Uvedomelosť Starej Bystrice vládna vrchnosť ignoruje. Poslanec Národnej rady SR Ján Podmanický (SMER ‒ SSD) ako dlhoročný starosta kysuckej obce Stará Bystrica pravidelne už niekoľko rokov usporadúva oslavy zvrchovanosti celoslovenského významu. V poradí devätnásty ročník sa uskutočnil 14. až 15. júla 2023. Takýmto spôsobom dlhodobo supluje ústredné štátne orgány pripomínaním prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 ako jedného z dôležitých míľnikov národno-emancipačného zápasu Slovákov o vlastnú štátnosť.
Hlavná časť osláv sa začala krátko po osemnástej hodine v sobotu 15. júla 2023 vztýčením slovenských vlajok a úvodným príhovorom starostu obce Jána Podmanického, v ktorom privítal najmä súčasných a bývalých poslancov Národnej rady SR a Európskeho parlamentu, predsedu Združenia miest a obcí Slovenska a primátora mesta Partizánske Jozefa Božika, ostatných starostov a primátorov a ďalších významných hostí zo Slovenska a zahraničia.
■ MOTÍVY PODUJATIA
„Chcem vás, milí priatelia, privítať na pôde Starej Bystrice, kde už po devätnásty krát organizujeme oslavy zvrchovanosti Slovenskej republiky. Dnes je to aj pri príležitosti tridsiateho výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky.“ Pripomenul tiež, že boli a sú vždy otvorené pre každého, kto má záujem prísť. „Sú otvorené pre všetky politické strany, ktoré chcú spoločne s nami osláviť tento náš významný pamätný deň. Pozvali sme každého naprieč politickým spektrom, kto mal záujem prísť do Starej Bystrice.“ V závere vyslovil želanie, aby ich hlavným posolstvom vždy bolo to, aby sa slovenský národ aspoň v určitých okamihoch vedel pospájať. „Mal by vedieť prekonať rozdielne názory a iné pohľady, ako sa má riadiť štát. Ale štátne sviatky a pamätné dni by mali byť chvíľou, keď si uvedomíme, že niečo nás musí aj spájať. Lebo keď nás nič nebude spájať, tak sa rozsypeme ako neidentifikovateľné objekty, ktoré budú ľahko hocikým ovládateľné.“
■ VÝZNAMNÝ MEDZNÍK
Predseda ZMOS-u primátor mesta Partizánske a člen Výboru MS Jozef Božik zdôraznil, že prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky bol mimoriadne dôležitý krok vedúci k formovaniu samostatnej slovenskej štátnosti. „A keď tu stojím na tomto pódiu a vidím vás, drahé Slovenky a drahí Slováci, tak treba povedať, že prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky v roku 1992 sa udialo práve preto, že sme si vybrali cestu demokracie 17. novembra 1989.“
Historik a politológ Eduard Chmelár zase zopakoval slová starostu obce Jána Podmanického, ktorý smutne skonštatoval, aký sme to štát, keď sa jeho občania musia zbierať na usporiadanie osláv jeho hlavných sviatkov a pamätných dní. Poslanec Národnej rady SR Ľuboš Blaha (SMER ‒ SSD) v prejave zdôraznil, že v roku 1992 sa naplnil tisícročný sen Slovákov o vlastnú štátnosť a vlastnú suverenitu. „Predstavte si, že po stáročia sa nás snažili asimilovať a podrobiť. Čo za obrovskú silu v sebe musí mať slovenský národ, že sme vydržali a že sme priniesli vytúžený sen o štátnosti a o suverenite.“
■ HRDOSŤ NA ŠTÁT
K slovu sa dostal aj súčasný poslanec Európskeho parlamentu a predseda strany REPUBLIKA Milan Uhrík, ktorý si položil otázku, prečo Slováci chceli samostatnosť. Podľa jeho názoru to bolo práve preto, aby sme sami mohli rozhodovať o tom, ako chceme žiť a ako si chceme usporiadať naše vlastné životy. Predseda strany Socialisti.sk Artur Bekmatov zdôraznil pozitívny fakt, že väčšina slovenských občanov, ktorých osobne stretol, je hrdá na svoj vlastný štát. Bývalá poslankyňa Národnej rady SR expredsedníčka Slovenskej národnej strany a súčasná viceprimátorka mesta Čadca Anna Belousovová zase vyslovila presvedčenie, že sa ako spoločnosť raz dožijeme toho, že štátne sviatky a významné udalosti v dejinách Slovenska a slovenského národa si bude pravidelne pripomínať štát bez ohľadu na to, kto bude pri moci. „Navrhujem a som presvedčená, že to tak bude, že sa ujme tradícia, aby vždy každý rok celoslovenské oslavy zvrchovanosti pokračovali v Starej Bystrici. To vám zo srdca prajem!“ Vystúpili tiež aj vzácni zahraniční hostia, najmä primátor chorvátskeho mesta Našice Krešimir Kašub, ktorý zagratuloval všetkým Slovákom k tridsiatemu výročiu samostatnosti.
