Mikuláš KOVÁČ v poetickej reflexii o strašidelnom múzeu ľudského barbarstva. Pri pripomínaní si udalostí z konca druhej svetovej vojny má významné miesto práve aktuálne sedemdesiate piate výročie oslobodenia najväčšieho nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, ktorý bol zriadený v dedinke Brezinka neďaleko poľského mestečka Osvienčim. Ruský prezident V. Putin na margo tohto smutného výročia „zrútenia ľudskosti“ poznamenal: „Zabudnutie na minulosť, nezhody tvárou v tvár hrozbám, môže mať hrozné následky.“ Uvedené mysliteľsky poetickou reflexiou zvýraznil Mikuláš Kováč (1934 ‒ 1992) v básni Stena vo veršoch: „My sme už zabudli na tieto scény. / Strieškami čiapok zaháňame slnko z čela, / lámeme rekordy v jedení a pití, / hovieme si skrátka.“ Už pred šesťdesiatimi rokmi sa stotožňoval najmä s Frommovou diagnózou doby, poznačenej silnejúcim konzumným spôsobom života, keď hlavným cieľom moderného človeka sa stalo konzumné na úkor etického.
■ UPLAKANÉ DNI
U Mikuláša Kováča nachádzame poetickú spomienku aj po osobnej návšteve „strašidelného múzea ľudského barbarstva“ (roku 1958) v podobe básne Oswienczym 1958. Ako kultúrny pracovník v Banskej Bystrici sa zúčastnil na „dvojdňovom rekreačnom zájazde“ (uvedené na propagačnom plagátiku) v poľskom Osvienčime. S otrasnými zážitkami, prežitými počas dvoch veterných a daždivých dní, sa zdôveril básnikovi Jánovi Ondrušovi. Vyrozprával ich so silným emocionálnym zaujatím na racionálnom podklade návratmi do vojnových čias. Z návštevy sa podľa vlastného vyjadrenia vrátil „... doráňaný, zničený, rozobraný na márne kúsky poníženej a urazenej ľudskosti“. J. Ondruš po vypočutí si zážitkov „... plných havranov a krvavého lístia“ mu povedal: „To, čo si mi hovoril, je tuším poézia…“ Priateľov úprimne mienený názor Kováča povzbudil a výsledkom bolo spontánne napísanie spomínanej básne
■ ZÁŽITOK SPOZA DRÔTU
Cez zážitky z koncentračného tábora s navrátením sa k osobným spomienkam na tragické udalosti vojny reagoval na omyly človeka 20. storočia. Apeloval na ľudskú kolektívnu pamäť, aby sa tragédia zlyhania „človeka voči človeku“ už nezopakovala. Báseň z básnickej zbierky Zem pod nohami (1960) má silnú emocionálnu výpoveď aj pre súčasníka, pohybujúceho sa stále viac vo virtuálnom svete. Vtedajšia literárna kritika síce označila báseň za „prozaický text pozalamovaný do riadkov, ktoré sa tvária ako verše“, ale Kováčovo slovo malo pevne zakotvenú poetickú pozíciu, ktorej dominantným znakom je spätosť s prirodzenosťou života v príbehu človeka v zlomovej situácii.
■ SLOVNÁ KAMERA
Vo veršoch akousi „slovnou filmovou kamerou“ zaznamenáva veci po zavraždených vo vitrínach: vlasy, tašky, papierové kufríky, protézy, drevené nohy, gumené ruky. Pre čitateľa vzniká dojem prehliadky tohto múzea. Autorský subjekt sa prihovára k mŕtvym a v ich mene oznamuje živým: „I po nás niečo zostalo. / Chlpaté deky, / vyrobené z našich vlasov / (sú teplé, pod nimi / sa sladko spí) / Zostali po nás / mäkké kefy, / vyrobené z našich vlasov / dobre sa nimi leštia čižmy, / (na nový pochod pripravené) / Zostalo mydlo, / vyrobené z našich kostí“ atď.
„Rozprávací verš“ si zvolil pre vzbudenie dojmu autenticity a využitím enumerácie ako básnického princípu pomenovania nadobúdajú ešte väčšiu silu. Jednotlivé obrazy sa čitateľovi ponúkajú nie v náznakoch, ale o niekdajších živých väzňoch priamo, napríklad farebnosť vlasov. Výrazne uplatňuje senzuálne vnemy, ktoré dáva do kontrastu, napríklad voňavé mydlo z kostí. Kontrast uplatňuje aj vnímaním predmetov za sklom vitríny. Veľké studené sklo vytvára dojem predelu medzi svetom živých a mŕtvolne studeným svetom predmetov po niekdajších živých väzňoch. Zároveň paradoxne je veľa chladu u ľudí žijúcich, ktorí vnímajú otrasnú tragédiu cez predmety vo vitrínach často chladne a pokojne si hovejú v teplých dekách... Jeden obraz rozvíja aj v trojnásobnej gradácii, ktorá je zakončená rečníckou otázkou ‒ Čo sa stalo s tými ľuďmi. Tým ešte viac poukazuje na zlyhanie človeka s výraznou výčitkou namierenou do (s)vedomia súčasníkov, aby už nedovolili z človeka urobiť predmety.
■ OBRAZ UTRPENIA
Na základe racionálnych faktov si z filozofického aspektu kladie otázky a hľadá odpovede, v ktorých nachádza znovu ďalšie otázky až po pointu s vtákom mladosti. V očiach hladujúceho väzňa sa vták mení na posmešne škriekajúce a odlietajúce sústo mäsa. Zároveň zostáva i vtákom ‒ nositeľom spevu, ba vlastne aj detailom prerušenej ľudskej piesne. Vo výslednej metafore sa naplnila báseň ako obraz ľudského utrpenia so stále prítomnou nádejou. Podľa literárneho kritika Júliusa Nogeho v básni „... za zdanlivou citovou nezainteresovanosťou, za ‚suchou‘ rozumovou cestou skrýva sa tu bohatstvo predstáv, ktoré sa čitateľovi nepodávajú hotové, dostáva však pre ne jednoznačný podnet. Cieľom tejto poézie je podnecovať myslenie, nie apel na city“ (1968).
Týmto Kováčovým podnetom k mysleniu ožívajú verše aj pre súčasnosť, keď opäť vystáva otázka, či existuje vôbec bytosť, ktorá by mohla a mala právo odpustiť vinu za utrpenie umučeného dieťaťa, a vôbec človeka? A aby už nedošlo k tomu, zostáva táto báseň Mikuláša Kováča otvorená: Počujete?
Július LOMENČÍK ‒ Foto: archív SNN