Otázniky ohľadom deportácií Židov zo Slovenska

thumbnail

Nedávno sme si pripomenuli výročie holokaustu - snáď najväčšej tragédie v dejinách ľudstva - ktorú spôsobila nemecká Tretia ríša. Žiaľ proces likvidácie Židov sa dotkol aj Slovenska. Slovenské národné noviny k tomuto výročiu pripravili viacero článkov. Ich autori dokumentujú, spomínajú ale aj objektívne hodnotia holokaust.


ZABUDNUTÁ HISTÓRIA

Chránila Židov i nemeckého vojaka

Ján  SMOLEC – Foto: archív, internet

Nedávno v Slovenskom rozhlase odvysielali neuveriteľný príbeh, ako za vojny v chudobnej východoslovenskej dedine a v dome rovnako chudobnej  päťčlennej rodiny  zachraňovali židovskú rodinu s dvoma deťmi pred hroziacimi deportáciami do pracovných táborov. Na úvod treba pripomenúť, že niektoré pracovné tábory, napríklad v Osvienčime, sa menili na koncentračné, teda vraždiace tábory. Židia o tom už vedeli, a tak robili všetko preto, aby sa pred deportáciami schovali v slovenských rodinách. Čím boli slovenské rodiny chudobnejšie, tým menej boli podozrivé, že schovávajú, a tým aj živia často oveľa bohatšiu židovskú rodinu. Napísalo sa o tom už niekoľko dokumentárnych kníh.  

Slovenská rodina, o ktorej bude reč, bola taká chudobná, že ich vlastné deti nevedeli, čo je to rožok alebo jedlo s mäsom. Živilo ich najmä  mlieko od kravičky, ktorá sa v lete pásla a v zime chovala v starej maštali. Všetci spávali v jednej izbe, deti v zásuvkách, ktoré sa večer vyťahovali spod postelí, ráno ich tam pre zväčšenie priestoru v izbe zasúvali späť. Deti nepoznali ani oblečenie z obchodu. Nosili iba  sukničky, nohavice i košieľky ušité z rozlične zafarbeného, doma utkaného plátna a zväčša už nosené staršími súrodencami.

■ V SEDLIACKOM OBLEČENÍ

Do takéhoto chudobného oblečenia poobliekali aj dve židovské deti. Navyše im rodičia ráno umazali tvár i ruky, aby aj tak predstavovali slovenskú chudobu.  Ich rodičia tiež nosili oblečenie iba z doma utkaného plátna alebo súkna, čo bolo ušité z bavlny či vlny a bolo natoľko obdraté, že ho spestrovali veľké záplaty. Cez deň židovskí rodičia vôbec nevychádzali von, ale zdržiavali sa v kryte, ktorý bol v chudobnom dome zaprataný kadejakými  haraburdami.  Nemeckí vojaci, ktorí hľadali  Židov aj v tejto rodine, hľadanie rýchlo ukončili a viac sa sústredili na bohatšie  domy.

Griechenland, Appell von Hilfstruppen der Wehrmacht
Aj mnohí nemeckí vojaci zomreli na Slovensku zbytočne.

Slovenskú chudobnú rodinu však ovládli obavy, keď v ich susedstve ubytovali dvoch nemeckých vojakov – sudeťákov. Vedeli sa česky dohovoriť. Otvorene  priznávali, že vojna je „kaput“ a mala by sa čo najskôr skončiť. O dva dni ich skoro ráno zobudil veliteľ, aby sa obliekli a nastúpili do auta, v ktorom ustupovali pred Červenou armádou. Vojaci sa nestačili s domácimi ani rozlúčiť a utekali k pomerne ďaleko k čakajúcemu autu. Žena – matka z rodiny, ktorá ukrývala Židov, si s úľavou vydýchla, že sú už konečne preč, ale o chvíľu s hrôzou  zistila, že náhliaci sa vojaci si zabudli vziať pušky. Desaťročnému synovi  prikázala, aby im ich rýchlo odniesol. Syn to urobil s nevôľou. Pušky by sa zišli, počul od otca, dalo by sa s nimi aj pytliačiť, zabezpečiť dajakú poživeň... Vojaci, čo už sedeli na korbe auta, za donesené pušky ani veľmi neďakovali. Zrejme sa im už nechcelo do niekoho strieľať.

