Stopy dobrého vojaka Švejka na fronte vyznačujú dnes viaceré jeho sochy. Súdiac zo stretnutí s ľuďmi, ktorým je blízka prvá svetová vojna a usilujú sa o zachovanie jej dôstojnej pamiatky, rozdelil by som ich na dve protikladné skupiny. Jedni majú radi Jaroslava Haška a jeho Osudy dobrého vojaka Švejka, druhí ho zatracujú, pretože majú pocit, že práve jeho tragikomický odkaz vojny získava vo verejnosti navrch, a pritom vo vojne išlo o obrovskú tragédiu umocnenú množstvom mŕtvych na bojujúcich frontoch, kde humoru bolo veľmi málo. Nech už sú názory oboch strán akokoľvek rozporné, obe majú nárok na svoju prezentáciu. Tá skutočná, ako to už v podobných prípadoch býva, je kdesi uprostred.
Literárna pozostalosť Jaroslava Haška je rozsiahla. Zanechal po sebe viac ako tisícpäťsto humoresiek, poviedok, úvah, fejtónov, poznámok, čŕt a úvodníkov. Za necelých dvadsať rokov, ak do toho zarátame aj jeho potulky a čas strávený vo vojne, vytvoril rozsiahle literárne dielo. Najúspešnejším sa stal román Osudy dobrého vojaka Švejka, ktorý sa zaradil medzi diela svetovej literatúry. „‚Keď máš taký smäd, Švejku,‘ povedal poručík Dub, diabolsky sa usmievajúc, ‚tak sa napi, ale poriadne. Vypi to všetko naraz.‘ Poručík Dub si pritom dopredu vypočítal, ako Švejk si dá pár hltov koňaku a potom už nebude môcť a ako on nad ním slávne vyhrá. Švejk odzátkoval fľašu, priložil k ústam a pred očami poručíka Duba ju celkom vyprázdnil a povedal, akoby vypil fľašu minerálky: ‚Poslušne hlásim, pán lajtnant, že tá voda mala skutočne železitú chuť.‘ – ‚Tak mi ukáž tú studňu. A choď dopredu, aby som videl, ako držíš krok.‘ To je celkom zvláštne, pomyslel si poručík Dub, na tom biednom chlapovi nič nie je vidieť. Švejk teda šiel vpredu, odkázaný do vôle Božej, hoci mu stále čosi našepkávalo, že studňa by tam mala byť. A keď ju našli, dokonca aj s pumpou, poručík Dub vypil plný pohár vody, po ktorej sa mu v ústach prevaľovala chuť konského moču a hnojovky...“
■ STANIČNÁ STUDŇA
Kamenná socha vojaka Švejka, pri ktorej sa sochár Jaroslav Drotár nechal inšpirovať Josefom Ladom, stojí na železničnej stanici v Humennom. S tradičnou studňou, na ktorú Josef Švejk a jeho autor nemohli zabudnúť. Veď scénka, keď fľašu koňaku pred poručíkom Dubom vydával za vodu z tamojšej studne a na dôkaz toho, ako mu chutí, ju musel vypiť do dna, patrí v románe medzi to najlepšie. Plastiku slávnostne odhalili 6. októbra 2000. Podľa dostupných prameňov bola druhou sochou dobrého vojaka Švejka na svete. Humenčanov síce predstihli Ľvovčania, kde Švejk sedí na stoličke pred tamojšou Viedenskou kaviarňou, ale tá predstavuje sochu štíhleho muža, skôr pripomínajúcu dôstojnícke literárne postavy románu. V nijakom prípade sa nepribližuje všeobecne rozšírenej predstave o Švejkovi, ako ho poznáme z filmového spracovania.
■ ZAVALITÝ ORDONANC
Robustnejšiu fyziognómiu hrdinu akceptovali aj ďalší tvorcovia sôch v Poľsku i Rusku. Humenský Švejk je z liateho kameňa, meria vyše dvoch metrov a váži vyše stopäťdesiat kilogramov. Vďaka zaň patrí MUDr. Ivete Plšekovej, vtedajšej zástupkyni prednostu okresného úradu (dnes bratislavskej viceprimátorke), ktorá mala na starosti regionálny rozvoj. Myšlienku netradične stvárniť Josefa Švejka, ktorý kedysi v románe prechádzal Humenným na východný front, priblížila známym z občianskeho združenia H-A-D, čo bolo Humenské združenie pre rozvoj. Podporovali ju aj železničiari. Ale nebolo to vôbec jednoduché: úradnícky šimeľ, ktorý tu ostal azda ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie, riešenie komplikoval. Socha totiž stojí na pozemku železníc.
