Poľsko-ukrajinské vzťahy sú zaliate krvou. Poliaci a Ukrajinci ‒ dva susedné národy také blízke, a predsa také vzdialené. Kým Poľsko predstavuje historicky najvýchodnejšiu baštu západnej civilizácie, Ukrajina je bránou do východoslovanského sveta, postaveného na duchovných tradíciách byzantskej ortodoxie. Tieto dva svety sa práve na poľsko-ukrajinskom pomedzí dostávali do niekoľko storočí trvajúcej interakcie, nezriedka v znamení sienkiewiczowského ohňa a meča.
Poľské „dobrodružstvo“, povedané slovami profesora Andrzeja Nowaka, na východe sa začalo v roku 1340 po tom, čo zomrel bojarmi otrávený knieža Juraj II. z dynastie Piastov. Tým sa v Haličsko-Volynskom kniežatstve, pokračovateľovi tradície Kyjevskej Rusi, začal boj o dedičstvo. Jeho víťaz poľský kráľ Kazimír III. Veľký odštartoval proces poľského pohlcovania Ukrajiny, vtedy všeobecne nazývanej Rus. Poľsko sa tak začalo zmocňovať územia niekdajšej Kyjevskej Rusi, rozvrátenej v roku 1240 Mongolmi (Tatármi). Takmer celú dnešnú Ukrajinu pohltili Poliaci v roku 1569 v rámci Lublinskej únie, spájajúcej Poľsko a Litvu v jeden štát.
- ZEM ZASĽÚBENÁ
Ukrajinská zem, oplývajúca medom a mliekom, sa stala na celé stáročia zasľúbenou zemou pre poľských kolonistov a šľachtu. Stratený mytologizovaný raj „okrajového“ územia medzi Poľskom, Litvou, Moskovskou Rusou a Krymským chanátom Okrajina, Ukrajina, teda hraničné územie Poliakmi nazývané aj Kresmy, sa hlboko vrylo do poľského historického povedomia a dodnes je súčasťou poľskej historickej romantiky. Na nereálnosť doteraz často pretrvávajúceho romantického poľského pohľadu poukazujú ukrajinskí historici (napríklad Bohdan Huď v monografii venovanej vzájomným vzťahom), ale vedomí sú si ho i poľskí historici. Aj takí ako už spomínaný profesor Nowak, ktorý poľskú vládu nad ukrajinským územím vníma ako pozitívne dedičstvo poľskej kultúrnej misie a obrany Európy pred islamom. Avšak aj Nowak zdôrazňuje potrebu pamätať na skutočnosť, že druhou stranou mince tejto misie je duchovná a ekonomická exploatácia pričlenených území, ako aj kultúrna polonizácia, ktorá pozbavila autochtónne obyvateľstvo jeho elít. Táto polonizácia, ako upozorňuje kanadsko-ukrajinský historik Pavlo R. Magocsi, však prebiehala i spontánnou cestou. Miestne elity totiž obdivovali a napodobňovali poľskú šľachtu.
- BOHDAN CHMEĽNYCKYJ
Ako píše Henryk Sienkiewicz v už spomínanom románe, „rok 1647 bol čudný rok“, plný nepokoja veštiaceho nadchádzajúcu búrku smerom od „divých polí“. Tak bol nazývaný takmer vyľudnený pás „zeme nikoho“ na juhovýchode Rzeczypospolitej, oblasť nebezpečná pre život pre neustále nájazdy Tatárov z Krymu. Toto teritórium sa stalo útočiskom a liahňou ukrajinského kozáctva. Samotný termín kozák, prevzatý zrejme z turečtiny, označuje dobrodruha. Dobrodruhov túžiacich po slobodnom živote, ktorých dŕžavou sa stala zem „za prahmi“ – Záporožská Sič (po ukrajinsky za porohmi, skalnými útesmi prehradzujúcimi rieku Dneper) s centrom na ostrove Hortycja, využívala poľská šľachtická republika na ochranu hraníc pred nájazdníkmi. Komplikovaný vzťah voči záporožskému kozáctvu nakoniec vyústil do značných problémov ohrozujúcich samotný štát. Príčinou bola sociálna nespokojnosť kozákov, ktorá vyvolala viacero vzbúr. Najvýznamnejšiu z nich, povstanie pod vedením hetmana Bohdana Chmeľnyckého z rokov 1648 ‒ 1654, už historici označujú za ukrajinsko-poľskú vojnu. Prvý raz sa v nej totiž okrem sociálnych požiadaviek objavil aj motív boja za národné a náboženské práva. Práve v tomto období možno hľadať korene historického národného uvedomenia a začiatky zrodu modernej ukrajinskej identity. Z povstania sa zrodil hetmanát ako protoukrajinský štát. Dnes však už aj ukrajinskí historici priznávajú i odvrátenú stranu povstania v podobe hospodárskeho a demografického zruinovania Ukrajiny.
Z ukrajinského uhla pohľadu treba spomenúť aj skutočnosť, že Chmeľnyckyj a najmä jeho nasledovníci sa pričinili o to, že do ukrajinského vývoja sa prvýkrát významne zamiešalo aj silnejúce Rusko, čo rezultovalo v Andrusovskom prímerí z roka 1667, ktorým si Poľsko a Rusko rozdelili Ukrajinu. Hranicou sa stal Dneper, ktorý dodnes delí od seba dve akoby odlišné Ukrajiny. Sprievodným desivým javom kozáckych rebélií bol výbuch ľudového hnevu, vyznačujúci sa vraždením poľskej šľachty a Židov, ktorý sa v ukrajinskej histórii následne ešte nie raz zopakoval.
