Panské lásky nebývajú na zajačom chvoste...

thumbnail

Za palatína Juraja Turza zažila  Bytča hviezdne polstoročie prosperity a napredovania. Kolárovičianka alebo Petrovický potok umocňujú predstavu o niekdajšom vodnom hrade v Bytči. Vlasteneckého literáta Alojza Medňanského v cestopise Malebná cesta dolu Váhom (1826) viedol k záveru, že je pochmúrny. Autor by možno bol bližšie k pravde, ak by uviedol, že je malebný, ale časom ošarpaný. Už pred polstoročím, keď ho zaradili do zoznamu národných kultúrnych pamiatok, mnohé časti hradného areálu súrne vyžadovali reštaurátorské zásahy. Tých sa v minulých rokoch dočkal Sobášny  palác. Zdá sa, že na „krajšie“ časy svitá aj tým objektom, ktoré slúžia Štátnemu archívu v Žiline. Zástupcovia MV SR, ŽSK, Žilinskej univerzity, VŠVU v Bratislave, Historického a Archeologického ústavu SAV a mesta Bytča podpísali v apríli tohto roka Memorandum o spolupráci v oblasti generálnej opravy tamojšieho kaštieľa a digitalizácie archívnych dokumentov Štátneho archívu Žilina so sídlom v Bytči. Treba veriť, že to bude obnova so šťastným a s vydareným koncom...

Láska býva začiatkom mnohých zložitostí. Len si spomeňme na vášňou zaslepeného trójskeho kráľoviča Parisa, ktorý sa bezhlavo zaľúbil do manželky spartského kráľa Menelaa. Nasledoval jej únos a pustošivá Trójska vojna o krásnu Helenu. Najprv v nej zabil Achilles najstaršieho Priamovho syna Hektora, a aj keď bol polobožský achájsky hrdina zraniteľný iba na jedinom mieste, Parisov šíp ho napokon do „achilovky“  trafil. Odvtedy sa hovorí o Achillovej päte...

Sparťania napokon dosiahli víťazstvo „konským podvodom“. Na Odyseov návrh zostrojili mohutnú konskú sochu, do ktorej ukryli akési staroveké prepadové komando a predstierali, že nocou s hanbou odplávali, nechajúc na morskom brehu túto drevenú opachu.   Trójania sa dôverčivo zmocnili  „vojnovej koristi“ , ktorá im napokon vykrútila krk, keďže takto sa po desiatich rokoch obliehania dostali Sparťania za dovtedy neprekonateľné  hradby.   Získali víťazstvo aj satisfakciu a porazené knieža Aineias s hŕstkou verných ušiel po zničení mesta na lodi k brehom Lácia. Jeho potomkovia Romulus a Rémus dostali síce vlčiu výchovu, ale založili Rím... Ak si myslíte, že práve listujem Homérovými prorockými knihami, nie je to celkom tak. Stojím pred cyklom fresiek na prvom poschodí Bytčianskeho zámku a svetlo, ktoré dopadá na steny cez clonu dvadsiatich a jedného stĺpa renesančných arkád, provokuje fantáziu zalietať si v priestore a čase do vôle. Najmä ak ste sami, nikto nevyrušuje a neobmedzuje obrazotvornosť  a v múroch okolo štvoruholníkového pôdorysu stavby, ktorú za tri roky postavil taliansky architekt Ján Kilián de Mediolano, sú tisícky osudov...

