Otčenáš ‒ kresťanská niť Nitravanov

thumbnail

Ani po zániku Veľkej Moravy pamäť našich kresťanských predkov nevybledla, Ako a čím žilo stredné Považie sto rokov po rozpade Veľkej Moravy? Vtedajší tamojší roľníci, pastieri, zberači lesných plodov, remeselníci,  lovci a rybári sa živili plodmi vlastnej práce. Zo všetkých životných okolností a prírodných podmienok azda najviac im prialo vtedajšie ustálené mierne počasie. Kresťanskú vieru si udržiavali modlitbou Otčenáš. Osobitou posilou ich ducha pred tisíc rokmi na trenčianskej Skalke sa stali benediktíni z nitrianskeho Zobora ‒ pustovníci Andrej-Svorad a Beňadik. Nemými svedkami života vtedajších Nitravanov na strednom Považí spred tisícročia sú hrebene Bielych Karpát a Strážovskej vrchoviny. Boli nimi aj dávne hradské cesty a obrábané polia, horské priesmyky a do blúdivého Váhu odjakživa vtekajúce potoky a riečky z okolitých lesov, a tiež strážne body na vyvýšeninách i tajomné kamenné ruiny základov niekdajších hradísk, dávnych obydlí a kresťanských modlitební. Hrebene hustých lesov, popretkávané horskými chodníkmi a cestičkami v priesmykoch a horských sedlách, raz oddeľovali a inokedy spájali považských Nitravanov s ostatným svetom.

NA VÁŽSKYCH BREHOCH

Vyše jeden a pol tisícročia na strednom Považí žijú potomkovia kmeňov slovanských predkov. Svedčia o tom antropologické hodnotenia hrobových nálezov nielen z okolia trenčianskej Skalky. Po Skýtoch, Keltoch a Markomanoch sa tu najpevnejšie usadili Slovania, pretože na brehoch Váhu vedeli dobre využívať všetko potrebné na trvalý život: dlhodobo vhodné podnebie, pastviny a lesy, úrodnú zem a jej plody, dary zveriny a rybnatej rieky s potočnými prítokmi zdravej vody.

Prajné počasie a úrodné nivy riečnych a potočných nánosov stali sa slovanskému ľudu na strednom Považí zasľúbenou zemou. Tu našiel zaslúženú poživeň  a v meandrujúcej rieke i húštinách hlbokých lesov aj ochranu.

Ľud na obidvoch brehoch rieky sa dorozumieval a modlil Otčenáš svojou každodennou rečou, rovnako zneli spomienky dedov a rozprávky otcov. Takisto matky deťom nôtili uspávanky tak, ako ich ony oddávna boli od materí počúvali.

Obyvatelia Ilavskej kotliny pred tisícročím žili v pomerne dosť uzavretých spoločenstvách rodín a rodov, najčastejšie vo voľne roztrúsených samotách, usadlostiach a neveľkých osadách. Mali svoju samosprávu podľa zvykového práva, ktoré uplatňovali starší z rodov a najváženejší spomedzi nich. Rodom a rodinám podľa tradície patrili obhospodarované polia, pasienky, priľahlé lesy a brehy horských bystrín, potokov a Váhu až po najbližšie chotárne hranice niekoľkých hradských a prvých zemepanských dedín, ktoré pribúdali podľa nastupujúcich feudálnych poriadkov.

Napriek nepokojom a nešťastiam, ktoré do všedných dní na strednom Považí prinášali víchry vojsk neznámych jazdcov a tlupy cudzích aj domácich ozbrojencov, ľud žil relatívne slobodne, lenže v osamelosti takmer opustený. Bránil sa sám zoči-voči potulujúcim sa zbojníkom, pred lúpežnými rytiermi a kadejakými dobrodruhmi. Blížiace nebezpečenstvo osadám a usadlostiam ohlasovali strážcovia trúbením rohov, dymovými správami a  ohňovými signálmi z horských kopcov.

ODKÁZANÍ NA SEBA

Na strednom Považí pred tisíc rokmi platilo, že Boh je vysoko a ochranné štíty nitrianskych kniežat ďaleko. Obyvatelia v tvŕdzi sa museli chrániť najmä sami. Raz utekali do hustých vážskych močarísk, častejšie sa celé rodiny aj s dobytkom ukrývali v zalesnených dolinách a horách. Bránili sa za zásekmi stromov nad potokmi a úvraťami, zákopmi na  prístupových cestách alebo nastražením pascí. Z kopcov spúšťali skalné balvany, v boji zblízka používali sekery, kosy a kosáky, luky, drevené drúky alebo cepy. Museli byť srdnatými a vytrvalými obrancami. Ak aj v obranných bojoch neprišli o život, mnohé rodiny po útokoch nepriateľa nachádzali vo svojich osadách vyrabované komory, prázdne obilné jamy ‒ žitnice, a vypálené obydlia. Archeologické nálezy a historické listiny hovoria, že napriek zlovôli čias na strednom Považí, na blízkom či širšom okolí Trenčianskeho hradu slovanský život nikdy nezastal. Aj pred tisícročím čas síce prinášal i odvieval silnejšie a či slabšie rody, ale stôp z tých čias život zanechal po sebe pomerne dosť. Svedčia o ňom tamojšie nálezy archeológov a pritakávajú im večne živé semená ‒ naše gény. Aj dosiaľ používané nástroje, stavebné materiály a tiež živé dávne zvyky, piesne a obyčaje Považanov sú svedectvom oných dávnominulých čias. No nielen ony...

