Pandémia otriasla zaužívaným spôsobom života

thumbnail

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: KBS

 Jedným z „kontroverzných“ bezpečnostno-preventívnych opatrení bývalej a terajšej vládnej garnitúry v boji s koronavírusom bol dočasný zákaz vykonávania verejných bohoslužieb. Toto rozhodnutie rozdelilo nielen samotných kresťanov, ale aj celú slovenskú spoločnosť.  Nielen o tom sme sa rozprávali s ordinárom Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky Mons. Františkom RÁBEKOM.

  • Ako rímskokatolíckeho biskupa vás v roku 2003 vymenoval pápež sv. Ján Pavol II. do funkcie ordinára Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Vráťme sa však na začiatok. Čo vás priviedlo ku kňazskému povolaniu?

V súvislosti s kňazstvom hovoríme o „povolaní“. To znamená, že ten, kto povoláva, je Boh. Pôsobí cez rozličné prostriedky. V mojom prípade to bola zvláštna okolnosť – už v detstve som so záujmom čítal katolícke časopisy, ako bol Posol Božského Srdca či Hlasy z domova a z misií, ktoré mali moji rodičia odložené ešte z čias pred rokom 1950. Tam som nachádzal informácie o živote Cirkvi i o službe kňazov a zrejme to pôsobilo príťažlivo aj na mňa, a tak sa vo mne postupne rozvíjalo povolanie ku kňazskej službe.

  • Po kňazskej vysviacke 17. júla 1972 ste až do roka 1990 pôsobili v rôznych farnostiach Nitrianskej diecézy. Ako ste osobne vnímali v tom čase boj slovenského národa za slobodu a demokraciu?

V tých rokoch som osobne poznal veľa ľudí, zvlášť kňazov a rehoľníkov, ktorí prešli väzeniami alebo pracovnými tábormi, pracovali vo „výrobe“. Boli to hrdinovia viery, slúžili dobru ľudí, prinášali s určitou samozrejmosťou i tie najväčšie obete – ale nevnímal som u nich nejaký politický zápas. Prirodzeným dôsledkom úprimnej kresťanskej viery bola aj sloboda svedomia, ktorá sa prejavovala i vo vzájomných vzťahoch.

  • Pádom komunistického režimu sa obnovila aj náboženská sloboda. Čo pre vás osobne znamenalo toto prelomové obdobie?

Pád totality bol pre mňa niečím epochálnym, ale súčasne i samozrejmým. Ešte v čase komunizmu Ján Pavol II. povedal: „Všetko, čo je proti Bohu a proti človeku, musí padnúť.“ A to sa s určitou nevyhnutnosťou stalo aj u nás.

  • Gorazdova tradícia je spolu s cyrilo-metodskou tradíciou jedným z nosných pilierov štátotvorných a cirkevných dejín slovenského národa. Aký je duchovný odkaz prvého slovenského svätca sv. Gorazda v týchto súvislostiach?

Sv. Gorazd bol „slobodným mužom našej zeme“ (ako ho označil sv. Metod). Zapojil sa do spolupráce na misijnom i kultúrnom diele našich vierozvestcov. Mal na tú dobu vzdelanie na európskej úrovni, osvojil si zdravú kresťanskú vieru (bez bludov a politického či iného jej zneužívania) a v službe budovania Cirkvi videl aj najlepšiu službu dobru svojho národa – čo potvrdila vyše tisícročná história.

  • Po Novembri 1989 sa otvorila tiež otázka samostatnosti Slovenskej republiky. Ako ste osobne prijali jej vznik prvého januára 1993?

Každý národ má právo na svojbytnosť. Náš túto možnosť do roka 1993 takmer vôbec nemal. Vznik Slovenskej republiky som chápal ako veľkú príležitosť na národné i osobné dozrievanie v zodpovednosti za seba, aby sme ako rovnocenní partneri mohli prispievať naším dielom k dobru aj ostatných národov.