■ ZABUDNUTÝ

Po odchode nemeckých vojakov dedina stíchla.  Z okolitých hôr schádzali do dediny partizáni, prišlo aj zopár ukrývajúcich sa účastníkov Slovenského národného povstania. Rastúci radostný ruch však rýchlo stíchol, pretože z vyšného konca do dediny vchádzal evidentne unavený nemecký vojak, na ktorého ostatní ustupujúci Nemci pravdepodobne zabudli. Nebol ozbrojený. Slabým hlasom prosil: Wasser, wasser... Chlapci, ktorí chodili do meštianky a učili sa nemčinu, okolostojacim občanom preložili: Chce vodu... Ukázali mu smerom k studni, ktorá bola neďaleko.

Keď došiel k studni, napil sa priamo z dreveného vedra. Aj žena, čo ukrývala židovskú rodinu, sa nad ním zľutovala a niesla mu hrnček s mliekom. Partizáni nedovolili, aby mu ho podala. Protestovala.

„Veď už nemá zbraň, nebojuje!“ Partizáni nedbali. S konštatovaním Smrť fašizmu! ho odvliekli do školy. O chvíľu ho vyviedli na školský dvor a tam ho zastrelili. Mŕtvoly sa dlho nikto neujímal. Iba miestny kňaz chcel Nemca pochovať na cintoríne, ale partizáni ho nechali iba zahrabať v rohu cintorína, kde boli pochovaní iba samovrahovia.

Vojna sa skončila.  Židovská rodina sa vďaka slovenskej rodine zachránila. Židia sa svojim opatrovníkom i záchrancom úprimne za všetko poďakovali a pridali aj skromné dary. Poďakovanie sa im dostalo aj od štátu Izrael.

Slovensko patrí medzi štáty, ktoré na počet obyvateľov zachránilo vo vojnových rokoch najviac Židov.

■  POPRAVA BEZBRANNÉHO

Doteraz sa v tejto dedine živo diskutuje aj o poprave neozbrojeného Nemca. Časť občanov počínanie jeho katov schvaľuje, veď fašizmus napáchal veľké svinstvá, ale časť tvrdí, že neozbrojeného vojaka mali zajať, a nie zabíjať. Nie všetci partizáni bojovali statočne a čestne.

V ére budovania totalitného socializmu sa partizáni oceňovali najvyššími vyznamenaniami, vytŕčali sa na tribúnach, brali vysoké dôchodky. Deťom v školách rozprávali o svojich hrdinských činoch. Boli medzi nimi možno aj tí, čo zabili vojaka bez zbrane. Podobných prípadov, keď sa vraždili dokonca slovenskí Nemci, ktorých predkovia  prichádzali na Slovensko, aby mu odborne pomáhali rozvinúť sa, povedzme v baníctve či v remeslách, bolo viacero.

Doteraz sa neobjavilo oficiálne morálne odsúdenie alebo aj potrestanie konkrétnych vinníkov za konkrétne – už historicky objektívne doložené činy. Sme svedkami, že v ére demokracie mladého historika, ktorý pripomína a odsudzuje podobné zločiny – jednej i druhej strany – prepustia z práce. Podľa všetkého tí, čo sa takto správajú, sú bývalí komunisti.

Neostáva mi iné len konštatovať, že v dnešnej našej demokratickej spoločnosti sú najbohatšími občanmi bývalí komunisti. Históriu ešte stále posudzujú bývalí majitelia legitimácií KSČ. Slovenská žena – matka, ktorá chránila Židov, ale niesla i hrnček mlieka pre vyhladovaného a neozbrojeného nemeckého vojaka, ešte žije. Zaslúži si aby ju prijal prezident alebo predseda vlády. Alebo najlepšie bude, keď jej  za ľudský, kresťanský, slovenský prístup poďakujú obidvaja. Táto žena je hrdosť Slovenska!


