Slovenský piesňový text má za sebou bohatú históriu. Keď sa pred dvomi týždňami odovzdávali hudobné ceny Radio_Head Awards pre najlepších hudobníkov znejúcich v slovenskom rozhlasovom éteri, Maroš Hečko, šéfdramaturg verejnoprávneho Rádia_FM, ktorý ceny odovzdával, povedal: „Ukázalo sa, že ak chcú hudobníci osloviť slovenské publikum, mali by spievať po slovensky alebo minimálne kombinovať anglické texty so slovenskými.“ Pikantné na tom je, že toto zdanlivo samozrejmé konštatovanie bolo uverejnené v istom mienkotvornom denníku, ktorý sa nedávno programovo staval proti kvótam pôvodnej slovenskej hudby vo vysielaní rádií na Slovensku a dával priestor najmä známym kritikom všetkého slovenského a pôvodného. Keď mapujeme našu históriu, napríklad prostredníctvom populárnej hudby, dostaneme zaujímavý a pomerne plastický obraz, ako sa vyvíjali spoločenské pomery. Nesmieme však zabudnúť na textovú zložku vtedajších aj dnešných populárnych piesní, lebo nie každý je zbehlý v notách a harmóniách. Ale frázu „nepovedz, dievčatko, nikomu“ si zapamätá a dá tomu svoj význam takmer každý poslucháč. Text piesne môže zo skladby urobiť hit a môže ju aj pochovať. Lenže najnevďačnejšiu pozíciu majú samotní textári. Okrem pár hviezd textárskeho neba ich nikto nepozná, no speváka či speváčku, ktorí si ich slová vzali do úst, zbožňujú davy fanúšikov.
■ PRVÁ BOLA DITA
Prevládajúca eufória z konca prvej svetovej vojny sa odrazila aj v hudbe. Všetci sa zaujímali o modernú hudbu a ak k nej chceli mať blízko, museli navštevovať známe tanečné bary, ktorými boli Redoute-Bar a asi najznámejší Establissement Adlon. V ostatných častiach Slovenska však kraľovali bezpochyby cigánske kapely so známymi primášmi na čele. Od roku 1926 sa začalo v Bratislave vysielanie Československého rozhlasu a rok na to bolo spustené aj v Košiciach. Rozhlas sa, samozrejme, ihneď stáva centrom kultúrneho diania. Ale na prvú slovenskú populárnu skladbu sme si museli ešte chvíľu počkať. Hudobní publicisti za ňu považujú nahrávku trojice Aranyos, Pálka a Hoza, konkrétne tango Dita. Vznikla v roku 1935 a na druhej strane platne bola pesnička Nepovedz, dievčatko, nikomu. Éra slovenského tanga sa mohla začať. Mimochodom, práve v spomínanej druhej nahrávke použil textár Dušan Pálka dlhé ó na mieste, kde nepatrí, a to ostalo v textoch po celé toto pionierske obdobie. Medzi ďalších textárov tohto obdobia patrili Pavol Braxatoris a Otto Kaušitz. Prvý menovaný bol dokonca vnukom nášho barda Andreja Sládkoviča. Na pódium vystúpila celebrita v osobe Františka Krištofa Veselého a v pesničkách sa spievalo o Zuzkách, Marínach a Janíčkoch, ale aj o optimizme či o dedinke v údolí. Posledne menovaná pieseň je z operety Pod cudzou vlajkou. Práve opereta ovplyvňovala našu populárnu hudbu až do vojnových rokov, keď ju na chvíľu vystriedali pochodové a vlastenecké piesne s príslušnými textami.
■ BÚRLIVÉ ROKY
Päťdesiate roky priniesli na Slovensko budovateľské pesničky a častušky, ktoré boli importom zo Sovietskeho zväzu. Letci mali oceľových vtákov a dievčina mala milého, ktorý bol traktoristom. Textári museli byť ideologicky na výške, ale poniektorí sa „pretextovali“ až do sedemdesiatych rokov, napríklad Ján Štrasser, kde konečne mohli dokázať, že vedia urobiť kvalitný text bez prorežimových barličiek. Našťastie prišli šesťdesiate roky a s nimi aj celosvetová revolúcia v hudbe zvaná rock. V Albióne žali úspechy The Beatles, v Amerike kraľoval Elvis Presley, celá Západná Európa chrlila kapelu za kapelou, no a toto celosvetové šialenstvo neobišlo ani vtedajšie Česko-Slovensko. Prakticky vo všetkých väčších slovenských mestách vznikali bigbítové skupiny, ako sa im vtedy hovorilo, pričom hrali sa najmä prebraté západné hity. Keď sa aj tvoril vlastný repertoár, tak textári oprášili gymnaziálnu angličtinu, lebo panovalo presvedčenie, že rock sa dá spievať iba po anglicky. Skupiny The Beatman a neskôr The Soulman Deža Ursínyho prevalcovali dokonca aj českú scénu. No prišli Prúdy a Rudolf Skukálek im začal písať texty v slovenčine, vrátane slávnej piesne Zvonky, zvoňte. Cesta pre umelecký slovenský piesňový text bola otvorená.