Doktorka Iveta Plšeková si na čas zrodu sochy zaspomínala takto: „Keď prišlo na územné konanie, zistili sme, že musíme podstúpiť hotovú tortúru. Podľa množstva požadovaných potvrdení a dokladov to niekedy vyzeralo, ako keby sme sa chystali postaviť novú železničnú stanicu. Napokon sa všetko obrátilo dobrým smerom a my sme ocenili ochotu zástupcov Železníc Slovenskej republiky, ktorá postaveniu sochy predchádzala.“
■ S MENOM HAŠEK
Medzi hosťami slávnostného sprístupnenia sochy bola i osobnosť, ktorej život je pokrvne spätý so spisovateľom. Richard Hašek je vnukom a predsedom medzinárodnej spoločnosti Jaroslava Haška. Okrem iného sa zaoberá aj očistením jeho pamiatky od nezmyslov a legiend, ktoré sa na jeho dedka časom nabalili. Na otázku, ako sa žije s týmto menom, povedal: „Raz sa na vás pozerajú tak, že od vás chcú čosi viac. Inokedy to berú trochu pejoratívne. Keď sa z toho nezbláznite a beriete to normálne, tak sa z toho dá i vyžiť.“
Richard je novinár a zároveň aj opatrovateľ Haškovho dedičstva. V pražskom byte má stôl, za ktorým sa zrodil nesmrteľný Švejk. Dlho doma opatrovali aj zhúžvaný list papiera, na ktorý raz v noci po návrate z krčmy Hašek napísal: „Pitomec u kumpánie.“ Ráno sa zobudil a myšlienku i papier zavrhol. Babička však papier z koša vybrala a vyrovnala...
■ S KRÍGĽOM PIVA
Keďže aj v Humennom bolo Richarda Haška často vidieť s krígľom piva, na mieste bola otázka, aký je jeho vzťah k pivu a ku krčmičkám. „Mám rád oboje, ale to neznamená, že som alkoholik. Aj keby som pil vodu a niekto vedel o mne, že som Hašek, mal by ma za idiota. A to nie som.“ A navrch pridal štvorveršie: „ Jsem racek a nemám svojí zem, / žádny břeh není mým domovem. / Jsem jednou tu a jednou tam, / od hospůdky k hospůdce přelétam.“
Medzi švejkológmi bol aj populárny profesor Radko Pytlík, ktorý účastníkom priblížil okolnosti zrodu románu Jaroslava Haška. Punc medzinárodnosti zvýraznili aj švejkológovia, ktorí pricestovali z Poľska na čele s predsedom poľskej Švejkologickej spoločnosti Waldemarom Wandowiczom. Rozhodujúce však bolo, ako postavu Švejka na humenskej železničnej stanici prijme verejnosť. Keďže organizátori si uvedomili, že o trasu Švejkovej románovej cesty sa delíme s inými štátmi, zrodil sa medzinárodný projekt, do ktorého sa zapojilo aj poľské mesto Sanok. Projekt Karpatskej nadácie dostal názov Po stopách dobrého vojaka Švejka. Výsledkom bol turistický sprievodca o trase hrdinu Jaroslava Haška v štyroch jazykových mutáciách.
Členovia humenského Českého spolku, ktorí sa tiež zapojili do projektu, od čias inštalovania sochy dvadsať rokov organizovali umývanie Švejka, keďže každý rok sa na vzhľade sochy podpísalo počasie, životné prostredie i návštevníci neďalekej krčmy. Zároveň touto neskoro jesennou spoločenskou akciou odštartovávali aj sprievodné podujatia projektu: semináre, tvorivé dielne a ďalšie, ktoré si kládli za cieľ využiť postavu Švejka na rozvoj cestovného ruchu. Úsilie spojiť Humenné so Sanokom vlakom zažilo síce svoju premiéru, ale pre nezáujem verejnosti sa z toho nestala tradícia. Zato s veľkým záujmom sa stretli Švejkove pivné dni, ktoré od roku 2014 organizuje mesto a kde si môžu návštevníci vychutnať zo širokej ponuky vyše štyridsiatich druhov pív od českého Nymburku so známymi mokmi z Hrabalových Postřižin až po slovenské pivá.