REPORTÁŽ

Tábor Auschwitz vraj bola láska k prírode a nemecký poriadok
Emil  SEMANCO – Fotografie: archív autora

Vrátnica fabriky na smrť. Cvikacie hodiny zániku. Nad bránou nápis: ARBEIT MACHT FREI – výsmech práci i slobode. Opustené strážne veže osvienčimského koncentračného tábora už nehrozia hlavňami guľometov. Najohavnejšie vedenie vysokého napätia všade naokolo. Šeď a ponurosť. Kolory, aké vie namiešať len všadeprítomnosť umelkyne so skríženými hnátmi. Aj po vyše sedemdesiatich  rokoch vystavuje svoje ohavné diela – tetované tušom pod kožu ľudí – na rámoch z kostier. Monotematicky pruhovaná pojme celú ľudskú tragédiu. Sprievodkyňa osvienčimského múzea sa nemusí nútiť do toho, aby jej v hlase rezonovalo dojatie.

Z brezy pri vchode do tábora padajú z omrznutých vetví ľadové slzy. Strom si ešte pamätá na tie transporty i na pochody s dychovkou: Práca oslobodzuje! Do kroku hral táborový orchester, popri cestičkách rozvoniavali záhony kvetov...

Faloš, faloš!

Auschwitz je láska k prírode a nemecký poriadok.

A čo znamenajú tie komíny vzadu za barakom číslo 24, z ktorých sa valí hustý čierny dym?

To je kuchyňa...

Vyvolenci zo Zonderkommanda tu prikladajú polenami trupov. Onedlho sa aj oni premenia na popol. Lebo Auschwitz nepotrebuje svedkov. Kuriči si len nakrátko oddialili vlastný koniec v ohni. Onedlho aj ich popol vietor kamsi rozfúka.

Čas však všetko neodveje...

●●

Je šesťdesiat rokov odvtedy, čo v Norimbergu odsúdili na smrť obesením dvanástich hlavných nacistických  vojnových podpaľačov:  führerovho tajomníka Martina Bormanna (v neprítomnosti), generálneho guvernéra Poľska Hansa Franka, ríšskeho protektora Čiech a Moravy Wilhelma Fricka, ríšskeho maršala Hermanna Wilhelma Göringa, generálplukovníka Alfreda Jodla, šéfa bezpečnostnej služby Ernsta Kaltenbrunnera, generála poľného maršala Wilhelma Keitela, ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa, ríšskeho ministra pre okupované východné územia Alfreda Rosenberga, ríšskeho komisára pre Holandsko Arthura Seyss-Inqurta, vydavateľa nacistického týždenníka Der Stürmer Juliusa Streichera a napokon aj splnomocnenca pre pracovné nasadenie Fritza Sauckela.

osvienčimPred medzinárodným tribunálom víťazných vojnových mocností stáli strojcovia Bieleho plánu i plánu Barbarosa, osnovatelia plánov na  definitívne  riešenie židovskej otázky, vyhubenie Slovanov, cigánov... Pred senátom sveta stáli tvorcovia svetovládnych projektov!

Sedím v osvienčimskom kine. Celuloidový pás v premietačke odkrútil sedemdesiatročné čierno-biele dokumenty o hrôzach, čo sa tu udiali. Tlmočníčka Jolanta už prestala komentovať obrázky na plátne. Nemôže. Zlyháva jej hlas. A ani nemusí. Načo slov? Stačí sa pozrieť na vreckovku, ktorú žmolí v trasúcej sa ruke...

●●

Je mrazivý deň konca januára roku 1945. Vojaci 60. armády prvého ukrajinského frontu otvárajú bránu za ostnatými drôtmi: Arbeit macht frei... Nachádzajú sedemtisíc ťažko chorých väzňov, medzi ktorými je stoosemdesiat detí. Sú to trosky, ľudské zlomky.

Rudolf Höss priznáva, že za jeho pôsobenia v tábore bolo dva a pol milióna mŕtvych. Koľko umučených k nim pridali Mengele alebo Klauberg?