■ TEXT DOSPEL
Sedemdesiate a osemdesiate roky priali populárnej hudbe vo všetkých smeroch. V roku 1971 vzniklo slovenské hudobné vydavateľstvo Opus a Praha prestala mať monopol na vydávanie populárnej hudby. Kapely vznikali ako na bežiacom páse a na scéne sa objavil Elán, Modus, Taktici, Tublatanka a celý rad ďalších kapiel. K nim pribudli Marika Gombitová, Meky Žbirka, Peter Nagy, Robo Grigorov a ďalší kvalitní speváci. Čo sa textu týka, výrazne sa presadila textárska elita Kamil Peteraj, Boris Filan, Ľuboš Zeman, Ján Štrasser, ale aj Daniel Mikletič či Martin Sarvaš. Ich texty sú vžité v pamätiach staršej a strednej generácie a našla si k nim cestu aj terajšia mladá generácia. Nečudo. Tam, kde bol napríklad Peteraj básnicky objavný a kúzlil metaforami trebárs pre Mariku Gombitovú, tak v tom istom čase písal Boris Filan civilné, vtipné a zdravo dravé texty pre Elán. Do tejto zostavy textárov na sklonku osemdesiatych rokov vtrhol o generáciu mladší košický básnik Jožo Urban. Najprv sa presadil s Mirom Žbirkom a vzápätí nasledovala kapela za kapelou, interpret za interpretom. Urban ako málokto dokázal skĺbiť básnický rozmer s potrebami rockovej piesne, teda so silným a zapamätateľným refrénom.
■ POKRM NADNES
Po novembrovom preklopení režimu nastalo paradoxne na pôvodnej scéne tvorivé vákuum. Pôvodnú scénu prevalcovali zahraniční interpreti, ktorí boli náhle dostupní v masovej miere. Netrvalo to však dlho a slovenská rocková či popová pesnička sa opäť hlásila o slovo. Je to zvláštne, ale posledných dvadsať rokov do textárskej profesie najviac zasiahli autorské práva. Speváci a skupiny si totiž rýchlo uvedomili, že text prípadného hitu je tiež zdrojom, a to často výdatným, tantiém. Stačí jedna úspešná skladba, ktorú pár mesiacov púšťa niekoľko rádií niekoľkokrát denne a výsledná suma na tantiémach umožní našincovi odísť na slušnú trojtýždňovú dovolenku niekam do exotickej destinácie. Interpreti či členovia kapiel sa teda vrhli na textovanie a nespoliehali sa už na „nájomných“ textárov. Výsledky sú však po poetickej i pravopisnej stránke skôr rozpačité. Gramatické rýmy, ignorovanie prirodzenej dĺžky slabík, ťažkotonážne klišé, v ktorom „prvá láska zanechá vrásku“. V tomto texte zámerne vynechám rap a jeho textovú stránku. Šokovanie vulgárnosťami, hrané drsné pózy, spotvorený slang, a predovšetkým póza možno zaberajú na pubertálnych jedincov a jednoduchších dospelých, ale so skutočným piesňovým textom nemajú takmer nič spoločné. Iba skutočne malá časť skupín či interpretov zvládne napísať funkčný, zmysluplný a po profesionálnej stránke vydarený text. Dokáže to napríklad Jana Kirschnerová, ktorá sa z popovej speváčky s minulosťou zo súťaže miss otočila o stoosemdesiat stupňov k premýšľavej autorke a speváčke. Dokážu to napríklad muzikanti z kapely Horkýže slíže, kde ich frontman Kuko vie napísať text pre ironickú, vtipnú a navyše hudobne invenčnú pesničku. A popritom si vystreliť aj z celej popovej scény, keď spievajú: My máme silný refrén jak hovädo...
Alexander GOCZ – Foto: archív