Futbalový boh rozhodol! Nemecko sa stalo majstrom sveta. V konečnom súčte majstrovstiev bodovala viac Európa než Južná Amerika. Starý kontinent získal prvé a tretie miesto. Ale dôležité je aj dačo iné. Finálové stretnutie Argentína ‒ Nemecko sledovali dve miliardy ľudí. Celý šampionát štyridsať miliárd. Štadión Maracana, na ktorom sa finále hralo, ponúkal v minulosti miesta pre dvestotisíc divákov, dnes ‒ po rekonštrukcii ‒ o dačo menej.
Masa futbalom očarených divákov. Nadšených z víťazstva svojho mužstva, mávajúcich ich zástavami, a tých druhých so slzami bôľu... To je realita. Aká? Nedá sa nazvať inou než realitou, tak ako nazvali dielo kolumbijského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Gabriela Garcíu Márqueza ‒ realitou magickou. Nepochybne, Južná Amerika má v sebe toto podmaňujúce čaro. Preto by víťazná trofej skôr pristala Argentíne. Ale povestná Šťastena ju v posledných minútach stretnutia opustila a tridsaťpäťmiliónový národ smúti. Nedá sa to však porovnať s frustráciou Brazílčanov, ktorí zakúsili futbalové inferno. Pompézne vystavané štadióny pre dvadsaťdva borcov a státisíce divákov im riadne siahli do vrecka. Štrajkovali, demonštrovali, ale sláva hry s loptou dostala prednosť. Futbal opantal aj politikov.
Všetkých päť kontinentov sa zúčastnilo na šampionáte a bojovali o to, kto je futbalovo najlepší. Hráči dávali zo seba všetko. Aj diváci. Zástavy, transparenty, pomaľované tváre národnými farbami, spievanie národných hymien nenechávajú nikoho na pochybách, že ľudia v každom štáte sa držia svojho. Brazília má dlhú hymnu a FIFA určila ako oficiálnu časť iba jej prvú slohu. Ale hráči i diváci po doznení tónov recitovali hymnu do konca. Globalizácia zrejme národné povedomie nezasiahne nikdy. A tak to bolo na všetkých šesťdesiatich štyroch stretnutiach festivalu koženej lopty. Na štadiónoch zaplnených do posledného miestečka boli diváci anonymní, ale ich burácanie ukázalo zdravú rivalitu a ambície predviesť svoju silu, dravosť, nepokorenosť a vieru vo víťazstvo. Všetko to na pozadí zápalistých bojov o gól v sieti súpera. Padlo ich dovedna stosedemdesiatjeden, a ten posledný určil víťaza. Argentína dala do hry viac emócií, ale úspech priniesli Nemcom o čosi chladnejšie kalkulácie. Pre Argentínu sa magickosť zmenila na tvrdú realitu. Posledným trestným kopom mohol ešte Lionel Messi vrátiť Argentíne nádej, ale lopta ho neposlúchla. Pravdaže, je guľatá. Ako naša Zem. Jej povrch nemá konca tak ako hravosť a tvorivosť národov, ktoré na nej žijú. Ľudstvo si takéto slávnosti zaslúži.
Svetový futbal sa poklonil dávno známej starogréckej kalokagatii – kráse tela i ducha. Atletické, pružné telá futbalistov predvádzali pohybovú ekvilibristiku, ktorá si divákov celkom získala a ich zmysel pre fair play šampionát len ozdobil. Na majstrovstvách v Brazílii futbal vychovával aj napriek niekoľkým zlomyseľným faulom. Jeden taký vyradil najväčšiu hviezdu Neymara ‒ nádej Brazílie. Šport však zvíťazil. Na slávu futbalu.
Peter JÁNOŠÍK