„Brigáda dostala rozkaz premiestniť sa zo Sanoka smerom na Sambor. Na porade dôstojníkov bataliónu chýbal iba poručík Dub, ktorého mal podľa rozkazu vyhľadať Švejk. Zatiaľ nadporučík Lukáš kopíroval príkaz, aby sa poručík Dub ihneď dostavil na poradu. Po stretnutí s poľskou madam, ktorá Švejkovi bránila, aby sa vybral na poschodie hľadať poručíka, objavil sa aj majiteľ nevestinca, ktorý ho ťahal a kričal, že hore vojaci nesmú, že to je miesto iba pre pánov dôstojníkov. Švejk ho pritom rázne upozornil, že prichádza v záujme celej c. k. armády a že hľadá jedného pána poručíka, bez ktorého sa nemôže armáda vydať na front, a keď si ten počínal stále výbojnejšie, Švejk ho zrazil dolu zo schodov a vybral sa splniť rozkaz. V jednej z miestnosti ležal na posteli poručík Dub s jednou slečnou. Po tom, čo mu Švejk odovzdal písomný rozkaz, zasalutoval: ‚Poslušne hlásim, pán lajtnant, že sa máte obliecť a dostaviť sa do kasární, kde máme veľkú poradu.‘“
■ SOCHA AJ ULICA
Cesta dobrého vojaka Švejka v románe viedla z Humenného cez Lupkovský priesmyk do Poľska. V Sanoku ako živá spomienka na minulé časy stále stojí pôvodný hotel Pod troma ružami. Na sanockej Ulici 3. mája je od roku 2003 umiestnená lavička, na ktorej sedí Švejk. Pripomína príbeh, ktorý tu Josef Švejk prežil v roku 1915. Odporúča sa sadnúť si k Švejkovi a pre šťastie ho chytiť za nos. Mnohými dotykmi vyleštená majestátna okrasa tváre je dôkazom, že miestni i turisti berú rady domácich nanajvýš vážne. Mestom tiež vedie chodník príhod dobrého vojaka Švejka, ktoré sú opísané v románe. Súčasťou chodníka je aj ulica s jeho menom. Keďže Sanok je zároveň partnerským mestom Humenného a Poliaci sú dôslední pri uctievaní si tradícií, členovia tunajšej Švejkovej spoločnosti na mnohé akcie prichádzajú v dobových uniformách.
■ ŠIESTA JE V PRZEMYSLI
V júli 2008 v Przemysli odhalili sochu Švejka. Druhú v Poľsku a šiestu na svete. Socha najslávnejšieho cisársko-kráľovského vojaka sa zrodila pričinením miestneho Spolku priateľov dobrého vojaka Švejka. Keďže Švejk pritom sedí na debničke s muníciou, miestni k tomu vydali inštrukcie pre domácich i turistov. Z mnohých vyberáme najhumornejšie: zotri si prach z topánok – už nikdy ťa nevykopnú z práce; uchop krígeľ – vždy budeš mať plný polliter; pohladkaj fajku – mier bude panovať v tvojom srdci; chyť nos – vždy budeš vedieť, kto je tvoj priateľ a kto nepriateľ; posaď sa na debničku – celý rok sa ti bude dariť. Ale medzi inštrukciami je tiež jedna výstraha – nikdy sa nedotýkaj uší, pretože ťa budú považovať za špióna.
Niektorí ortodoxní švejkológovia protestovali proti rakúsko-uhorskej uniforme sochy, keďže každý čitateľ knihy dobre vie, že Švejk sa v meste ocitol v ruskej uniforme. Vnímaví si však všimnú na debničke s muníciou položenú aj ruskú vojenskú čiapku. Začiatky organizovaných švejkovských štruktúr v Poľsku siahajú do osemdesiatych rokov minulého storočia. V júni 1989 sa uskutočnilo celoštátne stretnutie nazvané priliehavo Švejk na poľských cestách na trase zo Zagorza do Przemysla. Zúčastnil sa na ňom aj popredný švejkológ prof. Radko Pytlík. O mesiac neskôr v Przemysli privítali spisovateľovho vnuka Richarda Haška, ktorý vtedy povedal: „Dedo skúšal rôzne veci, slúžil v rakúsko-uhorskej armáde, dostal sa do ruského zajatia a prežil epizódne obdobie v Červenej armáde. Poznal monarchiu, zažil socializmus i komunizmus. Vedel, čím to všetko páchne. Inak by nenapísal Osudy dobrého vojaka Švejka.“
Jan Rožanski z Przemyslu mu vtedy pritakal: „Za veľa sme vďační Švejkovi a ešte mnoho od neho môžeme získať.“ Herman Gregorčyk, autor návodu praktického švejkológa, poradil: „Čítajte Haška, smejte sa do ľubovôle, ale nezabúdajte pritom myslieť.“ A keďže Przemysl bol pevnosťou s mnohými opevnenými tvrdzami, uskutočnili sa tu veľké švejkovské manévre, zamýšľané ako stretnutie všetkých ctiteľov Švejka z Poľska i zo zahraničia, pri ktorých za zvukov Radeckého pochodu sa podával „Švejkov čaj zo zákopov“, premietali sa filmy, hrali divadelné predstavenia, prebiehali rôzne športové súťaže. V júli 1999 sa uskutočnili druhé veľké švejkovské manévre, ktoré sa odvtedy v tomto termíne konajú každý rok. V typických uniformách rakúsko-uhorskej armády a za početnej účasti divákov, medzi ktorými sú aj slovenskí návštevníci.
Marián ŠIMKULIČ – Foto: autor