, mestom Humenné a gymnáziom armádneho generála Ludvíka Svobodu iniciátorom literárnej súťaže Korzo Ladislava Grosmana, ktorého päť ročníkov prinieslo podnetné príspevky tvorcov staršej, strednej, ale aj najmladšej generácie. Pri príležitosti návštevy vdovy Edity Grosmanovej dostalo mesto niekoľko osobných dokumentov, ukážky z literárnych diel či z korešpondencie približujúce osobnosť a tvorbu umelca, ktoré sú umiestnené v expozícii slávnych rodákov v mestskom kultúrnom stredisku. Jednou z ďalších iniciatív mesta bola kniha Zvečnené v slzách a pote tváre (autori Marián a Anna Šimkuličovci). Nasledovať by mal filmový festival nesúci Grosmanovo meno a odkrytie pamätnej tabule na mieste, kde stál arizovaný obchod inšpirujúci autora pri písaní literárneho i filmového diela.
■ ZROD OBCHODU
Napriek tomu, že dvaja z troch tvorcov filmu Obchod na korze boli Slováci (Ján Kadár a Ladislav Grosman), príbeh z obdobia prvej Slovenskej republiky sa nekrútil na slovenskej Kolibe, ale na pražskom Barrandove, aj keď si na nakrúcanie exteriérov a sčasti aj interiérov filmári vybrali Sabinov v Šariši.
Vtedajšieho vedúceho tajomníka Komunistickej strany Slovenska scenár rozhorčil. V jeho očiach negoval Slovenské národné povstanie. Scenáre v tom čase museli prechádzať komisiou, ktorá ho síce schválila, no Koliba sa zľakla politického tlaku komunistov a rozhodla sa film nenakrútiť. Iná situácia bola v Prahe. Vtedajší prezident socialistického Česko-Slovenska Antonín Novotný dostal síce písomný nesúhlas najvyššieho komunistického predstaviteľa na Slovensku, no kašľal naň. A tak, hoci sa o vtedajšom prezidentovi vedelo, že nemá rád Slovákov, paradoxne, vďaka jeho súhlasu má Slovensko (hoci to bola česko-slovenská produkcia) dodnes jediný oscarový film. Dokonca, keď už sme získali najvyššie ocenenie za cudzojazyčný film, ozývali sa hlasy niektorých konzervatívnych komunistov, že by sme mali Oscara vrátiť, lebo je podozrivé, keď nás chváli nepriateľ. Ešte šťastie, že sa písal rok 1966. O dva roky neskôr by takýto film už určite ani nevznikol...
Je zaujímavé v tejto súvislosti citovať slová scenáristu, herca a režiséra Martina Šulíka: „Spomínaný film je kľúčom k pochopeniu našej národnej identity. Ak chceme zistiť, kto vlastne sme, musíme mať odvahu priznať si vlastné zlyhania. Grosman vyvracia mýtus o holubičej povahe Slovákov, ukazuje, že v rozhodujúcom momente sme sa nedokázali vzoprieť zlu a naša zbabelosť mala tragické následky. Dodnes túto jednoduchú pravdu na Slovensku nepočúvame radi. Možno preto Obchod na korze nevznikol na bratislavskej Kolibe, ale v ateliéroch pražského Barrandova.“
■ PUPOK SVET
Pre Ladislava Grosmana bolo Humenné hlavným mestom sveta. S týmto konštatovaním sa lúčila v októbri 2003 Edita Grosmanová po tom, čo ju na humenskom mestskom úrade prijali ako významnú rodáčku, jednu z mála žijúcich obetí holokaustu, ale aj ako manželku spisovateľa a scenáristu oscarového filmu Obchod na korze. Edita Grosmanová si pritom zaspomínala na svoje návraty do centra Zemplína. Viažu sa k nim i spomienky na čerešne, ktoré dostala po návrate z lágru a stali sa jej najobľúbenejším ovocím, ale i na prvé stretnutie s Ladislavom Grosmanom, ktorý ju odprevadil domov zo stanice, kde Humenčania čakali na tých, ktorí sa po vojne vracali domov. Editina mama ho vtedy pozvala na šábesovú rybu...
„Mesto sa veľmi zmenilo. Ani to tu nepoznávam,“ spomínala pani Edita, keď sme stáli v novej pešej zóne. Očami premeriavala vzdialenosť od kaštieľa a odhadom stanovila, kde by mohol stáť dom Grossmanovcov...
■ OD DEBUTU PO EMIGRÁCIU
Po auguste 1968 sa Ján Kadár nevrátil do Česko-Slovenska z USA. Ladislav Grosman odišiel do Izraela, obaja sa rozhodli zostať v emigrácii. Elmar Klos zostal síce v Česko-Slovensku, ale nemohol tvoriť. Film Obchod na korze bol pre tieto dôvody dvadsať rokov zakázaný, ležal v trezore a nesmel sa premietať. Grosman debutoval v roku 1965 a už o tri roky neskôr odišiel do emigrácie. Knižne mu vyšla novela Obchod na korze v roku 1965 a opäť o rok neskôr. Preložili ju do češtiny, ruštiny, poľštiny, nemčiny, hebrejčiny, angličtiny a švédčiny. V bývalom Česko-Slovensku mu ešte vyšla zbierka krátkych próz Nevěsta (1969), no keďže vtedy už žil v emigrácii, ani sa o nej nepísalo.