Z BYTČE  DO ČACHTÍC

Tie maľované z roka 1721 o Alexandrovi Veľkom, Tamerlánovi alebo uhorských panovníkoch sú od ťarbavého tvorcu a len ublížili tým starším, pôvodnejším.  Nás však zaujíma dátum 29. december 1610, keď sa z Bytče do Čachtíc pohol oddiel ozbrojencov, aby urobil koniec beštiálnym výčinom grófky Alžbety Bátoriovej. Pridlho pripravoval „spravodlivý“ palatín Juraj Turzo tento tajný zákrok, aby na vlastné oči uvidel na smrť utýranú Doricu Szalaiovú, ďalšie dve umierajúce dievčatá a desiatky ďalších väznených a pripravovaných na katanské orgie. Vo svojich sídlach v Čachticiach, sarvárskom kaštieli – odkiaľ mala pomocníkov Helenu Jó, Doru Szentesovú, Annu Darvulovú aj zvráteného sadistu Jána Ujváryho – Ficka, v Beckove, Kerestúre, vo Vranove, v Ecsede i v nadáždiovských domoch v Bratislave a vo Viedni krvilačne utýrala len podľa minimálneho odhadu vyše sedemsto mladých diev a žien. Nie je pravda, že ju väznili v Bytči. Zaúradovala vplyvná rodina. Internovali ju vo vlastnom hrade v Čachticiach, kde zomrela 21. augusta 1614 vo veku päťdesiatich štyroch rokov. V Bytči postavili hranicu na jej pomocníčky, ktorým pred upálením kat rozžeravenými kliešťami odštikol všetky prsty na rukách. Len Ficka vzhľadom na to, že bol veľmi mladý, najprv sťali a až potom telo hodili do plameňov... Väznili tu zbojníckeho hajtmana Tomáša Uhorčíka, a nestrážil ho nikto iný ako Juraj Jánošík – po stavovskej povstaleckej epizóde a výprasku kurucov pri Trenčíne v auguste 1708  vtedy už cisársky vojak, zaradený do strážneho oddielu Bytčianskeho zámku. Spolu i ušli, ale to už zaiste viete. Aj to, čo bolo ďalej.

■ PATÁLIE S ĽÚBOSŤOU

S láskou je veľa trampôt i ťažkostí. Vezmime si len Katarínu Zrínsku, vdovu po legendárnom obrancovi Sihote Mikulášovi Zrínskom, ktorá sa po jeho hrdinskej smrti neskôr vydala za Františka Turza. Tento nitriansky biskup, a pritom nekňaz, zakladateľ bytčiansko-oravskej vetvy tohto slávneho rodu, zomrel, len čo dostaval zámok v roku 1574 a zanechal dvojnásobnej vdove dvoch neplnoletých synov. Z nich Juraj, jeden z najvplyvnejších veľmožov tých čias a uhorský palatín, mal sedem dcér a syna Imricha...  „Ex amore paterno pro solemnitate nuptiarum clarissimarum filiarum suarum“ – z otcovskej lásky na svadobnú slávnosť svojich milých dcér ‒ dal v roku 1601 postaviť Sobášny palác, unikátnu renesančnú stavbu. Ktovie, či to vyznanie vytesal Andrea Pocabello, prezývaný Kresáč, ktorého meno sa so stavbou paláca spomína, keď sa Juraj Turzo rozhodol v Bytči zriadiť svoju rodinnú rezidenciu.

 Isté je, že turzovské sobáše i pohreby boli chýrne. Na tých prvých sa vraj hodovalo dovtedy, kým nepribudol potomok. Sú to však len reči. Ani svadba najobľúbenejšej Turzovej dcéry Barbary netrvala dlhšie ako týždeň. Tridsiateho septembra 1612  dala manželský sľub kráľovskému komorníkovi Krištofovi Erdödimu a na veselie do Bytče prišla honorácia a notabilita nielen z Uhorska, ale aj z Krakova, zo Sedmohradska a z Viedne. Majordómovia  uviedli k svadobným stolom stoosemdesiatšesť urodzených pánov, legátov a zástupcov žúp, ktorých sprevádzalo vyše dvetisícšesťsto osôb všemožného obslužného ansámbla. V pivniciach bolo pre každý prípad a eventualitu pripravených vyše tisícpäťstodvadsaťsedem okov vína v stopäťdesiatich deviatich sudoch, čo je v dnešných mierach 82 500 litrov, medzi nimi tokajského, kde mal palatín tiež svoje vinice. V „dobrých časoch“ ‒ a na tie Turzovi svitalo najmenej pol storočia – bolo toho vína všelijakých sort ešte viac, a to aj rozmarínového, citrónového, škoricového a pomarančového...  Len v stajniach bolo v čase tejto chýrnej svadby vtedy štyritisíc tristodvadsaťštyri koní, ktoré patrili hosťom. A to sa po Barbore vydávala v roku 1603 Zuzana za jedného z najbohatších hornouhorských magnátov Štefana Peréniho a Judita za baróna Andreja Jakušica, ktorému povila deväť detí. O štyri roky neskôr išli „pod čepiec“ Helena, Mária, Katarína a Anna, a keď sa ženil Imrich Turzo, stálo veselie 14 427 zlatých a tridsať denárov. Za zlatku bolo v tých časoch teľa... Ale učtári zanechali aj iný zoznam. Načo ho však spomínať? V štátnom archíve, ktorý stále sídli v zámku, je o tom, ale aj o ďalších dejoch dosť dokladov ‒ čierne na bielom.