V osvienčimskej evidencii je štyristopäťtisíc mien. V tomto smere nebol povestný nemecký poriadok až taký precízny. Oveľa dôslednejší bol v úsilí zahladiť za sebou všetky stopy masového vraždenia miliónov ľudí, ktorých sem zvážali z celej Európy v dobytčích vagónoch až zo vzdialenosti dvetisícštyristo kilometrov. Ako prvých 728 Poliakov v júni 1940. Onedlho po nich aj 13 775 sovietskych vojnových zajatcov. Od októbra 1941 do februára 1942 – za tri mesiace z nich zahynulo 8 320! Umierali v rozpätí piatich až desiatich minút a v táborovej Totenbuch sa v 653 prípadoch ako príčina smrti uvádza prasknutie srdca. Na infarkt umierali mladí ľudia, ktorých krátko predtým odvodové komisie uznali schopných na vojenskú službu!

Iba v Osvienčime tetovali väzňom evidenčné čísla na ľavom predlaktí. Ruským vojakom špeciálnou železnou pečiatkou s pretáčajúcim sa číselníkom, ktorý tvorili centimeter dlhé ihly. Len deväťdesiati dvaja – 92 – mohli svoje číslo z fabriky smrti ukázať aj po skončení vojny!

●●

Barak smrti má číslo jedenásť.

Povestná Mengeleho ordinácia.

Na jej nádvorí zastrelili esesáci dvadsaťtisíc ľudí!

„Hlina okolo popravného múra bola taká nasiaknutá krvou, že ju bolo treba vybrať do hĺbky dvoch metrov,“ pripomenie pani Jolanta a vedie nás miestnosťami príšerného laboratória, najstrašnejšieho v rade ďalších barakov z neomietnutých tehál – nemých svedkov pravej podstaty fašistického poriadku.

Sedemtisíc kilogramov vlasov už treťoríšski holiči s krvavými britvičkami nestihli odviezť firme Alex Cink, aby z nich v Nemecku utkali deky... Sú za sklom nakope v jednej z vitrín.

Päťdesiat fenigov za hlavu. Výborný obchod. A k tomu zlaté zuby, okuliare, hodinky, bielizeň, kufre, protézy. Všetko putovalo naspäť do ríše. Ľudia sa menili na mastný čierny dym a mastné zisky!

●●

Auschwitz. Birkenau. Aussenlager – Osvienčim, Brezinka, Monovice.

Šesťstodvadsať obytných barakov na ploche 476,5 hektára. Okolo štyroch miliónov obetí. Väčšinu z nich usmrtil najničivejší cyklón, ktorý mal podobu neveľkých kryštálikov.

Za sklom vo vitríne múzea smrti je uložený aj smrtiaci náklad, ktorý privážali autá s označením Červeného kríža! Kamufláž!

Faloš na faloš.

Plechovky s lebkou a so skríženými hnátmi.

Cyklón B.

Šesť-sedem kilogramov malinkých kryštálikov na tisícpäťsto ľudí!

V Osvienčime sa ho minulo okolo dvadsaťtisíc kilogramov....

●●

Kúpeľ zmaru. Očistec pekla. Komora s veľkosťou dvesto štvorcových metrov s dvomi otvormi v povale. Tu nahnali naraz aj dvetisíc ľudí a dierami v plafóne pustili cyklón. Smrť nastávala v priebehu desiatich až pätnástich minút. Zadusením, ale aj desom. Hneď za stenou miestnosti horeli bez prestávky kremačné pece.

osvienčim-väzniBez prestávky! Koks v nich roztavoval železné súčasti. Špecialisti na kremáciu neustále vymýšľali dokonalejšie a odolnejšie. Prvú, druhú, tretiu, štvrtú, piatu...