Mnohé z kultúrnych tradícií a životných skúseností veľkomoravských Slovenov si udržali generácie strednovážskych Nitravanov. Sú svedectvom oných dávnominulých čias. Viacgeneračné rodiny naďalej nažívali pospolu. Obývali zväčša dvorce s vyvýšenými drevenými a hlinenými obydliami, slamou a prútím zastrešenými zemľankami, k nim priľahlé ohradené dvory s komorami a so sýpkou, s maštaľnými prístavkami pre dobytok a kŕdľami hydiny.

Členovia rodín po prácach na poli alebo úspešnom love zveriny a rýb sa zdržiavali v jednej-dvoch miestnostiach s ohniskom pod dymníkom a drobným domácim zvieratstvom v pitvore. Spávali na slamníkoch a drevených pričniach, pastieri s rodinou po väčšinu roka prespávali v senníkoch a kolibách na pastviskách kráv, volov, koní, oviec a kôz, v zime polooblečení pod kožušinovými prikrývkami.

NA DEJINNEJ KRIŽOVATKE

Považský ľud pred tisíc rokmi, potomok a jeden z dedičov odkazu zaniknutej Veľkej Moravy, sa ocital na novej dejinnej križovatke, v súradniciach podkarpatského sveta takmer v jej stredobode. Veď v tomto geopolitickom priestore nastupovali nové mocenské štruktúry. Mečmi a kopijami aj diplomaciou kniežat a sobášmi kmeňových vodcov rodili sa budúce štátoprávne zmeny a kráľovské krajiny.

Samotné veľkomoravské usporiadanie v strednej Európe s jej cyrilo-metodskou kultúrou bolo v rozklade. Postavenie kniežacieho a biskupského Nitrianska, ktorému administratívne i politicky a duchovne podliehalo stredné Považie, sa sčasti síce konsolidovalo a nanovo iba kryštalizovalo, no v neistých podmienkach premenlivých mocenských súradníc. A považský ľud v tieni chabej správy a ochrany slabého trenčianskeho komitátu žil akoby daný napospas osudu. Ani v najhoršej každodennosti nesmel strácať vieru a nádej. Pritom oprieť sa mohol len o svoju odvahu prežiť a spoliehať sa na vlastnú pracovitosť, na tradície a zažitú kresťanskú duchovnú kultúru.

Ilavská kotlina nad trenčianskou úžinou Váhu nezostávala v závetrí zmien. So silnejúcou feudálnou infraštruktúrou aj sem vstupovala latinsko-nemecká kultúra, pričom teritórium stredného Považia zostávalo v krážoch konfliktných záujmov vznikajúcich kráľovstiev Poliakov, Čechov a Uhrov. Všetky sa usilovali o Nitravu, o dominanciu a moc nad ňou. Ku komu, na čiu stranu sa privinú oslabené elity Nitravy? V časoch údelných arpádovských kniežat Gejzu a Štefana sa priklonili k mocenským a administratívnym inštitúciám budúceho Uhorska. Boli to nitrianski vojvodcovia Hont a Poznan, ktorí pasovali za rytiera arpádovca Štefana, budúceho prvého uhorského kráľa, a boli jeho hlavnými poradcami pri budovaní základov Uhorského kráľovstva.

■ KRESŤANSKÝ KOMPAS

Ľud Nitravanov na strednom Považí v čase  mocenských svárov však ešte dlho ponechali napospas osudu. Takto zostával aj bez duchovnej podpory. Živé, kresťanským obradom slúžiace kostolíky boli vzácnosťou, veď väčšina z nich bola vypálená alebo ležala v ruinách. Považania takmer nijakých stálych kňazov nemali. Len zriedkavo prišli misionári s povzbudením a útechou, v kultúrnom a ľudu zrozumiteľnom jazyku Metodových a Gorazdových žiakov prinášali slovo Božie len máloktorí. Slovenskou rečou hovoriaci boli najvzácnejší a takých najradšej prijímali. K najcennejším na území považskej Nitravy patrili iba osamelí mnísi jeremiti, ktorí vysluhovali kresťanské obrady v reči ľudu a zdržali sa dlhšie.

Napriek obdobiam chaosu sa oslabené kresťanské tradície nepovytrácali. Nevykorenili ich nepokojné časy bezvládia ani mocenské konflikty. Obyvateľstvo na strednom Považí hoci oslabené vytrvalo v kresťanskom duchu. Dbalo o sebazáchovu a ochranu rodín, nezrádzalo  kresťanské duchovné bytie. Aj vďaka nemu nezanikli organizačné zložky rímskokatolíckej cirkvi na území Nitrianska a jej pričinením ani tunajšie mníšske kresťanské komunity. Ani po zániku Veľkej Moravy v chaose nastupujúcich nových štátoprávnych, sociálnych a ekonomických zmien sa nestratila pamäť našich slovenských predkov. Z mysle ľudu nevymizol kresťanský duch ani sa nepretrhla jeho staroslovanská kresťanská niť, ktorá ho viedla ku konštituovaniu moderného národa.

Ľud Nitravy na strednom Považí v najväčšej núdzi vytrvalou modlitbou staroslovenského Otčenáša volal a privolal Boha na pomoc. A pomoc prišla, keď pred tisícročím ju vyslal opát Filip z nitrianskeho kláštorného Zobora v osobách benediktínov Andreja-Svorada a Beňadika. Pôsobenie obidvoch na Skalke pri Trenčíne poznačilo vtedajší a budúci život našich predkov na strednom Považí až do súčasnosti.

Stanislav VANČO – Foto: Štefan KAČENA a archív autora

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.