Osud slovenského národa v rukách ríšskeho vodcu

thumbnail

Vyhlásenie Slovenského štátu otvorilo jednu z najdramatickejších kapitol našich dejín. Rok 1939 je jedným z najdôležitejších období v novodobých slovenských dejinách. Práve v marci tohto roka sa totiž zavŕšili snahy časti Slovákov o vlastnú štátnosť. Cesta k nej však bolo zložitá a ovplyvnili ju nielen legitímne požiadavky Slovákov na vlastný štát, ale aj rýchle sa meniaca zahraničnopolitická situácia, ktorá do značnej miery determinovala priebeh marcových udalostí.  Po získaní autonómie 6. októbra 1938 sa viacerí slovenskí predstavitelia nechali počuť, že sa tým sa postavenie Slovenska na istý čas vyriešilo. Pre časť politikov však bola autonómia len prechodnou stanicou na ceste k samostatnému štátu. Do karát im hral najmä fakt, že slovenské územie sa v tomto čase ocitlo v záujmovej sfére nacistického Nemecka, ktoré diktovalo smer európskej politiky, čo do značnej miery ovplyvnilo neskorší priebeh udalostí v zatiaľ ešte spoločnom Česko-Slovensku. Po Mníchovskej dohode totiž západné veľmoci stredoeurópsky priestor prakticky prenechali Hitlerovi, čo malo na priebeh slovenského úsilia o vlastnú štátnosť nesporne veľký vplyv. Tie, samozrejme, neinšpiroval nástup Hitlera k moci ani sa nezačali formovať v roku 1939, predsa len boli ovplyvnené situáciou, ktorá v predvečer druhej svetovej vojny predznamenávala rozsiahle zmeny nielen na našom území.

HITLEROV DIKTÁT

Odhliadnuc od nemeckých záujmov sa v otázke štátnosti začali čoraz viac angažovať aj slovenskí politici. Už začiatkom februára 1939 vyslovil Alexander Mach na gardistickom nástupe v Rišňovciach slová volajúce po vlastnej štátnosti, ktoré sa stali symbolom neskorších marcových udalostí. O týždeň nato,12. februára, sa v Berlíne odohralo stretnutie Vojtecha Tuku s Adolfom Hitlerom, o ktorom sa Tuka neskôr vyjadril, že bolo najšťastnejším okamihom jeho života. Na stretnutí, na ktorom za prítomnosti vodcu slovenských Nemcov Franza Karmasina vložil „osud svojho národa“ do vodcových rúk, apeloval Hitler na Tuku, že jedine vyhlásenie štátnosti môže dopomôcť Slovákom k východisku zo zložitej situácie, ktorá sa vykryštalizovala v súvislosti s nemeckými nárokmi na české územie a s revizionistickými snahami Maďarov o južné časti Slovenska. O tom, že tieto maďarské snahy znamenali reálnu hrozbu, dnes už málokto pochybuje. Azda aj preto sa už od februára s podobnými názormi prezentovali i umiernenejší predstavitelia HSĽS.

Situáciu pozorne sledovali aj českí politici. V deň berlínskych rokovaní Tuku s Hitlerom zorganizoval minister dopravy v Beranovej vláde generál Alois Eliáš stretnutie česko-slovenských ministrov v Unhošti v Nouzovských lesoch, na ktorom sa vykryštalizovala myšlienka zvrátiť vývoj na Slovensku vojenským zákrokom. Nemci, vidiac vhodnú príležitosť na zásah, rozhodli akcelerovať priebeh udalostí. Rakúsky miestodržiteľ Arthur Seyss-Inquart sa z tohto dôvodu už 7. marca usiloval presvedčiť štátneho ministra Sidora a Tisa ako predsedu krajinskej vlády, že Hitlerov návrh na okamžité odtrhnutie sa od Čechov by nevyhovoval len Nemecku, ale aj Slovákom.

NEMECKÝ TLAK

Napriek jeho presviedčaniu sa však obaja rozhodli neskĺznuť zo svojich pozícií zástancov evolučného procesu na ceste k štátnosti a nepodstúpiť riziko rýchleho osamostatnenia. Iste ich k tomu viedli viaceré príčiny, predpokladaná závislosť od nacistického Nemecka však bola len jedným z aspektov. Slovensko bolo už dvadsať rokov napojené na spoločné hospodárstvo s Čechmi a množili sa obavy, že nový štát nemôže samostatnosť hospodársky uniesť. Jozef Tiso sa preto v tejto súvislosti ešte v ten istý deň obrátil na ekonóma Alexandra Hrnčára s otázkou o finančnej sebestačnosti možného štátu. Hrnčár existenciu samostatného Slovenska pripustil len za podmienky, ak by si nový štát zobral miliardovú pôžičku. Napriek neskoršiemu nemeckému vykorisťovaniu slovenského hospodárstva sa však hrôzostrašné prognózy po vzniku štátu aj pod vplyvom umnej politiky slovenských národohospodárov zďaleka nenaplnili. Splnila sa však obava z tlaku Nemcov, ktorí čoraz viac zasahovali do slovenských vnútorných záležitostí. Začiatkom marca už bola fikcia spoločného štátu v dovtedajšej podobe prakticky neudržateľná. Vyjadrenia slovenských predstaviteľov o slovenskej štátnosti tento proces síce radikálne neovplyvnili, keďže hlavnú úlohu v ňom hralo Nemecko.

