Okamihy pamätnej tatranskej drámy

thumbnail

Od katastrofálnej víchrice v našich veľhorách uplynulo desať rokov

Svadba čertov sa začala vo štvrtok 18. novembra 2004 v severnom Nórsku. Zrazili sa tam dva vzdušné prúdy. Výsledkom bol orkán. Lietadlá zosadali pred cieľom. Lode hľadali zátoku. Dvestotisíc nórskych rodín zostalo bez elektriny. V noci už besnelo v Gdansku. Cestou víchor zabil deväť ľudí, aj polročné dieťa, matke vytrhol kočík...

Miro Hromada, prevádzkar v hoteli Hutník, sa pozrel na hodinky. S manželkou sa stretnú v reštaurácii, ktorú tu volajú Poľská krčma. Zo školy, kde je ekonómkou, to má kúsok, keď je vo dverách, čapujú. Rada si dá po práci pivo, už ju nik nezmení... Zbehol na parkovisko. Tam naňho zamával Vlado Vešelényi. Zvez ma!

Zaparkoval pri reštaurácii a vošli dnu. Manželka pivo ešte nedopila. Vešelényi objednal dve kávy...

‒ Hneď platím, ide búrka, nech sme čím skôr doma.

‒ Nikam nechoďte! Tu vyššie už vyvalilo strom. Počkajte, kým prehrmí!

Neposlúchli.

Alenka Višňovská odišla z práce skôr. Penzión takmer prázdny. Letná sezóna sa skončila a zimná sa začína až na Vianoce. Zviezla sa do Popradu, zastavila sa po syna, žiaka základnej školy, pravdaže hokejovej, keď sa Erik volá Višňovský, rýchlo nakúpila, chcela stihnúť spoj o pol štvrtej. Netušila, že na popradskom letisku namerali rýchlosť vetra stodvadsaťjeden kilometrov. Iba zavetrila nebezpečenstvo. Ako lomnické lane. Celé stádo práve vybehlo z hory, prebehlo cez park a zdupotalo do doliny.

Na zastávku Pod lesom električka nedošla. Strom zrazil troleje. Ľudia povyskakovali z vozňov. Naučení na fujavice sa prikrčili, pritiahli vetrovky a o chvíľu boli v závetrí sídliska. Na Lomnickom štíte zaznamenali absurdný pokles teploty – z mínus tri na mínus dvadsaťtri stupňov.

Víchor lomcoval oknami Aleninho bytu. Taký rachot nezažila. Jediným mužom v domácnosti bol desaťročný Erik. Upevňovala deky na okná, bez vyzvania jej pomáhal. Oproti sa vrtela satelitná anténa, až vyštartovala do nebies. Vyššie strhlo strechu práve dokončenej prístavby detského sanatória.

Trojica v Poľskej krčme sa konečne zdvihla. Pred autom lietali haluze a z priekop smeti po turistoch. ‒ Už aby sme boli doma, ‒ vraví Hromada. Vtedy na auto padol strom.

Len čo sa zotmelo, vypadla elektrina. Alenka s Erikom vykukli spoza deky na okne – tma ako v bani. Šmátrali po sviečke, baterke, zápalkách a posmelení drobným svetlom vykukli na chodbu. Plnila sa ľuďmi, osvetlená sviečkami ako kostol na sviatky. Hukot vyhnal susedov z bytov. Tu bolo tichšie a neboli sami.

Na Lomnickom štíte práve zaznamenali rýchlosť vetra stosedemdesiatšesť kilometrov za hodinu. Raz sa to musí skončiť, hovorili si ľudia, pritískajúc deti k sebe.

Žena sa v aute prebrala zo šoku. Pokúsila sa pohnúť. Bolelo ju všade. Manžel zapadol až pod volant, zdalo sa, že to ho zachránilo, veď strecha auta bola na úrovni kapoty. A kde je Vlado? Sedadlo vedľa manžela bolo prázdne!

