O čo ide na Ukrajine?

KOMENTÁR Romana MICHELKA

Málokedy sa stane, že zahranično-politická téma v bežných rozhovoroch prebije tú domácu. Táto anomália sa v ostatnom čase vyskytuje čoraz častejšie. Naša vláda sa totiž stala poslušným kolieskom vo veľkej propagandistickej hre, kde zlé Rusko ohrozuje dobrú Ukrajinu. Samozrejme, na navodenie atmosféry treba zohrať zopár predstavení pre vystrašené publikum. Niekoľko zasadaní Bezpečnostnej rady SR v krátkom období po sebe viedli k obavám mnohých a v početných telefonátoch som musel vysvetľovať známym, ako to naozaj je. Poďme však k podstate krízy.
O čo teda ide v kríze na Ukrajine? Lakonicky povedané, ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský to chcel „dať na Saakašviliho“. Ak si dobre pamätáte, v čase olympijských hier v Pekingu v roku 2008 psychicky narušený proamerický diktátor Micheil Saakašvli, obľubujúci žuvanie kravát, začal ostreľovať hlavné mesto Južného Osetska Cchinvali. Zámer bol jasný: v čase olympiády, keď celý svet sleduje zápolenie športovcov, predpokladal, že svetová verejnosť nebude sledovať krvavú likvidáciu jednej z odštiepeneckých republík Gruzínska a že mu podobná hanebnosť prejde podobne ľahko ako likvidácia autonómie v Adžarsku. Južné Osetsko a Abcházsko totiž priamo susedia s Ruskou federáciou, ktorá uznala ich nezávislosť, a väčšina ich občanov má okrem abcházskeho či osetského občianstva aj občianstvo Ruskej federácie. Saakašvili sa tak hanebne prerátal. Ruská federácia bola nútená ochrániť svojich občanov a na túto neobhájiteľnú agresiu adekvátne reagovať. Ako už bolo spomenuté, diktátorovi Saakašvilimu sa podarilo tankami zmasakrovať Adžarcov, ktorých republika susedí len s Tureckom, ale nie s Ruskou federáciou, nepodarilo sa mu však zlikvidovať Osetov a Abcházcov ‒ tí totiž s Ruskom susedia, a preto boli ochránení.
No a podobným šialenstvom sa mienil inšpirovať aj súčasný ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský, ktorého popularita prudko klesla. Seriálová sláva, ktorú získal za pomoci sitkomu Sluha národa, vyprchala, zjavne scenáristi, ktorí mu písali scenár sitkomu, boli talentovanejší než tí, čo mu dnes píšu scenáre politické. Ukrajinci na vlastnej koži trpko pochopili, aké následky to môže priniesť, ak si zvolia do čela štátu komedianta.
Čoraz jasnejšie sa totiž ukazuje jeho neschopnosť (aké podobné so slovenskými reáliami!), takže potrebuje odpútať pozornosť verejnosti od vlastných zlyhaní. Skúšal to teda s masívnou kriminalizáciou svojho predchodcu. Obvinil ho z vlastizrady, a aj sa začalo vyšetrovanie, ale na kolúznu väzbu to nebolo. V konečnom dôsledku mu tak nevyšla ani snaha zhodiť všetko svoje zlyhanie na svojho predchodcu – „ukrajinského Kisku“ Petra Porošenka.
No a keďže všetky pokusy prekryť svoje neúspechy zlyhali, tak sa rozhodol, že sa stane vojnovým prezidentom, ktorý zjednotí celý národ. Preto chcel vyvolať referendum o tom, či Doneck a Luhansk majú ostať súčasťou unitárnej Ukrajiny, čo by väčšina občanov Ukrajiny zrejme potvrdila. Potom chcel na základe silného mandátu z referenda poslať do Luhanska a Donecka tanky a utopiť to tam v krvi. Neuvedomil si však niekoľko zásadných geopolitických okolností. Občania Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky v absolútnej väčšine majú dvojité občianstvo, okrem občianstva Doneckej či Luhanskej republiky sú aj občanmi Ruskej federácie, a tým požívajú aj ochranu tejto veľmoci. No a časy, keď mohol niekto beztrestne masakrovať ruských občanov, sa už dávno skončili. Vladimír Putin nemôže dovoliť, aby sa niečo také stalo – ak pre nič iné, tak už len z vnútropolitických dôvodov. Aj preto poslal na ukrajinské hranice ruských vojakov, aby Zelenskému ani náhodou nenapadlo dokončiť vojnový zločin, nad ktorým sa iste vážne zamýšľal. Treba pritom zdôrazniť súčasné status quo. Minister zahraničia Ruskej federácie Sergej Lavrov síce viackrát verejne deklaroval, že Ruská federácia nemieni anektovať Doneck či Luhansk, ale nedovolí, aby boli ruskí občania utláčaní.
Rusko má, samozrejme, aj svoje legitímne geopolitické záujmy, medzi ktoré patrí aj skutočnosť, aby Ukrajina nevstúpila do NATO. No a práve existencia odštiepeneckých republík je najlepšou garanciou neintegrovateľnosti Ukrajiny do NATO. Ak by totiž Ukrajina bola v NATO, ostatné krajiny by v rámci solidarity museli prísť Ukrajine na pomoc. No a Francúzsku, Nemecku či Taliansku sa rozhodne kvôli nejakej Ukrajine či Gruzínsku nechce ťahať za prsty s veľkou Ruskou federáciou.
Tak je pred Ukrajinou, ale aj Gruzínskom ťažká dilema: buď uznajú odštiepenecké republiky, v prípade Ukrajiny aj anexiu Krymu, alebo do NATO dlhé roky ani „nepáchnu“. Akceptovať to by však bolo vnútropoliticky nepriechodné. A tak všetko ostane po starom, a preto trápne provokácie vyšinutých politikov treba brať s rezervou.