HOMOLOV PUČ

Pod vplyvom napätej situácie sa Beranova vláda rozhodla uskutočniť takmer mesiac starý plán na vojenské spacifikovanie slovenského úsilia o vlastnú štátnosť. V noci z 9. na 10. marca 1939 za pomoci četníctva a vojska sa začalo obsadzovanie Slovenska, známe aj pod menom Homolov puč. Pučistom sa síce podarilo obsadiť Bratislavu, zatknúť vyše dvestopäťdesiat najexponovanejších sympatizantov myšlienky slovenskej samostatnosti, medzi iným i Alexandra Macha, Vojtecha Tuku či Otomara Kubalu, lenže situáciu nezvládli celkom podľa svojich želaní. Slovenským dobrovoľníkom sa totiž na viacerých miestach podarilo odzbrojiť menej početné jednotky. Ulice miest boli tiež plné tisícov ľudí a hrozilo, že menšie roztržky môžu prerásť do krviprelievania. Aj keď ľudové zhromaždenia boli prakticky po celom Slovensku, najznámejšie udalosti sa odohrávali v Bratislave. Ich centrom sa stala najmä oblasť pri Živnodome, kde sídlilo oblastné veliteľstvo Hlinkovej gardy. Práve na tomto mieste vyhasol život mladého gardistu Antona Kopala, ktorý sa neskôr stal symbolom boja za slovenskú samostatnosť a jeho smrť bola opakovane propagandisticky využitá. Napriek komplikáciám však bol puč v hlavných bodoch úspešný. Už 9. marca bola podľa plánu odvolaná vláda Jozefa Tisa, za nového predsedu bol vymenovaný Jozef Sivák, ktorý však bol v tom čase na ceste do Ríma na inauguráciu nového pápeža Pia XII., a pravdepodobne nemal ani najmenšej potuchy o svojom vymenovaní. Jeho zástupcom sa mal počas jeho neprítomnosti stať Pavel Teplanský, minister financií, ktorý však ako bývalý predstaviteľ agrárnej strany nepožíval prílišnú dôveru a situáciu nedokázal zvládnuť.

HORÚCA STOLIČKA

Keďže na Slovensku nebolo politika, ktorý by bol prijateľný pre obe strany ako sprostredkovateľ snáh o ukončenie výnimočného stavu, hlavná ťarcha udalostí padla logicky na Karola Sidora, ktorý sa v kritických dňoch nachádzal na poradách v Prahe. Rozhodol sa po váhaní prijať ponuku predsedníctva HSĽS na horúci post predsedu vlády Slovenskej krajiny, dal si však požiadavky, bez splnenia ktorých by ho nebol ochotný prijať. Žiadal najmä stiahnutie českých vojakov a četníkov a prepustenie všetkých internovaných.

Jedenásteho marca 1939 vymenovali K. Sidora za predsedu slovenskej vlády. Vyhlásiť samostatný štát sa mu však nepodarilo, čím sa prakticky politicky zlikvidoval. Odmietol totiž nátlak Hitlerových emisárov Wilhelma Kepplera a Arthura Seyss-Inquarta na vyhlásenie slovenskej samostatnosti poukazovaním na svoju nekompetentnosť a neústavnosť celého aktu. Nemcov jeho postoj z 12. marca aj vzhľadom na napätú situáciu zrejme prekvapil. Podľa vlastných slov tak urobil najmä z obáv o budúcnosť takto konštituovaného štátu, v čom mu dali nasledujúce udalosti sčasti za pravdu, na druhej strane však politické kroky, ktoré sa priečili Hitlerovým plánom, nemali veľkú šancu na úspech.

Hitler, ktorý mal na 15. marca naplánované obsadenie zvyšku Čiech a Moravy, sa preto rozhodol upriamiť pozornosť na Jozefa Tisa, ktorý sa v tom čase nachádzal na svojej fare v Bánovciach nad Bebravou. Niektorí Tisovi kritici mu dnes v súvislosti s marcovou krízou a vyhlásením Slovenského štátu vyčítajú aktívnu spoluprácu s Hitlerom. Pravdou však je, že vycestoval do Berlína na stretnutie s Hitlerom až po tom, ako mu funkcionári HSĽS túto cestu odsúhlasili – aj to len s podmienkou, aby sa Nemcom nezaviazal nijakými zárukami o budúcnosti Slovenska.