Vladovi sa podarilo vyliezť. Na ceste ležali stromy ako pováľané kolky. Víchrica hvízdala.  S námahou sa vopchal dnu a snažil sa zistiť, čo je s Mirom. Krvácal. Chcel mu nahmatať pulz, ale nevedel trafiť. Vzadu stonala Hanka. Pozrel sa, kde vlastne sú: prešli len pár sto metrov. Pomoc nie je ďaleko! Znova vyliezol.

Pokúšal sa otvoriť zadné dvere, márne. ‒ Hanka, skús tadeto, pomôžem ti, preplaz sa, ‒ a odstraňoval črepy skla... Odpovedala stonmi.

Chlapci z Horskej služby spratávali na dvore autá a techniku. Pod parkoviskom je strmý zráz, na dne stanica, nedajboh, aby im víchrica prevrátila vozidlá, to by bola fuška vyťahovať ich z koľajiska.

Martin Kulanga, náčelník Horskej záchrannej služby Vysoké Tatry, prekrikuje vietor, dúfajme, že tam hore nie sú ľudia, hádam poslúchli varovanie a zaliezli na chaty, inak amen!

Vošli dnu. Pri kozube teplo. Vysielačka i telefón driemali ako ovčiak v kúte. Len zvonku prenikali zvuky víchra a padajúcich stromov.

Vešelényi s Hankou preliezali stromy. Hanka, musíš, povzbudzoval ju, potrebuješ doktora, treba pomoc k Mirovi, hen už je svetlo, to je Gálfyho obchod, hneď sme tam!

Zazvonilo. Službukonajúci záchranár sa pozrel na hodinky, aby zaznačil hovor: Šestnásť hodín, dvadsaťjeden minút. Volala predavačka z Gálfyho Športcentra. K telefónu dala muža, ktorý sa predstavil ako Vešelényi. Hovoril od Adama, ale dispečer ho neprerušoval, nech len rozpráva. Môže byť v šoku, ak by zasiahol, popletie ho: Priateľ ho vzal do auta, sú z Kežmarku, v aute bola aj priateľova manželka, šli z Poľskej krčmy, nedošli ani po Horný Smokovec, privalil ich strom. Vodič je v bezvedomí, pulz mu nevedel nahmatať. Zozadu vytiahol jeho ženu, je v bolestiach, podarilo sa mu ju dovliecť do Športcentra...

Muž, ktorý telefonoval, je mimo nebezpečenstva, vraví okoliu záchranár, asi sa vie postarať aj o ranenú ženu, a sú už medzi ľuďmi... Cieľom je privalené auto s vodičom. Náčelník oponoval. Ženu máme po ceste, pozrieme sa, môže mať vnútorné zranenia... Muži sa začali rýchlo obliekať.

Kým vyrazili, zhaslo svetlo. Martin Kulanga, Miro Živčák, Erik Dianiš a Tomáš Petrík sa vystrojili skôr, ako ich kolega odbehol od telefónu a zapálil petrolejky. Brali so sebou motorovú pílu, benzín, olej, sekery, laná, skladacie nosidlá, kufrík prvej pomoci, svetlá a veľa drobností, nikdy nevieš, čo môže chýbať.

Kľučkovali pomedzi popadané stromy k autobusovej stanici. Tu bol terén otvorenejší, každý z nich mal čo robiť, aby ho víchor nešmaril o zem. Nad hlavami lietali vrcholce smrekov, kusy  striech a zvyšky komínov. Medzi autobusmi, ktoré už nestihli naštartovať, krčili sa skupinky ľudí. Pred hotelom Bellevue sa zvalil celý les. Hľadali spôsob obísť masu dreva. Nedalo sa. Zostalo jediné ‒ cestu si prepíliť. Tam vpredu leží v aute privalený človek, v športovom obchode zranená žena, musia im pomôcť. Našťastie je to auto blízko. Nejakých sedemsto metrov.

Netušili, že ich akcia potrvá šestnásť hodín.

Mariánovi Zubovi, riaditeľovi kúpeľov na Štrbskom Plese, vraveli Elegán. Kvalitné obleky, módne topánky sviatok-piatok. Aj v ten piatok 19. novembra...