So svojimi posolstvami vystúpili aj dvaja vtedajší poslanci SNR, ktorí svojím hlasom podporili prijatie deklarácie – Robert Fico a Ivan Gašparovič. Po štátnej hymne SR Ivan Gašparovič, Robert Fico za asistencie poslanca Národnej rady SR a bývalého ministra financií Ladislava Kamenického (SMER ‒ SSD) a poslankyne Európskeho parlamentu Kataríny Roth Neveďalovej (SMER ‒ SSD) slávnostne zapálili Vatru zvrchovanosti.
Matej MINDÁR ‒ Foto: SNN
O ČOM JE REČ
Zvrchovanosť? Ešte ju máme?
Peter ŠTRELINGER
Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola vyhlásená pred tridsaťjeden rokmi. Vyše tridsať rokov si pripomíname tento pamätný deň. Pravda, my starší, mladú generáciu už to ani nezaujíma. Možno sa mýlim. Odvtedy v rôznych kútoch Slovenska zapaľujeme Vatry zvrchovanosti. Tá prvá, historická, zahorela na symbolickom strede Európy pri Kostole svätého Jána v Kremnických Baniach. To bola udalosť, to bola sláva, to bola eufória v priamom prenose slovenskej televízie. Medzitým sa hlavné oslavy preniesli z kremnických kopcov na Kysuce (reportáž o tom si prečítajte na inom mieste našich novín) do Starej Bystrice, obce slávnej svojím „Slovenským orlojom“. Vráťme sa však k tým prvopočiatkom, teda k pamätnému vyhláseniu deklarácie 17. júla 1992. Na rokovaní som sa vtedy osobne zúčastnil ako hosť: sedeli sme na balkóne bývalej budovy SNR, vedľa mňa Vladimír Mináč, Roman Kaliský, Ladislav Ťažký (tieto osobnosti nás už pozorujú iba tam zhora), vtedajší predseda Matice slovenskej Markuš, ale aj arcibiskup Ján Sokol. Ešte dnes cítim zimomriavky, keď čítam slová schválenej deklarácie: „My demokraticky zvolená Slovenská národná rada slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa splnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národa na sebaurčenie.“ Ja som pri tomto vyhlásení deklarácie už, žiaľbohu, nebol. Odišiel som zo zasadnutia ešte predpoludním. Mal som pripraviť v symbolickom strede Európy, ako som už spomenul, hlavnú vatru zvrchovanosti. Pravda, za predpokladu, že zákon bude prijatý! Pri kostolíku sv. Jána už bola postavená provizórna drevená tribúna, vyzdobená čečinou a slovenskými zástavami. Predpokladalo sa, že vatru príde zapáliť predseda vlády Vladimír Mečiar. Okolo kostola už stáli prenosové vozy televízie z Bratislavy, k tribúne naťahané káble, stojany s kamerami. Nedočkavý spotený režisér priameho prenosu, ako sa dobre pamätám, ma neustále atakoval, kedy sa to vlastne začne, teda kedy sa začne aj priamy televízny prenos?! No ja som krčil ramenami, že neviem, lebo rokovanie stále trvá, deklarácia nie je schválená, teda nič sa nemôže začať ani konať. Neuveriteľné, všetko bola jedna veľká improvizácia. Aj sprievodný program, ktorý som pripravoval. Kto bude rečniť? To bolo vo hviezdach... Dohodol som iba úvodnú recitáciu Juraja Sarvaša (aj ten nás pred niekoľkými dňami opustil), hymnu, ktorú zaspieval (spolu s prítomnými) Dušan Jarjabek a folklórny súbor. No, nebudem klamať, bol to poriadny chaos. Na kolene som si napísal provizórny scenár programu. Mal som s takýmito podujatiami síce dosť skúseností, pripravoval som predtým programy v rámci Slovenskej jari v Martine aj Bratislavské kultúrne leto, ale toto bol ten najdôležitejší program, ktorý som dovtedy organizoval. Podotýkam, nemali sme vtedy žiadne vymoženosti techniky ako dnes, neboli mobily, internety ani facebooky; čo sa deje v Bratislave, dozvedali sme sa iba z kusého rozhlasového spravodajstva. Popoludní schválili v Národnej rade deklaráciu a významní aktéri sa začali presúvať autami smerom na Kremnicu. Napokon premiér Mečiar poveril za seba podpredsedu vlády Ľudovíta Černáka, aby rečnil pri Kremnici. Dorazili ministri Dušan Slobodník, Roman Kováč, Keltošová a ďalší, poslanci parlamentu, predstavitelia Matice. Všetci chceli v Kremnických Baniach rečniť. Aj Roman Kaliský v povznesenej nálade prišiel za mnou, že musí prehovoriť. A to bolo vari najpôsobivejšie vystúpenie, keď Roman Kaliský povedal: „V aute, ktoré nám poskytol pán minister financií, sme počúvali rádio; najprv zahrali populárny valčík na rozlúčku... A potom zaznela správa, ktorá potešila naše srdcia. Federálny prezident Václav Havel ABDIKOVAL!“
Po vyše troch desaťročiach od vyhlásenia zvrchovanosti v mojej mysli sa vynára otázka z názvu: Zvrchovanosť Slovenska, ešte ju vôbec máme? To, čo má garantovať práve Deklarácia o zvrchovanosti SR, si v poslednom čase uzurpuje najmä nenásytná EÚ.