Trója a Bytča? Keď uvážime ničivý máj 1605. Divoké poloturecké i tatárske hordy, hajdúchov Bieleho Steča, ktorého hlavu už v auguste pochovali jeho kumpáni v Trenčianskych Biskupiciach, požiare v rokoch 1856 a 1904, potom je tu aká-taká paralela. Len tým „trójskym koňom“ boli v Bytči zakaždým šindle... Nárožné kruhovité bašty na hrade pokryli plechom, ale Palác snúbencov a jeho výnimočne vzácne kazetové stropy dlho chránil tradičný drevený krov.  Po spomenutom plienení bolo treba z Lietavského hradu, kam sa panstvo uchýlilo pod ochranu pevnejších múrov, doviezť na opravu strechy vyše desaťtisíc šindľov... V precíznej evidencii výdavkov a inventára Bytčianskeho zámku sa dá vyčítať mnohé – o náture, povahových črtách aj o majetku vlastníkov. O tom, koľko kto a odkiaľ mal zlatých ruží, príborov, náhrdelníkov, ale aj to, kto a koľko musel na ne hrdlačiť. Lebo pánske lásky majú svoje dejiny i trápenie.

....

Nie na pamiatku Turzovcov, Esterháziovcov ani zbohatlíckych Propperovcov chcem venovať tieto riadky, ale Johannovi Kilianovi de Mediolano z Milána, Andreovi Pocabellovi, ktorého prezývali Kresáč, remeselníkom a poddaným, čo jedinečný architektonicky bytčiansky areál preniesli zhubnými vplyvmi času. Tým, čo ho zachraňovali, aby sme ho mohli aj teraz obdivovať, aj snívať. Pamiatkostavbárom zo Žiliny, reštaurátorom. Aj tým, čo musia opäť prísť, lebo aj táto národná kultúrna pamiatka volá po láske, opatere a starostlivosti. Bezpochyby otcovskej...

ooo        

Dávno nepočuť prenikavý zvuk kamenárskych nástrojov majstra Andreu Pocabella. Vyplašená žlna na uschýnajúcich kmeňoch nesprítomní jasavú výšku víťaziaceho dláta, a tak neostáva nič inšie, len čítať zo stôp v kameni...

„Ex amore paterno...“ ‒ z otcovskej lásky na svadobnú slávnosť svojich dcér dal uhorský palatín Juraj Turzo v areáli  Bytčianskeho zámku v roku 1601 postaviť veľkolepý Palác snúbencov, jednu z najkrajších renesančných stavieb na Slovensku.

Už o dva roky v ňom bola svadba jeho dcéry Zuzany a jedného z najbohatších uhorských magnátov Štefana Peréniho a do roka 1622 prišli na chýrnych turzovských svadbách pod čepiec Judita, Barbora, Helena, Mária, Katarína a Anna. Ôsmu svadbu vystrojil Juraj Thurzo svojmu jedinému synovi Imrichovi. Medzi ľudom sa povráva, že sa na nich hodovalo dovtedy, kým sa nenarodil potomok. Pravda je však taká, že posledný mužský člen bytčiansko-oravskej vetvy Turzovcov umrel dvadsaťštyriročný a mladučká vdova Kristína Ňáriová žialila za otcom svojich dvoch dcér len krátko. Synov už povila Mikulášovi Esterházimu a jej siedme dieťa Pavol Esterházi bol boháčom, akému v Uhorsku nebolo páru. Vlastnil milión jutár pôdy, dvadsaťpäť hradov a kaštieľov. Ňárička umrela v januári 1641 pri pôrode, ale kto by sledoval tie všelijako prepletené osudy veľkopanských rodov? Chceli sme sa len vrátiť na začiatok rozprávania o Bytčianskom zámku, ktoré sme začali provokujúcim, ale nie nepravdivým tvrdením, že láska býva začiatkom mnohých zložitostí i trápení. Čo viedlo Juraja Turza k tomu, že do Bytče, Bystrice, ale aj do Levoče došikoval talianskych majstrov, remeselníkov i umelcov? V Benátkach sa zúčastnil na inaugurácii dóžovej manželky a jeho zápisky z cestovného denníka hovoria, že mu nechýbal cit pre umenie. Turzovci študovali na padovskej i sienskej univerzite, ale aj v Krakove a vo Wittenbergu. Zaiste vo svete kadečo obkukali, a keďže nesmrdeli grošom a nadanie im tiež nechýbalo, nechceli byť horší ako tí vo svete. Imrich sa zapísal na univerzitu vo Wittenbergu 27. júla 1615  a už 8. októbra toho istého roka ho zvolili za jej rektora. Pravda, otec doprial svojmu jedináčikovi všetko, od vynikajúcich učiteľov – spomeňme len evanjelického potentáta a spisovateľa  Eliáša Lániho, wittenberského profesora Jeremiáša Spiegela či Františka Armprustera – až po výdatné finančné zabezpečenie, ktorým podporoval syna, ale aj samotnú univerzitu. Ktovie, ako by si pán rektor počínal, keby ho zakrátko neodvolala domov zvesť o otcovej ťažkej chorobe.

