Spomínam si, ako som cez prázdniny v lete v roku 1996 poprosil Romana Kaliského (ktorý sa v septembri blíži k svojim deväťdesiatim trom narodeninám) a Imriška Kružliaka (ktorý sa v decembri 2014 v Mníchove dožíva storočnice!), aby 10. augusta, keď sa Mináč narodil, nezabudli navštíviť vtedy trochu zdravotne laborujúceho spisovateľa Voloďu Mináča na Vazovovej ulici a zablahoželať mu k jeho sedemdesiatim štyrom narodeninám... Romaša aj Imriško kúpili po fľaške vodky a taho na Vazovovu... Roman mi potom referoval, ako našli baťka Mináča skloneného nad knihou baťka Jozefa Škultétyho 125 rokov zo slovenského života. Ceruzkou si podčiarkoval v texte, na okraji si robil poznámky. Roman sa zamyslel a povedal: „Drahoško milý, uvedomil som si, aký je ten Mináč veľduch. On si ráno na konci 20. storočia číta Škultétyho 125 rokov zo slovenského života. Kto už len dnes okrem Mináča a možno ešte kedysi Matušku Škultétyho číta? Niektorí páni z Literárnovedného ústavu SAV dnes ani nevedia, kto to bol a čo mohutný Škultéty pre Slovensko znamenal... „Kto ste mali baťka Mináča radi, zájdite10. augusta na cintorín v Slávičom údolí a položte mu na hrob ružu, zaslúži si ju veľký prorok slovenského národa. Aj on by sa dožil deväťdesiatich troch rokov. Roman s Imrichom videli Mináča posledný raz, lebo 25. októbra 1996 zomrel...
Idem k svojej téme trošku od lesa. Lebo aj moja múdra manželka Dáška mi nedávno kdesi kúpila zošit z Čítania študujúcej mládeže pod názvom Výbor zo spisov Ľudovíta Štúra (vyšlo v Turč. Sv. Martine 1931). I začítal som sa do jeho eseje Slovanstvo a svet budúcnosti. Pýtam sa s Romanom Kaliským: Kto to už len dnes číta?
Tak si zacitujme a zdúpniete v ohromení: „Politický Západ premieňa sa z absolutistických monarchií v konštitučné, potom zas v politické monarchie a napokon v socialistické a komunistické republiky, kde už potom všetko sa končí rozkladom ľudstva a úplným zničením ľudskosti. Toto premieňanie má tú svoju zlovestnú stránku, že národ raz zachytený takýmto neudržateľným prúdom, nemôže sa v ňom zastaviť. Tu niet odpočinku, ani pokoja, tu sa neprestajne napreduje, všetko sa vrhá vopred, všetko vidí svoje konečné vytúžené šťastie ‒ v rozrušení. Revolúcia bude nasledovať za revolúciou a národom Západu po každej bude horšie. Nové pokolenia sú už čoraz šialenejšie a horšie. Ony už žijú, dýchajú v takomto ovzduší. Výchova má v sebe pečať západníckeho ducha, je ospanlivá, pomalá, nie je prísna v ideovosti; zmľandravelosť, pôžitkárstvo a honba za rozkošou sa čoraz väčšmi rozrastajú miesto starej zdržanlivosti, tvorivosti a pohotovosti k veľkým činom. Nuž nech len letí voz času napred ‒ kolies mu už neobrátiš; nech si letí s národom Západu, kým ho mocná ruka nezadrží na kraji priepasti! No keď horúce, láskou k človeku plné srdce márne hľadá pomoci na Západe, kamže sa má obrátiť, v čo nádej skladať? Tam na ďalekom Východe, tam je naširoko rozrastený národ slovanský, tam je národ budúcnosti!“
Drahé Slovenky, drahí Slováci! Môžete si túto jedinečnú Štúrovu esej čítať od rána do večera, aj tak musíte neveriacky krútiť hlavou, ako tento slovenský génius, vizionár budúcnosti Európy a úlohy Slovanstva v nej videl ďaleko za obzor jeden a pol storočia napred. A je tu príklad iného politika Tomáša Masaryka, ktorý vytrvalo v 19. storočí chodieval do Bystričky pri Martine „špehovať“ ‒ on tomu vravel „studovat Slováky“, a na návštevy do redakcie Národných novín. Vajanský Masarykovi vypucoval žalúdok v Národných novinách pre jeho náhľady na Rusko. Cit.: „Tento pán (Masaryk, pozn. autora) popísal ľahtikárskym ... spôsobom nielen neumné, ale, žiaľ, i nesvedomité triviálnosti o rusko-poľskej otázke.“ Masaryk Martin a Škultétyho s Vajanským naďalej navštevoval, hoci ich názory sa nezblížili. Svoju motiváciu v liste Kramářovi v roku 1889 vysvetľoval: „... Pro naše plány střízlivé jejich posuzování je nutné. Tak jako vy soudím i já, proto šel jsem a chodím tam k nim a navazuji osobní styky pro budoucnost. Oni ... nesmějí ani věděti, že je, řekl bych, studujeme, tak jsou nekritičtí a snaha odlišet se od nás literárně vede je teď k rusismu slovnému i politickému, nebo slovenština není právě než čeština, a kto z ní něco jiného chce dělati, s ní samé to nesvede, ergo ‒ rusism.“
Všímate si tu predpojatosť tohto „tzv. veľkého proroka realizmu“? Boľševikov neznášal, ale s Trockým sa tajne v hoteli Metropol stretával... A naši poklonkári v predklone tomuto špehovi postavili pred SNM sochu. Ešteže je taký malý, že nedovidí ani na Dunaj. Dobre si zapamätajte pána Masaryka: „Nebo slovenština není právě než čeština...“ Čistý benešizmus!
Drahoslav MACHALA