Veliteľ fabriky na smrť Rudolf Höss vo svojich Spomienkach píše:

„ Koncom leta 1942 sme už museli páliť trupy na hraniciach, kde bolo uložených aj dvetisíc mŕtvych. Potom v jamách spolu s tými, čo tam boli pochovaní predtým. Polievali sme ich naftou, neskôr sme používali metyl. Hranice horeli dňom i nocou. Koncom novembra 1942 boli všetky masové hroby zamaskované. Bolo v nich okolo stosedemtisíc väzňov.“

Možno by v tomto masovom vraždení pokračovali. Lenže na velenie nemeckých ozbrojených síl prišla sťažnosť protilietadlovej obrany: Ohne z ľudských vatier je vidieť doďaleka! Mohol by ich odhaliť nepriateľsky prieskum...

●●

Osvienčimského kata Rudolfa Hössa vypátrali až niekoľko mesiacov po vojne. Jeho úkryt vyzradila po mučení manželka Hedviga. Keď ho britská rozviedka zatýkala, neustále opakoval, že si ho s niekým mýlia. Jeho totožnosť potvrdila maličkosť – snubný prsteň, ktorý si nechcel sňať z prsta. Vraj mu prst narástol... Pohrozili mu, že mu ho odrežú. Na vnútornej strane boli vygravírované mená Rudolf a Hedviga...

Odsúdili ho tiež v Norimbergu na trest smrti obesením. Symbolicky ho popravili 16. apríla 1947 na bývalom nádvorí budovy osvienčimského gestapa. Jeho telo spálili v krematóriu tábora, ktorému kedysi velil.

●●

Bránami koncentračného tábora v Osvienčime prešli ľudia dvadsiatich ôsmich národností. V symbolickej urne v Sále národov terajšieho memoriálneho komplexu je z nich hrsť popola. Na stene nápis: BOLI NÁS ŠTYRI MILIÓNY.

●●

Pochod smrti.

Osemnásteho januára 1945 vyšiel z brány s cynickým nápisom  Arbeit macht frei zástup väzňov. Bolo ich päťdesiatosemtisíc. Všetci, čo ešte vládali chodiť. Za drôtmi osvienčimského tábora zostalo len sedemtisíc najslabších internovaných a stoosemdesiat detí.

Čo cyklón neodvial.

Čas všetko nezahojí.

Na vojnové zločiny, zločiny proti mieru a ľudskosti sa nezabúda.

Preto bol norimberský tribunál –138 poldňov a 403 verejných súdnych pojednávaní.

Žaloba na fašizmus.

Je o nej stenografický záznam so sedemnásťtisíc stránkami. Priebeh procesu s nacistickými zločincami je zachytený na 3 032 kilometroch magnetofónových pások a na 5 200 gramofónových platniach.

Na ich konci je výrok o vine a treste: pre Göringa, Ribbentropa, Keitela, Kaltenbrunnera, Rosenberga, Franka, Fricka, Streichera, Sauckela, Jodla, Seyss-Inquarta a neprítomného Bormanna.

Hess, Funk a Raeder dostali test doživotného žalára. Speer – dvadsať, Neurath – pätnásť a Dônitz – desať rokov väzenia.

Adolf Hitler a Joseph Goebbels spáchali samovraždu, keď sa ešte v uliciach Berlína bojovalo.

Rozsudok smrti nad Hössom vykonali priamo v Osvienčime.

Stojíme pri táborovej šibenici, na ktorej napokon skončil aj on a naša sprievodkyňa pani Jolanta má v hlase nečakanú silu. Hovorí o spravodlivosti a odplate.

●●

Rozsudok tribunálu v Norimbergu vykonali nad pohlavármi Tretej ríše krátko pred polnocou 16. októbra 1947. Iba Göring tesne pred popravou spáchal v cele samovraždu, keď rozhrýzol ampulku cyankáli...

Je šesťdesiat rokov od čias, keď fašizmus predstúpil pred svedomie sveta. Žalobca sovietskej strany generálmajor R. A. Rudenko vtedy povedal: „Prvý raz v histórii sa zločinci proti ľudskosti zodpovedajú za svoje zločiny pred medzinárodným tribunálom, prvýkrát národy súdia tých, čo vyhladzovali milióny nevinných ľudí, ničili kultúrne hodnoty, zaviedli systematické vraždenie, mučenie a vyvražďovanie starcov, žien a detí.“



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.