Pamätník slovenských vojakov v Lipovci optikou filmára Petra ĎURIŠINA. Filmár Peter ĎURIŠIN nakrútil dokument o pamätníku padlým vojakom Slovenskej armády v ukrajinskom Lipovci. O pamätníku, ktorý tu pretrval desaťročia vďaka dobrým spomienkam miestnych obyvateľov na slovenských vojakov, sme v matičnom týždenníku informovali nedlho po skončení slovenskej expedície na tieto miesta. V roku 2016 pamätník zásluhou zbierky na Slovensku a priamej podpory miestnych občanov obnovili. Zapálený východoslovenský dokumentarista Peter ĎURIŠIN urobil o tom aj so skromnými prostriedkami profesionálny dokument , ktorý možno nájsť na sieti youtoobe. Keďže som bol svedkom podmienok, za akých autor film o Lipovci tvoril, nedalo mi, aby som ho nepredstavil čitateľom SNN jeho vlastnými slovami.
Pýtate sa na moje filmárske začiatky? Je to v podstate pár uplynulých rokov. Pred revolúciou do roku 1989 som sa verejne umelecky ani spoločensky nemohol realizovať. Akceptoval som to, žil som si život osobného vodiča. Po spoločenskom zlome v novembri ’89 som sa venoval politike, bol som poslancom SNR, neskôr som podnikal. Filmovaniu sa venujem tak od roku 2004. Ako hudobník som potreboval k svojej muzikantskej tvorbe videoklip a vo svojom okolí som nenašiel šikovného kameramana, s ktorým by som bol spokojný. Tak som si pomohol sám... Od roku 2008 som pracoval pre regionálnu televíziu Východ ako tvorca viacerých relácií – hitparáda, kaleidoskop, spravodajstvo... Vtedy som sa vlastne rozhodol pre prácu na historickom dokumente. Film, na ktorom dnes pracujem, s pracovným názvom Ozveny vojen zachytáva históriu od začiatku prvej svetovej vojny až po začiatky studenej vojny. Pravdaže, vo vzťahu najmä k slovenským dejinám.
- V nakrútených dokumentoch, ktoré sú prístupné cez internet na youtoobe a zrejme sa ešte neocitli na nejakom nosiči – cédečku, sú aj scény bojov, sekvencie, čo pripomínajú historické udalosti, trebárs známe zatýkanie dvoch slovenských generálov – Viesta a Goliana. Vďaka spolupracovníkom, teda členom Klubu vojenskej histórie, a tiež vďaka tvojej vynachádzavej kamere a najmä filmárskemu oku vnímame a prežívame všetko z filmových políčok inakšie ako v profesionálnej snímke. Akoby k nám prehováral aj vzťah „hercov“ k zachytávanej udalosti, jej zmyslu a významu. Napríklad taká pôsobivá zimná scéna z bojov vo fínskej vojne a iné – to si predsa vyžaduje veľa energie a zdrojov...
Tým, že nakrúcam mnohé zábery na verejných rekonštrukciách, mi poskytuje jednu výhodu – je to pre mňa finančne najmenej nákladné ako cesta získavania dobových ilustrácií a snímok. Poznám sa s predstaviteľmi väčšiny klubov vojenskej histórie u nás, čo mi umožňuje urobiť si nejaké zábery ešte pred samotnou ukážkou. Tiež je pravda, že takéto podujatia nefilmujem z jedného miesta, ale v rámci možnosti sústavne mením pozíciu. Musím však priznať, že na niektorých akciách som bol pre usporiadateľa nežiaduci. V takom prípade filmujem ako každý bežný divák.
Dokument o Lipovci pripomína účastníkom, ako to všetko vlastne bolo, a iným divákom umožňuje zoznámiť sa s touto ojedinelou udalosťou....
Nebol to len Lipovec. Tiež sa podľa možnosti zúčastňujem na vedeckých historických konferenciách. Ak však mám hovoriť o spomínanom podujatí na Ukrajine, celá cesta mi priniesla množstvo nových poznatkov – jednak o pôsobení Slovenskej armády na východnom fronte v ZSSR, ale tiež sa mi podarilo nadviazať kontakty s ukrajinskými historikmi – trebárs v múzeu vo väznici na Lonckého...
-
Pomník slovenskej armády z obdobia 2. svetovej vojny na Ukrajine. Táto väznica vo Ľvove je dnes v novom ponímaní ukrajinských dejín považovaná za miesto trojitej okupácie Ukrajincov – poľskej, sovietsko-komunistickej a nacistickej. O násilnostiach v tomto centre Haliča svedčí aj osobitná časť cintorína, rozľahlej, vyše 35-hektárovej lokality, kde z náhrobkov možno vyčítať dramatické dejiny niekoľkých epoch – a to ešte židovská časť je osobitne. Po ceste do Ľvova sme zasa videli rozľahlý cintorín so stovkami novovytvorených hrobov divízie SS Galizien – to všetko nám rozširovalo obzor o konkrétne fakty...
Vojaci ukrajinskej SS Divízie Galizien sa podieľali aj na potlačení SNP – bojovali proti povstalcom na Slovensku. V mojom filme je aj kapitola o tejto divízii a návšteva ich pamätného miesta – cintorína pri Brodoch, mi padla vhod. Tiež objavenie pamätníka slovenských vojakov na cintoríne vo Ľvove bolo prekvapením nielen pre mňa.
- Vzácne na tvojom tvorivom úsilí je fakt, že sa zaoberáš dejinami tej časti východného Slovenska, ktoré dobre poznáš a vieš, kde sú takpovediac biele miesta...
Myslím si, že v našich dejinách absentuje Ondavská operácia, ale aj Dargovská operácia akoby ani nebola. Veď pri dobýjaní Dargovského priesmyku podľa niektorých zdrojov padlo takmer desaťtisíc vojakov. V mojom dokumente budú okrem suchého opisu vojenských operácií aj niektoré príbehy prostých vojakov, ako povedzme príbeh vojaka Betjukova...
- Prečo také významné udalosti ako súčasť „veľkých“ dejín nie sú podchytené a známe?
Som presvedčený, že taký vhodný čas na podobné dokumenty doteraz nebol. Jednak je tu internet, odtajnenie niektorých dokumentov, ale aj technické vymoženosti na filmársku prácu sú na nezaplatenie. Netreba tiež zabúdať, že za minulého režimu u nás boli niektoré témy jednoducho tabu. Škoda len, že terajší politici nie sú ochotní pripustiť akúkoľvek diskusiu o niektorých obdobiach našich dejín, ba dokonca – ako za komunistov – iný pohľad či názor odmietajú, aj sa ho usilujú kriminalizovať.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: archív autora