  • Trinásteho júla 1991 pápež sv. Ján Pavol II. vás vymenoval za pomocného biskupa Nitrianskej diecézy. Biskupskú vysviacku ste prijali od kardinála Jána Chryzostoma Korca SJ a prvého celoslovenského metropolitu Jána Sokola. Ako hodnotíte ich pôsobenie v čase hlbokej totality?

S arcibiskupom Mons. Jánom Sokolom som sa poznal ešte v čase svojich seminárskych štúdií, keď nám bol dva roky prefektom. Potom sme sa sporadicky stretli pri rôznych príležitostiach. Z nejakých dôvodov ako biskup neprejavoval dosť odvahy a dôslednosti pri plnení svojho poslania, čo ma  trápilo. Tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca som stretol v jeho rodisku v Bošanoch, kde som bol v rokoch 1972 – 1973 kaplánom. Chodieval z Bratislavy ako biskup robotník navštevovať svojich rodičov, zastavil sa aj na fare. Keď som potom pôsobil v Nitre, cítil som nutnosť orientovať sa v duchovnom a pastoračnom živote pomocou spoľahlivej autority. O túto službu som požiadal biskupa Korca. Cestou do Bošian sa každý mesiac zastavoval u svojho brata Antona, ktorý býval v Nitre. V jeho byte sme si dohodli stretnutia. Bolo to v činžiaku, takže sotva niekto mohol zistiť, ku komu som šiel na návštevu. Biskup Korec mi pomáhal nadobúdať zrelý a zodpovedný pohľad na vtedajšie dianie tak v Cirkvi, ako i v spoločnosti a sám mi bol príkladom statočnosti a odvahy.

  • Od roka 2003 pôsobíte ako ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Akú úlohu podľa vás zohrávajú naše bezpečnostné zložky v súčasnom globalizovanom svete?

Keďže žijeme v globalizovanom svete, je nevyhnutné, aby naše bezpečnostné zložky spolupracovali so štátmi, ktoré sledujú podobné zásady ako my – slobodu, demokraciu a mier. To sa celé roky prejavuje zvlášť podieľaním sa na mierových misiách v rozličných častiach sveta. Žiaľ, globalizácia prináša so sebou aj hrozby – od šírenia drog až po terorizmus. Zachytávať a eliminovať  tieto negatívne vplyvy je neľahká úloha, zvlášť polície.

  • Ako člen Konferencie biskupov Slovenska ste predsedom Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru. V akom stave sa podľa vás nachádza v tomto smere naša spoločnosť?

Pokiaľ ide o vedu, máme mnohých schopných a pracovitých vedcov. Lenže ako malý štát nedokážeme vytvárať dostatočné  ekonomické a technické podmienky na výskum a jeho aplikáciu, ktoré by mohli dosahovať svetovú úroveň (zatiaľ, napríklad, nemáme ani jedného nositeľa Nobelovej ceny). Viacerí naši vedci sa však podieľajú na výskumných úlohách v spolupráci s významnými svetovými vedcami a na vrcholových vedeckých pracoviskách (ako napríklad vo švajčiarskom Cerne).  Čo sa týka kultúry, veľa našich ľudí, aj mladých, je obdarovaných umeleckými schopnosťami vo všetkých smeroch a môžeme sa tešiť z množstva kvalitných diel výtvarného, slovesného i hudobného menia. V rámci Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru mám možnosť každoročne udeľovať ocenenia (Fides et Ratio za vedu, Fra Angelico za kultúru) mnohým osobnostiam. Je pre mňa potešením, keď vidím, že počty kvalitných kandidátov sú oveľa vyššie, než môžeme v danom roku oceniť. Je iste dôležité zachovať si aj zdravú kritickosť a neprijímať všetko, čo sa nám ponúka pod rúškom kultúry. Zdravá kultúra musí spĺňať vlastnosti pravdy, dobra a krásy. Mnohé diela tzv. „kultúry“ sledujú zotročenie a vnútorné rozbitie človeka. Preto je dôležité zachovať si nadhľad a silu vyberať si zodpovedne to, čo je dobré, a odmietať nemorálne vplyvy, aj keď sa vnucujú pod rúškom modernosti.