- VOLYŇ DELÍ DODNES
Roľnícke rebélie, spojené s divokým rabovaním a vraždením, otvorili aj najnovšiu a v súčasnosti najdiskutovanejšiu kapitolu vzájomných vzťahov obdobia rokov 1917 ‒ 1947. Záujmy oboch národov na sklonku prvej svetovej vojny, prinášajúcej nádej na slobodu, boli protichodné, čo sa odrazilo aj v poľsko-ukrajinskej vojne o Halič v rokoch 1918 ‒ 1919. Spoločný nepriateľ v podobe sovietskeho Ruska však dokázal aspoň na čas uzavrieť vzájomné spory, čo odráža spojenecká zmluva z apríla 1920. Vrcholom spoločného ťaženia bolo krátkodobé vybojovanie Kyjeva z rúk boľševikov v máji 1920. Po rozdelení Ukrajiny, zakotvenom v Rižskom mieri, sa záujmy oboch strán opätovne rozišli. Rovnako sa rozchádzajú aj pohľady historikov na toto obdobie. Kým Ukrajinci zdôrazňujú aspekty národného a sociálneho útlaku poľskej asimilačnej politiky, zameranej proti piatim miliónom Ukrajincov žijúcich v rámci II. Rzeczypospolitej, Poliaci poukazujú na terorizmus Organizácie ukrajinských nacionalistov nielen v medzivojnovom období, ale najmä na zločin vyvraždenia poľského obyvateľstva Volyne a Východnej Haliče v rokoch 1943 ‒ 1944 vykonaný v réžii Ukrajinskej povstaleckej armády. Táto dlhodobo tabuizovaná téma vystúpila do popredia najmä po Majdane v roku 2014.
Nová ukrajinská elita v snahe nájsť zjednocujúci vzor v boji proti Moskve prijala tézy ukrajinských radikálov heroizujúce Stepana Banderu a jeho hnutie ako symbol národného odboja proti boľševickému režimu. Súčasťou idealizácie sa stala bagatelizácia až negácia odvrátenej strany banderovského hnutia v podobe nimi spáchaných zločinov proti Poliakom a Židom. Kým Poliaci hovoria minimálne o stotisíc obetiach, Ukrajinci znižujú tento počet, napríklad Magocsi uvádza päťdesiattisíc, publicista O. Ježyžanskyj len tridsaťpäťtisíc. Kým Poliaci hovoria o zločine zodpovedajúcemu pojmu genocída, Ukrajinci hlásajú tézu o vzájomnej vojne ‒ jej hlavným propagátorom je Volodymyr Vjatrovyč. Rovnako príznačnou je skutočnosť, že niekoľkostostranové impozantné spracovanie Magocsiho dejín Ukrajiny, vydaných v Kyjeve v roku 2007, venuje volynskej tragédii ledva dva odseky, aj to s evidentnou snahou vyrovnať opticky vinu i závažnosť obetí na oboch stranách – proti poľským päťdesiatim tisícom uvádza dvadsaťtisíc zabitých Ukrajincov. Poľská strana hovorí o desiatich až pätnástich tisícoch.
- ETNICKÁ ČISTKA
Pre zmenu Bohdan Huď sa snaží vražednú kampaň UPA interpretovať v kontexte sociálneho výbuchu v duchu tradície ľudových roľníckych pogromov, opakujúcich sa od čias Chmeľnyckého. Túto tézu však vyvrátil profesor Grzegorz Motyka, ktorý poukázal na skutočnosť, že nemožno doložiť jedinú poľskú dedinu vypálenú z popudu samotných ukrajinských sedliakov. Vždy totiž možno doložiť organizátora s väzbou na OUN-UPA. Motyka dokladá, že cieľom banderovcov bolo etnické očistenie terénu budúcej samostatnej Ukrajiny. Brutalita realizácie akcie mala vyvolať takú hrôzu, ktorá by motivovala zvyšok poľského obyvateľstva, aby opustil svoje domovy. Banderovské besnenie skutočne vyhnalo z domovov tristotisíc až štyristotisíc Poliakov a etnickú čistku dokonal po vojne v rámci repatriácií Stalin, keď západnú Ukrajinu muselo opustiť ďalších približne osemstotisíc Poliakov. Naopak, z Poľska bolo vysídlených necelých pol milióna Ukrajincov.
Záverečnú bodku za traumou druhej svetovej vojny predstavuje akcia Wisła, v rámci ktorej orgány komunistického Poľska v roku 1947 presídlili stoštyridsaťtisíc Ukrajincov z poľského Podkarpatia do západného Poľska s cieľom asimilovať ich. Dodnes sa nájdu v Poľsku historici, ktorí tento akt štátneho násilia obhajujú nutnosťou boja so zázemím UPA v Podkarpatí. Niet dobrých či zlých národov, každý národ má však v svojej histórii svetlejšie i temnejšie momenty, s ktorými sa musí vyrovnať.
Martin JARINKOVIČ ‒ Foto: internet