Recepčná Ivana Korbeľová končila o tretej popoludní, rýchlo si zbalila veci a ponáhľala sa na stanicu. Manžel pracuje v Rakúsku a deti sú už dve hodiny zo školy samé doma. Pacienti vbiehali do haly čudne prikrčení, sťažka dýchajúc, koniec sveta, vypľúvali slová. Neopovážte sa von!

Nemala na výber, musela.

Cestu je zastal riaditeľ: ‒ Ja vás do tej víchrice nepustím. Zaveziem vás domov. V tom nečase nedôjdete ani na stanicu!

Vzal aj priateľku, aby sa nevracal sám. V  Smokovci si spravíš nákup, vraví jej. Nižšie nebude takýto bengál.

Keď prešli Vyšné Hágy, stromy sa už prestali nakláňať do doliny, ale krútili sa okolo vlastnej osi ako opilec. Pri  benzínovom čerpadle pred Novým Smokovcom sa lámali ako špáradlá. Došli po hotel Átrium. Ďalej ‒ samý strom. Podarilo sa mu zatiahnuť na parkovisko, nad ním je lúka, tu hádam bude auto v bezpečí. Sotva otvorili dvere, v blízkosti zaznel ohlušujúci zvuk, prekričal aj zavýjanie víchra. Pri Jakubkovej lúke rachlo na zem naraz niekoľko stromov. Prikrčení vbehli do hotela.

Ivana nachytro vypila kávu, ale nevydržala sedieť. Musí von. O dva kilometre nižšie sú jej vyľakané deti. Musí za nimi! A pustila sa do tmy.

Zubo ju nenechal samú. Nebol oblečený do nečasu, ale čo na tom záleží!

Zem sa otriasala. V okolí zhasli svetlá. Nikde nikoho. Iba oni dvaja v úplnej tme preliezali smreky, plazili sa popod naváľané kmene... Za polhodinu neprešli ani päťsto metrov. Možno si už pani Korbeľová povedala, že urobila chybu, deti sú predsa v bezpečí, ale už to bolo jedno, už boli takmer na polceste, vrátiť sa by bol nezmysel. A Zubo išiel, liezol, šplhal sa, lámal čačinu, keď sa do nej zaplietli, cestu už asi stratili, nevedeli, kde sú, až po hodnej chvíli sa potešili, keď prechádzali cez železničnú trať. Ideme dobre, kričali na seba! Konečne silueta vysokého domu bez strechy. Nepoznávali ho, chvíľu trvalo, kým zistili, že je to detské sanatórium, ktorému víchor strhol krov; už im chýba len pol kilometra... Po pamäti hľadali sídlisko a v ňom ten jeden dom. Cesta im trvala tri hodiny.

Gabika Husárová bola v piatok popoludní sama doma. Sedela nad prekladom anglickej kuchárskej knihy o grilovaných jedlách. Manžel, bývalý záchranár horskej služby, teraz pracovník Air Trans Europe, bol ešte na letisku. Dcéry, ako sa dnes na mladé dámy sluší, sú vo svete. Z prieduchov kozuba sála teplo, čuť pukot dreva . Na stole pár slovníkov a šálka čaju. Pohoda.

Vtedy sa to začalo. Ich dom je samota. Ako dlaň čistina, inak samý les. Keď začula padať stromy, stuhla. Keď zarachotilo na streche a začula praskot krokiev, schytila mobil a volala manžela. Nechcel jej veriť. Hej, fičí už dobrú hodinu, ledva sa dostal do hangára, ale že padajú stromy na ich dom? Strach má, dievča, veľké oči. Budem sa ponáhľať, len nechoď von!

Vtedy zhaslo. Pod oknami Gabika zbadala tri postavy. Zápasili s víchrom, smerujúc na Matliare. Pacienti z liečebne alebo hostia z Hutníka, pomyslela si. Bože, veď ta nedôjdu. Privalí ich. Zavolá chlapov dnu! Zaváhala. Dobre robí? Ktovie, čo sú zač. A ona sama! Brala však baterku a kráčala k dverám. Keď otvorila, vietor ju hodil späť. Zaprela sa o veraje a vyšla. Dvor zavalený stromami. Neznámi sa krčili pri garážovej bráne. Zakričala na nich a zamávala baterkou. Pochopili. Preliezli k nej a vošli do tepla.

