Odvrátená tvár mediálnej politiky

thumbnail

Žurnalisti za svoje miesta platia neslobodou prejavu a novinárskym svedomím

Babiš a Haščák. Veľkopodnikatelia, ktorí vyvolali zdesenie vstupom na mediálny trh. Babiš v Česku, Haščák na Slovensku. Mohlo by to znamenať, že tak Česko, ako aj Slovensko si už vybudovali domácu kapitálotvornú vrstvu? Lebo privatizáciu po páde železnej opony aj v médiách podmieňoval práve tento fakt. V roku 1993 sme zaznamenali ukážkové politické zneužitie plánovanej privatizácie denníka Smena.

Ale až druhá vlna monopolizácie tlačených médií koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia vyvolala znepokojenie žurnalistov. Alexej Fulmek, vtedajší generálny riaditeľ akciových spoločností Grand Press a Petit Press, oznámil zámer zmeny vydavateľa takto: Dosiahnutie stabilnej prvej pozície na slovenskom tlačovom trhu a vytvorenie podľa možnosti jedinej celoslovenskej siete regionálnych denníkov a týždenníkov.

PIRÁTSKY KORZÁR

Na šiestom sneme Syndikátu slovenských novinárov (SSN) sa v tejto súvislosti objavila správa, že pri zlučovaní regionálnych periodík pod hlavičku Korzár prepustili z dvadsiatich troch novinárov štrnásť a sú „opodstatnené obavy, že tí ‚šťastnejší‘, ktorí o zamestnanie (zatiaľ) neprišli, s najväčšou pravdepodobnosťou za svoje postavenie neraz platia neslobodou prejavu a novinárskym svedomím“. A čo sa stalo? Nič. Vtedajšie vedenie SSN sa netajilo sympatiami k pravici a dokonca organizovalo novinárov do kampane za politickú zmenu v roku 1998. Po výdatnom vytunelovaní majetku po bývalom zväze novinárov stavovská organizácia prakticky zanikla.

Je pozoruhodné, k akým výkonom sa dopracovali novinári, slúžiaci konglomerátu Petit Press a nemeckému Rheinische-Bergische-Druckerei. Bývalý šéfredaktor Sme Martin Šimečka nevydržal tlak vlády na obsah denníka a odišiel. Porozprával o tom Týždňu. A ten istý týždenník nedávno napísal, že ak sa nemecký spoluvlastník aktuálne rozhodne predať svoj podiel Pente, mal by za to čeliť kritike.

„Ukázali by totiž, že v rozhodujúcom momente rezignovali na verejnoprospešný záujem média, ktoré roky budovali.“ Takže vplyv Ivana Mikloša, o ktorom sa Šimečka zmieňoval, považuje smetiarska časť médií za verejnoprospešný záujem?

Ešte pozoruhodnejšia je Týždňom nastolená otázka, kto by dokázal mediálnemu konglomerátu Penty reálne konkurovať. Za jediné považuje verejnoprávne médiá, ibaže ‒ ako tvrdí ‒ tie sú pod „priamou kuratelou vlády“. Nuž, čo to chce čitateľom povedať týždenník, ktorého šéfredaktor má každý týždeň vo verejnoprávnej televízii diskusnú reláciu?

GENERÁCIA OHLÚPNUTÝCH

Slovné spojenie mediálna gramotnosť nie je neznáme. Vraj už deti v školách treba učiť, aby pochopili text v novinách. Dnes, keď počítačová generácia zadané úlohy vyskladáva z Googlu, je iluzórne myslieť si, že naučíme deti rozumieť médiám. Veď ako ukazujú výsledky prieskumov v našich školách, nedokážu porozumieť jednoduchým textom. A tvrdí to aj americký profesor literatúry Mark Bauerlein v knižke Najhlúpejšia generácia s podtitulom Ako digitálna éra ohlupuje mladých Američanov a ohrozuje našu budúcnosť. Podľa profesora Bauerleina „mladá generácia číta stále menej, pohŕda kultúrnym dedičstvom a napriek prebytku informácií sa stáva nevzdelanou, nekritickou“. Možno teda politikov brať vážne, ak hovoria o programe mediálnej gramotnosti? Je to vôbec v záujme politikov? Navyše v prostredí, v ktorom nie sú vytvorené podmienky na pluralitu médií?

SLUŽBA ALEBO TOVAR

A to je vážna výzva. V tejto súvislosti si treba položiť základnú otázku, akú úlohu plnia médiá? Čím je informácia? Je službou verejnosti alebo tovarom ako akýkoľvek iný produkt? Prečo sa veľkopodnikatelia a oligarchovia usilujú ovládnuť médiá? Čím prešiel mediálny trh za ostatných dvadsaťpäť rokov, sme sčasti načrtli. Spočiatku ho obsadili západné spoločnosti a začalo sa presadzovať heslo, že informácie sú tovar a ich šírenie nepotrebuje nijaké obmedzenia. Vlády usilujúce sa regulovať mediálny trh tlačovým zákonom boli od vydavateľov znemožňované priam na medzinárodnej úrovni. Informácie sa zmenili na obyčajnú propagandu a iba okrajovo prežívajú ako služba verejnosti. V médiách nastal stav, ktorý je ovládaný záujmovými spoločnosťami. Väzby na vplyvné skupiny nie sú vždy zjavné a kto sa im nevenuje, nepostrehne, kto a akým smerom ho manipuluje.

TMA POD LAMPOU...

Po nástupe vlády Ivety Radičovej bolo vytvorenie RTVS len spôsobom, ako personálne ovládnuť verejnoprávne médiá. Dve diskusné relácie v televízii jednostranne propagujúce politiku, ktorá sa nikdy demokratickým či legitímnym spôsobom nedostala do verejného života, sú priamym dôsledkom tohto vývoja.

Nie je pozoruhodné, že politici, ktorí vo voľbách po roku 1989 neuspeli, sa znova prihovárajú verejnosti cez verejnoprávne médiá? Ako hosť Fedor Gál v Lampe amerického vlastenca Hríba? A prakticky totožné personálne obsadenie má aj Havranova diskusná relácia verejnoprávnej televízie. Čoho sa teda obáva súčasný mediálny monolit Petit Press po vstupe Penty na mediálny trh? Môže to byť ešte horšie? Ešte jednostrannejšie, uzavretejšie pre iné názory, než majú Šebej, Chmelár, Gál...?

Dnes je už všeobecne známe, že mediálna politika na Slovensku sa dopracovala do mediálneho geta. Nie každý to však berie na vedomie. Rozumieť médiám je čoraz ťažšie. Úskoky oligarchickej propagandy nemôže bežný občan postrehnúť ani v spleti internetových informačných diaľnic. Ale občan má právo na pluralitný mediálny trh, ktorý v posledných rokoch na Slovensku skôr zanikol, než vznikol.

Eva ZELENAYOVÁ ‒ Karikatúra: Peter GOSSÁNYI

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.