  • Pod rúškom ľudsko-právnej agendy sa čoraz viac v našej spoločnosti pretláčajú aj určité žiadostivosti rôznych sexuálnych menšín a skupín. Súhlasíte s názorom, že súčasná liberálna svetoobčianska politika je omnoho agresívnejšia ako komunistická?

Komunisti ešte nemali k dispozícii toľko psychologických a technických možností, ako je to dnes. Za každým zlom – či za tým minulým, alebo za súčasným – je v konečnom dôsledku osobné zlo, a to je diabol. Ježiš ho nazval „otcom lži a vrahom ľudí“. Jeho cieľ je stále rovnaký, len prostriedky a spôsoby mení. Ako vtedy, tak aj dnes: všetko, čo je v rozpore s Bohom, s jeho pravdou, je nutne aj v rozpore so skutočným a trvalým dobrom človeka. Ak sa nechceme chytiť do pasce ničiaceho zla, tak by sme mali byť vo vlastnom záujme bedliví, mali by sme sa spájať v záujme pravdy a dobra, pomáhať deťom a mládeži rozlišovať vplyvy a povzbudzovať sa k slobode a odvahe odmietať tie, čo v mene falošnej slobody šliapu po Božom zákone, a tým aj po dôstojnosti a trvalom dobre človeka.

  • Ako vnímate duchovné, kultúrne a politické postavenie slovenského národa v 21. storočí?

Slovenský národ má hlboké historické, kultúrne i duchovné korene. Kto veľa dostal, od toho sa aj veľa očakáva. Napriek nášmu neveľkému počtu mali by sme si uvedomovať, že našou príležitosťou v 21. storočí je zohrávať úlohu „kvasu“. Povedal nám to prorockým hlasom už pápež svätý Ján Pavol II. v roku 1996 vo svojom príhovore delegácii zo Slovenska, ktorá mu prišla poďakovať za jeho návštevu z roka 1995: „Slovensko má svoju špecifickú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia: dobre si to uvedomte! Svojimi tradíciami a svojou kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, živými silami svojich nových generácií je povolané poskytnúť veľmi významný príspevok pre autentický pokrok kontinentu. Slovensko je pozvané dať Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej úcty voči Panne Márii.“ (10. XI. 1996).

  • Celosvetová pandémia nového koronavírusu neobišla ani Slovensko. V rámci bezpečnostno-preventívnych opatrení bývalá i terajšia vláda na čas zakázali vykonávanie bohoslužieb. Ako ste osobne vnímali túto nepríjemnú skutočnosť?

Súčasná pandémia je iste vážna vec a treba, aby sme sa pred ňou chránili rozumnými prostriedkami. Zdá sa mi však, že pri rozhodnutí zakázať účasť na bohoslužbách sa uplatnil postoj, podľa ktorého sa bohoslužby zaraďujú do kategórie spoločensky bezvýznamných aktivít, bez ktorých sa môžeme aj zaobísť. Do fabrík ľudia môžu chodiť bez obmedzenia, pretože každý chápe, že výrobný proces je dôležitý. V hromadnej doprave ľudia cestujú bez odstupov – ale účasť na bohoslužbách sa zakázala na celé mesiace... Ešte raz opakujem, že rozumná ochrana pred infekciou je správna. Ale život sa nemôže zastaviť ani za cenu rizika. A tu je namieste otázka, či je účasť na bohoslužbe, prijímanie sviatostí súčasťou, a to podstatnou súčasťou nášho života, alebo nie? Asi by sme na to odpovedali že ako pre koho. Hej, je to vec osobného presvedčenia. Podobne, ako v normálnych časoch sa ľudia slobodne rozhodujú pre účasť na bohoslužbe, tak by im aj v čase pandémie mala byť ponechaná možnosť slobodnej voľby. Každý, kto považuje vzťah k Bohu, vyjadrený aj bohoslužbou za podstatný, mal by mať právo sa na nej zúčastniť (s patričnými informáciami o hygienických opatreniach). Cirkev nenúti v takýchto okolnostiach na účasť v kostoloch, naopak, dáva od tejto účasti dišpenz (čiže, kto nejde do kostola, nepreviňuje sa). No zákaz ako taký vnímam ako prekračovanie kompetencií štátu. Náboženská sloboda je najvyšším stupňom slobody človeka, a teda je základným ľudským právom.