‒ Už sme si mysleli, že nás tam zafúka. Našťastie sme mali so sebou..., – a ukázal poloprázdnu fľašu hruškovice.

Boli to príjemní spoločníci. Gabina však predsa len zavolala manželovi, že majú návštevu. Nech chlapi vidia, že o chvíľu príde gazda.

Na ceste zrazu zažali svetlá, aspoň na stožiaroch, ktoré nezvalili stromy. U nich tma.

‒ Idem sa na to pozrieť, ‒ vraví jeden z mužov, ‒ som banský elektrikár...

Keď sa vrátil, vrtel hlavou. Neporadí si. Transformátor dostal plný zásah.

Z letiska domov už išiel aj Milan. Počul, že z Popradu do Smokovca neprejde, od motorestu Reimund je cesta plná stromov. Pustil sa teda na Veľkú Lomnicu a popri Eurokempe do Lomnice. Ledva došiel po kemp. Tam musel nechať auto a šplhať sa po zváľaných stromoch. Túto časť Tatier ľudia volajú Čukotka. Čukotka, to je ono!

Domov prišiel o polnoci len vďaka kondícii. Dvadsať rokov slúžil v horskej službe.

Chvíľami sa ľuďom na schodisku zdalo, že sa peklo upokojí. Ono však len naberalo druhý dych. Minútu pred devätnástou hodinou mala víchrica na Skalnatom plese rýchlosť stodeväťdesiatštyri kilometrov za hodinu. O chvíľu už dvestošesť.

Okolo deviatej všetko stíchlo. Ľudia zo schodiska sa pobrali do bytov. Baterkami svietili do kútov a okien. Veci boli na svojom mieste. Vyšli na balkón. Satelitnej antény nebolo. Susednému domu chýbala strecha. Ďalej nedovideli. Tma ako smola. A zrazu hore v Tatrách zasvietilo!

Alena nevedela, kde sa to nachádzajú. Večerami vídavala len temný les a obrysy štítov na oblohe, a tu svieti hustý pás svetiel ako rozťahané mesto. Čo je to za krajina? Po chvíli pochopila. Tie hotely, ústavy, penzióny, vily zakrýval predtým vysoký les... A lesa niet.

Gálfyho predavačky sa správali ako profesionálne záchranárky ‒ opatrne ženu vyzliekli a uložili do polohy, v ktorej najmenej cítila bolesť, uvarili čaj a rozmýšľali, ako jej pomôcť, kým prídu chlapci z horskej služby. Jedna zalovila v kabelke ‒ v zápisníčku našla číslo doktora Juračku z Dolného Smokovca. Je už na dôchodku, ale poradiť môže, povedali si. Tak jedna telefonovala, druhá navlhčovala pery pani Hromadovej, kým pán doktor nedovolí, aby sa aj napila. Keď sa doktor ohlásil, opísali mu situáciu. Pán doktor bol ochotný ihneď prísť, len nevedel, či sa k nim dostane. Dievčatá mu to vyhovorili, pán doktor, cesty sú plné stromov, chlapci z horskej sú už na ceste, len nám poraďte  prvú pomoc! Doktor sa pýtal na podrobnosti a vysvetľoval, čo treba. Volajte každú štvrťhodinu, aby sme nič nepremeškali. Ak by sa jej stav zhoršil, volajte ihneď!

Dievčatá poslúchli. Telefonovali ešte najmenej trikrát, kým prišli muži z horskej služby. A pritom je od nich sem kilometer.

Po príchode sa aj oni spojili s doktorom Juračkom. Skontrolovali jej teplotu, tep, tlak... a všetko hlásili doktorovi: Šokové hodnoty sa ustaľujú, je síce spavá, ale neupadá do bezvedomia... a vymenovávali postihnuté miesta. Lekár potvrdil, že potrebuje ošetrenie v nemocnici. Musí prísť sanitka.