 ULTIMÁTA BERLÍNA

Po príchode k Hitlerovi 13. marca sa hlavnou témou približne polhodinového večerného rozhovoru stala najmä otázka pomeru k Čechom. Tiso však napriek nemeckým informáciám o plánovanom obsadení Čiech a varovaniam o prítomnosti maďarskej armády na slovenských hraniciach odmietol sám vyhlásiť Slovenský štát. Je pritom zaujímavé, že text jeho vyhlásenia už mali Nemci vopred pripravený a akiste ani Hitler nepočítal s takýmto priebehom udalostí. Napriek tomu dal Tisovi čas do dvanástej hodiny nasledujúceho dňa, aby sa štátoprávne postavenie Slovenska pokúsil vyriešiť. Ešte z Berlína preto Tiso telefonoval Sidorovi a požiadal ho, aby u prezidenta Emila Háchu zabezpečil na nasledujúci deň zvolanie snemu Slovenskej krajiny. Štrnásteho marca sa tak definitívne rozhodlo o štátoprávnom postavení Slovenska na najbližšie obdobie. Jozef Tiso o berlínskych poradách referoval najskôr vláde a predsedníctvu snemu a následne aj poslancom. Pravdou je, že tí nemali mnoho času na rozmýšľanie. Po jeho referáte o výsledku porád s Hitlerom, v ktorom „len“ zreferoval priebeh porady, sa poslanci rozhodli urobiť v danej situácii najschodnejšie rozhodnutie. Krátko popoludní povstaním zahlasovali za vznik samostatného Slovenského štátu. Ich rozhodnutie sa ukázalo ako správne najmä v súvislosti s tým, že sa ním vyhli rozdeleniu územia Slovenska medzi Ríšu, Poľsko a Maďarsko. O tom, že tieto obavy neboli neodôvodnené, máme dnes už doložené správy o aktivitách maďarských a poľských predstaviteľov a záujme oboch krajín o vytvorenie spoločnej poľsko-maďarskej hranice.

Slováci v uliciach vznik Slovenskej republiky vtedy oslavovali. Nikto nemohol vedieť, ako sa v nej bude problematicky žiť napríklad židovskej menšine.

Druhou stranou mince zostáva, že samostatnosť prišla v dobe, ktorá nebola pre konštituovanie mladého štátu priaznivá. Vyhlásenie slovenskej samostatnosti bolo na jednej strane legitímnym zavŕšením dlhého procesu národnej emancipácie, na druhej strane však bolo sčasti vynútené vonkajšími okolnosťami, ktoré nezáviseli len od slovenských rozhodnutí. Nemecký nátlak na slovenských predstaviteľov dal zbraň do rúk jeho odporcov, ktorí poukazujú na to, že bol len dôsledkom akejsi hry, do ktorej boli slovenskí predstavitelia iba vtiahnutí. Nemci totiž slovenskú kartu použili nielen pri plánoch na rozbitie Česko-Slovenska, ale i pri rokovaniach s Poľskom a Maďarskom. Územie Slovenska sa tak podľa týchto úvah stalo „len“ akýmsi výmenným tovarom v rokovaniach o budúcom usporiadaní strednej Európy.

DEJINNÉ PROTIREČIVOSTI

Týmto slovám nemožno priznať kus historickej pravdy, treba si však uvedomiť, že z celej situácie, v ktorej boli Slováci na prahu pohltenia svojimi susedmi, bol vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 optimálne riešenie. Spory nielen historikov sú však založené na niečom inom. Reflektujú vývoj, ktorý nastal na Slovensku po vyhlásení samostatnosti. Slovenská republika (platný názov od prijatia ústavy v júli 1939) sa totiž postupne čoraz viac dostávala pod vplyv Nemecka. Dodnes vyvoláva vášnivé diskusie najmä vyvezenie desaťtisícov občanov prevažne židovskej národnosti, z ktorých veľká časť sa konca vojny nedožila. Štrnásteho marca 1939 sa však v slovenskom sneme ešte nerozhodovalo o židovskej otázke. V tento deň sa totiž nemenil režim ani jeho smerovanie, zmenilo sa „len“ jeho štátoprávne usporiadanie.

Po vyhlásení Slovenského štátu sa začala nová kapitola moderných slovenských dejín. Slováci jeho vznik privítali poväčšine s nadšením. Slovenský štát pre nich v otázkach uplatnenia vo viacerých sférach verejného a spoločenského života skutočne znamenal významný posun. Najmä v začiatkoch budovania samostatného Slovenska totiž mnohí Slováci verili, že v porovnaní s obdobím ČSR sa budú mať najmä v otázkach uplatnenia slovenského obyvateľstva na trhu práce, ako aj v ďalších oblastiach oveľa lepšie. Objektívne treba povedať, že v mnohých oblastiach to tak skutočne bolo, v ďalších sa však sklamali... Bohužiaľ, existencia prvého samostatného štátu v novodobých slovenských dejinách je ovplyvnená aj rokmi druhej svetovej vojny a s tým súvisiacimi dôsledkami, ktorým musel čeliť a de facto znamenali aj jeho zánik. To je však už iná dejinná kapitola...

Peter SOKOLOVIČ – Foto: internet

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.