  • Matica slovenská ako celonárodná ustanovizeň sa zaslúžila o vznik samostatnej Slovenskej republiky. Myslíte si, že má aj naďalej svoje opodstatnenie? Čo pre vás osobne znamená pojem národ, vlastenectvo a patriotizmus?

Matica slovenská splnila veľmi významnú pozitívnu úlohu v službe zjednocovania a skultúrňovania Slovenského národa. Jej aktivitu prerušil nástup komunizmu a je dôležité, aby si našla svoje miesto v súčasnom živote nášho národa. Pod vplyvom globalizácie a kozmopolitizmu sa u mnohých našich spoluobčanov, zvlášť u mladých, stráca vedomie príslušnosti k národu, zdravé vlastenectvo a ochota nezištne prispievať k dobru národa. Ako to dosiahnuť? Vo svojich začiatkoch Matica spájala tie najlepšie sily tak z radov katolíkov, ako i evanjelikov. Čiže bol tu prvok kresťanský i národný. A boli osobnosti, ktoré motivované úprimnou kresťanskou vierou obetavo a nadšene slúžili dobru národa. Zdá sa, že v súčasnosti ten spoločný koreň kresťanskej viery nehrá v živote a pôsobení Matice až tak dôležitú úlohu ako v minulosti. Snahám o povznesenie národovectva a národnej kultúry chýba svieži prameň ducha evanjelia, v radoch Matice je nedostatok osobností, ktoré by v sebe šťastne spájali zrelú kresťanskú vieru i zdravú lásku k národu. Myslím si, že týmto smerom by sa mala uberať činnosť Matice, a keď sa jej to bude dariť, jej služba národu bude vždy aktuálna a zmysluplná.  Týmito vyjadreniami som zodpovedal aj otázku o mojom postoji k národu, vlastenectvu a patriotizmu.

  • Do nového roka 2021 sme vkročili s pocitom neistej budúcnosti. Aký je váš odkaz pre našich čitateľov?

Pandémia covidu otriasla mnohými istotami a naším zaužívaným spôsobom života. Iste, treba dúfať, že pandémia sa pominie a je potrebné pre to aj všetko rozumne robiť. Avšak súčasná skúsenosť by nás mala viesť k tomu, aby sme si budovali život na takej istote, ktorú neohrozí ani covid, ani iné druhy ohrození a neistôt. Touto istotou je ten, ktorý povedal: „Kto verí vo mňa, bude mať večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Treba nám preto zakomponovať do projektu nášho života aj vzťah k Bohu a perspektívu večného života nie ako nejakú núdzovú poistku, lež ako vzťah, ktorý nám pomôže naplno a najlepšie prežiť tento život a súčasne nám bude dávať účasť na živote trojjediného Boha. Táto účasť sa má stať po prekročení prahu smrti tou najkrajšou a najplnšou a večnou realitou. Nech nám súčasná skúsenosť s pandémiou pre túto duchovnú a súčasne najreálnejšiu skutočnosť otvorí oči srdca a povzbudí nás, aby sme tak prežívali dni nového roka, aby sa vzťah medzi Bohom a nami stával našou najsilnejšou istotou a oporou našej nádeje.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.