Musí prísť. Ako? A kúsok odtiaľto možno umiera v aute jej muž. Hasiči už prerezávajú cesty. Zo Sibíri sa sem snaží dostať ich dobrovoľný člen MUDr. Slávo Šlosárik. Môžu sa teda pustiť za jej manželom.

Kúsok vyššie je hotel Panda. Ktosi sa opovážil vyjsť na terasu. O chvíľu s krikom vbehol do vestibulu: ‒ Ľudia boží, neuveríte! Práve som videl letieť mačku!

O 21.20 recepcia hotela Poprad oznamuje Horskej záchrannej službe, že jeho hostia, maďarskí turisti, uviazli s autobusom pri Danielovom dome medzi Tatranskou a Novou Poliankou. Služba sa spojila s horárom Stanom Paškom, býva povyše. Po polhodine oznamuje, že obišiel úsek, ale nenašiel nijaký zakliesnený autobus. Inak, chlapci, tu je hotový cintorín stromov. Obávam sa, že na tejto ceste privalilo zopár áut...

Maďarský autobus objavili neskôr pri Gerlachove. Turisti sa mohli uchýliť v hoteli Hubertus, ale sa báli z autobusu vyliezť.

Riaditeľ ústavu tuberkulózy docent Ivan Solovič odišiel v piatok popoludní domov do Popradu. Keď počul, čo sa hore deje, sadol do auta. Dostal sa len po Štôlu. Tu bola cesta zaťatá. Ani peši sa nedalo. Chcel však byť v ústave, nevedel, čo sa tam stalo. Najschodnejšou sa mu videl priesek trasy vysokého napätia. Úspešne ho prešplhal a za svitania bol v ústave. Práve z neho odchádzalo asi päťdesiat ľudí, ktorí včera v autách a autobusoch uviazli v blízkosti. Tu im dali najesť a podriemať na ležadlách.

O tretej v noci stanica horskej služby vyzvala svojho dobrovoľného člena Jana Mierku zo Štôly, aby prepátral okolie, na tom úseku cesty je veľa uviaznutých áut. Jano sa pousmial. Sám sedel v zavalenom aute. Vyštveral sa von a s námahou to prelozil. Podal správu, že je tu päť áut ‒ opustených, ľudia našli úkryt v miestnom liečebnom ústave, iba v šiestom sú ľudia, ale boja sa vyjsť, že ich trafí padajúci strom. Vraj vydržia v aute do rána.

Popradskí hasiči sa presekali po Dolný Smokovec. Vedia už o mužovi v aute pod penziónom Partizán a o jeho žene, ošetrovanej v Športcentre. Pokúsia sa dostať k nim kratšou cestou, ktorá ide od motorestu Reimund popri sídlisku Pod lesom hore na hlavnú cestu. Skrátia si cestu o  kilometer.

Po chvíli zistili, že tu je to ešte horšie. Stromy sa prestali riadiť zákonmi fyziky. Nepadali do doliny, ale krížom-krážom. Ráno tu na jednom mieste namerali výšku takejto palisády – 8,1 metra. Na stometrovom úseku cesty ležalo tristopäťdesiatosem padnutých stromov.

Keď chlapci opúšťali pani Homolovú, vedeli, že auto s  manželom nebude ďaleko. Po chvíli aj zbadali svetlo – batéria sa ešte nevybila. Posledných tristo metrov prekonali za dvadsať minút. Auto už medzitým prikryli konáre ďalších popadaných stromov v okolí, dalo sa však poľahky zistiť, ktorý smrek auto zadlávil. Začali si k nemu uvoľňovať cestu motorovou pílou. Tá strom odrezala od mohutných vyvalených koreňov jedna radosť, ale skúste tú šesťstokilovú opachu, ktorá sa bráni každým cólom, stiahnuť z vozidla na cestu zapratanú tak, že nemáte ani kam! Nechcelo sa im veriť, že z toho Vešelényi vyliezol a  dokonca vytiahol aj zranenú ženu.