■ POBYT V IZRAELI
V roku 1968 Ladislav Grosman emigroval s rodinou do Izraela. Aj keď sa usiloval udržať kontakty s viacerými osobnosťami kultúry vo vtedajšom Česko-Slovensku, ani jeden z jeho literárnych či scenáristicko-filmových projektov sa už v „normalizácii“ po roku 1969 neuskutočnil. Publikoval preto v izraelských a exilových periodikách v Taliansku a vo Švajčiarsku. Od januára 1969 pôsobil na univerzite Bar-Ilan pri Tel Avive. Najprv ako docent, od roku 1975 už ako riadny univerzitný profesor. Prednášal slovanskú literatúru a vyučoval tvorivé písanie. Od roku 1979 na telavivskej univerzite externe prednášal scenáristiku. Popritom napísal ešte scenár k televíznemu filmu Randez-vous strýka Davida (1972), ktorý sa mal nakrúcať s Janom Werichom v hlavnej úlohe, no nič z toho nebolo. Napokon ho predsa len sfilmovali v Prahe v roku 2002 v hlavnej úlohe s Vlastimilom Brodským. V roku 1976 mu vo švajčiarskom vydavateľstve Konfrontácie vyšla kniha poviedok Hlavou proti múru. Z akoby láskavého Čechovovho smiechu cez slzy jeho hrdinovia v nich postupne prechádzali tragickou katarziou ostrou ako britva, podobne ako u jeho obľúbeného Isaaka Bábeľa. A tak, hoci už Ladislav Grosman roky žil v Izraeli, v jeho literárnom úsilí stále dominovala krajina a ľudia, z ktorých vyšiel. Kraj jeho mladosti, ktorý sa mu dostal pod kožu. Mal ho vžitý tak intenzívne, že aj v novom prostredí, kde jeho život a hodnoty prevracali naruby neustále vojny s arabskými susedmi, videl v spomienkach zasľúbenú zem v podobe krajiny a ľudí pod Vihorlatom – napriek tomu, čo všetko tam prežil. V Izraeli tiež uvidel svetlo sveta jeho román Z pekla šťastie. Vyšiel aj v slovenčine v roku 2001 v Múzeu židovskej kultúry. Nedokončený ostal rozsiahly román Adam, syn človeka. Novinár Yehuda Lahav, ktorý s ním spolupracoval v Izraeli, uviedol: „Ladislav Grosman sa do konca života cítil ozaj doma tam ďaleko na Slovensku. Zomrel skôr, než by bol mal možnosť – a to je už paradox dejín – hoci jediný raz opäť navštíviť svoju rodnú krajinu, ktorá sa mu dvakrát spreneverila, a predsa ju považoval za svoju.“
■ KONIEC SEMESTRA...
„Dvadsiateho piateho januára 1981 sa začal prvý deň semestrálneho voľna. Manžel ma odviezol do práce a o pol hodiny na to mi telefonovali, aby som išla rýchlo domov,“ končila svoje rozprávanie Edita Grosmanová. „Bola som presvedčená, že manžel mal autonehodu, lebo bolo to hneď po tom, čo ma doviezol. Prišla som na dvor a vidím, že auto je celé a okno je otvorené. Viete, u Židov, keď niekto umrie, otvoria okno, aby jeho duša vyletela. Bála som sa vstúpiť, no a keď som vošla, už ležal na zemi s elektródami. Zomrel na zastavenie srdca za pár sekúnd a veľmi romanticky. Všetko, čo robil, bolo mimoriadne. Predtým zavolal našu priateľku, akademickú sochárku, ktorá pracovala na jeho buste, na múčnik a kávu. Prišla a vyčítala mu, že už každému čítal z románu Z pekla šťastie a jej ešte nie. Šiel po rukopis, a keď videla, že sa nevracia, išla za ním. Sedel na gauči s rukopisom a bol mŕtvy...“
■ SO ZLOMENÝM KRÍDLOM
Edita Grosmanová priblížila ešte jeden dôležitý moment spájajúci sa s významom manželovho diela: „Šesť dní predtým než zomrel, prišli k nám dvaja mladí ľudia z komisie Nobelovej ceny. Sadli si ku káve, veľmi priateľsky sa pozhovárali, urobili fotky a odišli. Stalo sa tak 19. januára 1981. Keď 25. januára manžel zomrel, museli sme to oznámiť aj do Švédska, pretože Nobelove ceny sa dávajú iba živým. Dodnes nevieme, koľko autorov kníh bolo v tom roku nominovaných a aké boli jeho šance. Ale už to, že vo švédskej akadémii bol záujem o Obchod na korze, je ocenením. Keby Ladislav nič iné nebol napísal, aj tak by prispel do pokladnice svetovej literatúry. Môj manžel vždy bol a navždy ostal Humenčanom, nikdy sa tým netajil, miloval toto mesto a zomrel s láskou k nemu.“ Na náhrobnom kameni Ladislava Grosmana je vytesané: „Lietal so zlomeným krídlom.“ Navonok pôsobil veselo, ale v srdci bol nesmierne smutný. Jeho manželka Edita sa o tomto ryse jeho povahy zdôverila slovami: „Nikdy sme o tom nehovorili, ale myslím si, že jeho spoločenské vystupovanie bolo vyrovnaním strašného smútku, ktorý pociťoval od vojny. Prenasledovala ho myšlienka, že nestačí všetko vypovedať, akoby mal zvláštny pocit viny. Ten pocit má každý z nás, kto prežil.“
Text a foto: Marián ŠIMKULIČ