Parazity funkčnosti peňažného trhu

thumbnail

Väčšinu štátov sveta sužuje obrovská zadlženosť domácej ekonomiky. Väčšinu štátov sveta dnes sužuje obrovská zadlženosť domácej ekonomiky. Tá je  dôsledkom neschopnosti národných vlád zabezpečiť financovanie vládnych výdavkov najmä z daňových a iných príjmov ich štátneho rozpočtu. Nebudeme špekulovať, či terajšie vlády v rámci predvolebných sľubov neodhadli možnosti ich financovania, určite však nepovedali svojim voličom, že ich to bude ako daňových poplatníkov aj niečo stáť, a tiež sa prepočítali, ak predpokladali, že inflácia pomôže odkrojiť z narastajúcich  dlhov, ktoré v niektorých prípadoch presiahli ich ročne vyprodukovaný hrubý domáci produkt. Zrazu je všetko ináč, keď na  peňažnom trhu začali pôsobiť parazity jeho funkčnosti, pod čím treba rozumieť zapnutie  strojov na tlačenie peňazí v suteréne ECB, ktorými sa vraj očakáva naštartovanie hospodárskeho rastu, zníženie nezamestnanosti a napokon aj odplašenie terajšieho najväčšieho strašiaka peňažného trhu, ktorým je všadiaľ prítomná deflácia. Pozrime sa teda na niektoré dôsledky neštandardnej situácie, s ktorými dnes zápasí väčšina štátov sveta.

ZÁPORNÉ ÚROKY

Prednedávnom sa úspešnosť národnej ekonomiky posudzovala podľa vývoja známych makroekonomických ukazovateľov, ktorými sú HDP, inflácia, nezamestnanosť a obchodná bilancia. Ich vzájomné prepojenie nám hovorilo o miere deficitu verejných financií a verejného dlhu k HDP. S nástupom parazitov funkčnosti  peňažného trhu sa čoraz viac spomína ich schopnosť zaplátať deficitné štátne rozpočty predajom štátnych dlhopisov, v menšej miere pokladničných poukážok za nižší ako trojpercentný výnos. V prípade vyšších úrokov sa financovanie štátnych rozpočtov považovalo za neudržateľné, keďže úroková sadzba vyjadrovala mieru rizika dlžníka, a teda aj jeho schopnosť požičané peniaze podľa dohodnutého splátkového kalendára vrátiť. U tých najmenej rizikových, akými sú dnes Nemecko, Holandsko a Fínsko, sa dnes môžeme stretnúť s doteraz nepoznaným javom – záporným úrokom, čo znamená, že investori sú ochotní dokonca platiť za to, že spomínané štáty si od nich peniaze požičajú, čo v každom prípade treba pokladať za parazitovanie na klesajúcej hodnote eura v porovnaní trebárs s dolárom.

NEŠTANDARDNÝ JAV

S niečím podobným sa môžeme stretnúť aj u nás, keď prvýkrát v histórii samostatného Slovenska nás najmä zahraniční investori označili ako bezpečnú krajinu, čoho dôkazom je, že  za marec tohto roku si za výpožičku 126 miliónov eur na dva roky vypýtali len 0,015-percentný úrok, ba niektorí z nich dokonca nakúpili náš štátny dlhopis aj so záporným úrokom. V doterajšej histórii peňažného trhu si nevieme spomenúť, či sme sa niekedy stretli so zápornými úrokmi ako dôsledok nadmerného dlhu a šetrenia, a teda aj nízkeho dopytu po peniazoch. Či napokon chýbajú bezpečné aktíva, ktoré nemá kto predať a ich doterajší vlastníci sú zošnurovaní rôznymi regulačnými opatreniami, nebudeme špekulovať. O tom, či kvantitatívne uvoľňovanie môže napokon vyvolať dlhopisovú bublinu, tiež nie, a tak si počkajme, čo nám v najbližšom období prinesie tento neštandardný nástroj menovej politiky ECB, ktorému tak dôveruje najmä jej prezident ako predstaviteľ veriteľa poslednej inštitúcie. V tejto súvislosti nám ostáva len jediná nezodpovedá otázka – poznanie nástrojov na zabránenie rizika prasknutia spomínanej bubliny či už zmenou úrokových sadzieb, alebo prísnejšou reguláciou jej podriadených bánk

■  INVÁZIA PEŇAZÍ

Menová politika ECB dohnala úrokové  sadzby na historické minimá, čo na jednej strane znižuje náklady na obsluhu štátneho dlhu a  na druhej strane  si firmy a občania  požičiavajú lacnejšie a môžu teda viac investovať a teda aj viac spotrebovať. Nie všetci sú spokojní, čo platí najmä pre tých, čo si dokážu zo svojich príjmov aj niečo ušetriť a peniaze chcú  investovať do niektorých produktov bankového sektora s požadovanou ochranou vkladov a s úrokom pri viacročnom vklade aspoň na úrovni troch percent, čo sa dnes nekoná. Medzi nespokojných treba zaradiť všetkých, čo doteraz investovali do cenných papierov s prívlastkom dlhopisové, kam patria najmä sporitelia v druhom pilieri, ktorý bol aj preto po štvrtýkrát do 15. júna 2015 otvorený. Správcovia dôchodkových úspor totiž väčšinu peňazí sporiteľov investovali do dlhopisových fondov, ktoré sú menej rizikové, a teda aj menej výnosné. Sem treba zaradiť aj investorov do podielových fondov a správcov poistných produktov, ktorí podľa všetkého budú musieť peniaze poisťovateľov presmerovať z dlhopisových fondov do bezpečnejších vôd.

Kto je však s inváziou ešte nepokrčených peňazí z ECB najviac spokojný, sú vlastníci akciových spoločností, ktorých akcie aj bez výraznejšieho hospodárskeho výsledku ich podnikov dosahujú nárast indexov, a preto aj dopyt zo strany investorov po nich neustále stúpa. Medzi spokojných budú určite patriť aj banky v eurozóne, ktorým ECB v rámci tretej ponuky dlhodobejších, ešte lacnejších úverov doslova pridelila takmer sto miliárd eur, čo je dvojnásobne viac peňazí, ako sa pôvodne počítalo, za smiešnych 0,05 percenta ich úrokového výnosu. Spoločným menovateľom neustáleho parazitovania ECB na funkčnosti peňažného trhu je pokles hodnoty spoločnej meny euro, ktorá sa čoraz viac stáva „umelinou“ zúčtovacieho a výmenného styku s priamym vplyvom na ceny, ktoré v peniazoch majú vyjadrovať hodnotu tovarov a služieb. Potom sa ani nemôžeme čudovať, že dnes je taký rozkývaný trebárs trh s ropou, čo pripisujeme  aj negatívnym dôsledkom uplatňovania menovej politiky ECB, ktorá si s reálnou hodnotou peňazí zatiaľ nevie poradiť.

Robert HÖLCZ 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.