SNN 43-44_tatry slovenské horyVietor znova zosilnel. Prudko sa ochladilo. Pri ďalších nárazoch víchrice hrozilo, že posledné dva stromy, čo trčali nad nimi, padnú im rovno na prilby. Zrýchlili tempo, bez príkazu, v sebazáchove, až im v tom mraze, ktorý zrazu nastal, primŕzal pot na lícach. Konečne Maťo Kulanga vliezol dovnútra a  nahmatal   vodičovu krčnú tepnu. Chýbajúci tep na ruke nemusí nič znamenať. Krvný obeh zraneného človeka môže byť taký slabý, že záchranca tep na ruke ani nepocíti. Okrem toho sa môže stať, že ranenému už funguje len malý krvný obeh. Nie je jednoduché zistiť, či v rozdrúzganom tele je ešte kvapka života! Fotoreakcia zreničky nulová. Chlapci, vraví, rýchlo k jeho žene, tomuto už nepomôžeme!

Vedeli, že hasiči prerážajú úsek medzi Dolným a Starým Smokovcom. Aby sa však sanitka z Popradu dostala až do Športcentra, musia uvoľniť cestu od železničného priecestia v Starom Smokovci sem. Dvaja budú píliť a rúbať odtiaľto ta, dvaja im pôjdu oproti.

K prvej dvojici sa pridal aj policajt Strela. Po chvíli sa udrel po čele a rozbehol sa práve prepílenou cestou nazad. Spomenul si, že v garážach Technických služieb má dobre vybavený traktor. Keď sa o chvíľu vrátil, chlapi sa nestačili čudovať, ako obratne ním v tej mrazivej tme narába! Onedlho došli chlapci z horskej, ktorí nemali službu. Za nimi piliari z Technických služieb aj s odhŕňačom, paráda. Odspodu z Popradu napredovali hasiči.

O polnoci bola cesta z Popradu po Peknú vyhliadku presekaná na šírku sanitky.

Lekári v Poprade konštatovali, že pani Hromadová má zlomenú kľúčnu kosť, zranenia hrudníka a bedrového kĺbu, pomliaždeniny. Bez ohrozenia života.

Chlapci z Horskej záchrannej služby uvoľňovali cestu k zavalenému autu. Nemohli akciu prerušiť. Homola nejavil známky života, ale nebol by to prvý prípad, že pacient po ťažkom úraze je v stave zdanlivej smrti... Niekde na polceste si urobili malú pauzu. Jeden z nich si o niekoľko dní spomenul na detail: ‒ Na okraji kužeľa našich svetiel som zbadal veveričku. Sedela medzi popadanými stromami na kúsku zasneženej čistinky. Taký vyplašený pohľad, akým sa pozerala na svet, som jakživ nevidel!

Ráno sa chlapci dostali k autu. Mohla prísť sanitka aj sem. Cez vylomené dvere peugeota vytiahli telo. Lekár konštatoval smrť, ktorá podľa všetkých znakov nastala v okamihu, keď strom padol na strechu automobilu.

Dvaja synovia zostali bez otca, pani Hanka sa stala vdovou. Pre chlapcov z Horskej záchrannej služby sa skončila akcia. Bola sobota, deväť hodín štyridsaťpäť minút.

Šestnásť hodín od chvíle, čo im telefonoval Miro Vešelényi.

Víchrica povalila asi tri milióny kubíkov dreva. Ak má dospelý strom zhruba 0,6 kubického metra, v Tatrách spadlo okolo päť miliónov stromov. Toľko, koľko ľudí žije na Slovensku.

Na druhý deň volala hájovňa Tri studničky. Lesníci sa nedostanú ani do Pribyliny, ani hore na Štrbské Pleso, prosia o potraviny. Vrtuľník im vezie zásoby. Z horárne v Kežmarských Žľaboch prosí o pomoc mamička s dvoma synmi – jeden má tri roky, druhý dva týždne. Ihneď ide po nich vrtuľník. Prichádza správa, že je nezvestný lesný robotník, ktorý sám bez pomoci zostal v hájovni nad Podbanským. Horská záchranná služba sa v nedeľu ráno chcela k nemu dostať od Važeckých lúk terénnym vozidlom, ale napadal čerstvý sneh, lesné cesty boli neprejazdné. Vrtuľník pristáva teda na Važeckých lúkach, berie na palubu dvoch záchranárov a smeruje k hájovni. O chvíľu zbadali dym z komína a pár koní na zasneženej lúke. Furman Miro Grešák z Kýčera je živý a zdravý, odmieta však transport, nemôže predsa opustiť svoje koníky. Nech mu len zhodia dajakú poživeň a vodu. Astmatikovi na Troch studničkách padáčikom dodali lieky. V horskej chate na Pavlovej stromy odrezali od sveta dvoch bezdomovcov. Chlapci z horskej služby im spustili jedlo a vodu.