Gróf Juraj Turzo (1567 – 1616) z Betlanoviec, hlavný župan Oravy (1585 – 1616) a palatín Uhorska (1609 – 1616),  zomrel na chronický ischias 24. decembra 1616 a zanechal synovi hrady a panstvá Hričov, Bytču, Lietavu, Oravu a Tokaj. Manželke výnosy z nich a dcéram po desaťtisíc zlatých. Imrichovo rektorovanie muselo ísť bokom, bolo treba rozmnožovať rodové majetky a slávu.

Zas nás to trochu odvádza bokom, ale spomeňme ešte dvorskú inštrukciu bytčianskeho panstva krátko po pohrebe Juraja Turza. V závete prikázal, poučený udalosťami z roka 1605, keď bočkajovskí hajdúsi vyplienili aj hrobky v bytčianskom chráme, aby ho pochovali bez zlatých a strieborných predmetov. Aj z iných dokumentov prehovára jeho prezieravosť. Syn mal po kom podediť múdrosť aj diplomatickú rozvážnosť. V spomínanej inštrukcii za kapitána dvora v Bytči vymenoval Gašpara Csutyho a hneď po ňom bol v hierarchii dvoranov blízky priateľ Imricha Thurza básnik Ján Rimay. Františka Armprustera, syna bratislavského vyberača tridsiatkov, ktorý mladého pána vyučoval jazykom, najmä nemčine, a sprevádzal ho do Wittenbergu, vymenoval za sekretára. Medzi dvoranmi nestrpel nijaké úklady, podlosť a pätolizačstvo ani opilstvo. Zato v inštrukcii bola jediná sankcia – okamžité prepustenie zo služieb. Pol storočia v kameni a koľko osudov?  V náhrobkoch i v pamätníkoch ľudskej práce.

Murári Anton, František, Ján, Jozef a Juraj. Takto zachovali mená talianskych remeselníkov ‒ spolupracovníkov Jána Kiliána z Milána, staviteľa bytčianskeho zámku ‒ dejiny. Rok po dokončení stavby mu vdova po Františkovi Turzovi, ešte stále mladá Katarína Zrínska, darovacou listinou dáva za odmenu dve celé usadlosti v (bytčianskej mestskej časti) Pšurnoviciach a Hornom Hričove. To už žili ďalší majstri – libertíni oslobodení od platieb a dávok – Tobiáš Kilián a Tomáš Patelon. V Kotešovej Andrej Pellio, Mojžiš Pellio – Bolta. Na bytčianskom panstve žilo deväť talianskych kamenárskych a murárskych majstrov. Všetci slúžili panstvu svojím remeslom a umením, len Jozef Mikulín a murári Ján a Juraj dávali ročne navyše aj osem libier korenia. Andrea či Andrej Pocabello, ktorého prezývali Kresáč, bol medzi nimi nobilis. Kamenárskym umením, ako uvádza Prothocollum privilegiorum v roku 1605, získal usadlosť, ktorú volali Bantošovská. Vyslúžil si však oveľa viac. Chýrne turzovské stavby zapadli nadlho do zabudnutia. Len v archívoch sú o nich udivujúce záznamy. Ale renesančné dielo, čo zostalo v Bytči po jeho tvorcoch, očarúva dodnes. Od roka 1970 je národnou kultúrnou pamiatkou.

Text a foto: Emil SEMANCO



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.