V pondelok uvoľnili jeden pruh cesty od diaľnice na Štrbské Pleso. V utorok, nepovedali by ste, aký je to krásny pohľad, sa pohla prvá električka. Organizujú sa veľké skupiny piliarov. Prví prišli z Vojenských lesov, dobre vybavené oddiely hasičov zo Žiliny a z Malaciek. Inštitút Krista Veľkňaza zo Žakoviec poskytuje dvanásť mužov, z toho dvoch vyučených drevorubačov s mašinami. Kežmarok posiela skúsenú partiu aj s  vysokozdvižnou plošinou. Prichádza tridsať dobrovoľníkov zo Štrby, partia piliarov z Liptovskej Tepličky, hasiči z Humenného, Košíc, Prešova, Vranova, zo Svidníka, z Břeclavi... Štrnásti drevorubači z Nového Targu oslobodzujú drevenú márnicu, postavenú v goralskom štýle na cintoríne v Novom Smokovci...

V sobotu večer vykradli v Lomnici dve predajne. Na druhý deň zlodeji záťah zopakovali. Strhli aj policajné pásky na dverách... V utorok ráno vykradli poštu a  Poštovú banku v Poprade. Neďaleko stálo policajné auto s kľúčikom v zapaľovaní. Zlodeji ušli na ňom. V piatok polícia preverila šesťdesiat nákladných áut, ktoré odvážali z  Tatier kmene. Polovica šoférov nemala doklad o pôvode dreva...

foto doel_Smutné pohľady na Vysoké Tatry
foto doel_Smutné pohľady na Vysoké Tatry

Týždeň po víchrici sa pristavil pri jednom stánku pod hotelom FIS na Štrbskom Plese dobrovoľník Michal Zitka z Pardubíc. Objednal si čaj. Majiteľ kiosku sa ho pýta,  čo tu robí. Keď sa dozvedel, že pomáha pri kalamite, ukázal pohybom palca a ukazováka, koľko mu to sype. Čech že nič, ich partia tu robí z pasie, lebo majú Tatry radi. Chlap tomu nechce veriť. Potom predsa len uznanlivo zakýva hlavou. A vezme si za tú teplú vodu dvadsať korún.

Od Kežmarských žľabov na východe po Podbanské na západe vrčali motorové píly, hrmotili buldozéry a nákladné autá s hydraulickou rukou. Najväčší záujem ľudí pútali Rakúšania s mechanizmami, čo samé pílili popadané stromy a hneď si ich nakladali na korbu, a ešte tie hlučné mlyny pod stráňami – ich čeľuste sa zahryzli do kopy haluziny, eskalátor posunul kusiská polámaných kmeňov do svojej mlynice a zo širokej trúby padala do nákladných áut mrvenica, použiteľná v celulózke, papierňach alebo ako biopalivo.

Na jar sa na vyčistených stráňach zjavila pestrá kvetena lesných robotníčok. Začalo sa najväčšie zalesňovanie v dejinách Tatier. Najčulejšie bolo na stráňach od Smokovca po Polianku, kde víchor zoťal všetko. Potom si za jednou budovou v Tatranskej Polianke spravili ľudia oheň. Vietor miluje iskry. Požiar trval takmer týždeň. Navzdory hasičom sa driapal k Sliezskemu domu a na východ k Novému Smokovcu. Pred dvoma mesiacmi sadené stromčeky iskrili ako prskavky. Hasičom sa ho podarilo zastaviť sto metrov pred benzínovým čerpadlom.

Ženy mohli sadiť stromčeky znova.

Ján ČOMAJ ‒ Foto:

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.