Drahokam vedy z najchudobnejšej fary.Uplynulo stopäťdesiatpäť rokov od smrti veľkej osobnosti Slovanov a Slovákov Pavla Jozefa Šafárika, rodáka z Kobeliarova, dedinky v trojuholníku Rožňava – Dobšiná – Jelšava. O jeho diele sme sa učili, venujme mu chvíľu pozornosti ako človeku. Nikoho z našich osobností nepísali tak rozlične: Safáry, Saffary, Saffarik aj Szafarzik, krstným menom Paul Joseph aj Paulus Josephus, Pál József i Pavol Jozef, najčastejšie ho komolili Česi: Pavel Josef Šafařík, v okatom úsilí navždy ho vsadiť medzi drahokamy českej vedy.
■ ROKY MLADOSTI
Narodil sa13. mája 1795 na azda najchudobnejšej gemerskej fare – v Kobeliarove, ako piate dieťa miestneho evanjelického kňaza. Pred ním už uzrel svet iný Pavol Jozef, ale nedožil sa roka, brat Janko mal dvanásť, sestra Mária desať a Ľudovít Samuel sedem rokov. Matka Katarína pochádzala od Káresovcov, sedmoslivkárov z Hankovej, tak sa kedysi hovorilo zemanom, čo mali pozemky akurát na sedem slivák. Dokázala sa postarať o početnú rodinu – obracať sa v záhrade i okolo domu, každý rok siala ľan, sama si ho priadla a dávala si ho tkať, aby nemusela ani do kostola, ani na faru kupovať obrusy a prestieradlá, dvor mala plný hydiny – so zrnom obyčajne pomohli gazdovia z farnosti. Päť detí a robota ju vyčerpali, päťdesiatky sa nedožila. Najmladšie z detí – náš Pavol Jozef, práve končil štúdiá na kežmarskom lýceu, keď mu mama umrela...
■ ÚSPEŠNÝ ŠTUDENT
Talent a usilovnosť sa u Paľka prejavovali odmlada. V jeho životopisnej literatúre sa napríklad spomína, že celú Bibliu prečítal, keď mal osem rokov. Na jeho národné povedomie vplývala rodinná výchova i kobeliarovský učiteľ Tomáš Novák. Pavol Jozef sa neskôr priznal, že najviac ho zaujali ľudové rozprávky, povesti o zbojníkoch a gemerské ľudové piesne – aj po šesťdesiatich rokoch podrobne opisoval hory, zákutia, bystriny, planiny... Tak to aspoň uvádza jeho syn Vojtech v knihe spomienok Co vyprávěl P. J. Šafařík.
Po obecnej škole vychodil evanjelickú nižšiu strednú školu v Rožňave, kde sa učilo po latinsky, maďarsky a nemecky. Keďže sa aj v meste hovorilo po nemecky (banícke obyvateľstvo) a po maďarsky (mešťania), stal sa Pavol už ako chlapec štvorjazyčným – hovoril po slovensky, nemecky, maďarsky a scholastickou latinčinou. To mu pomohlo v ďalších štúdiách: dva roky na nemeckej vyššej škole v Dobšinej, kde mohol bývať u svojej už vydatej sestry Márie, potom na päťročnom lýceu v Kežmarku – prvé dva ročníky zvládol za jeden rok. Škola mala tri špecializácie: filozofickú, právnickú a teologickú. Mladý Šafárik zložil záverečné skúšky zo všetkých troch so známkou „eminens“. Najvyššie ocenenie. Ani to však v tom čase nestačilo na prijatie na niektorú z nemeckých univerzít, kam to Šafárika ťahalo. Uhorskí študenti dostali povolenie študovať v Nemecku na štipendium len po osobitných skúškach a vyjadrení niektorého zo známych nemeckých profesorov, pôsobiacich v Uhorsku. Nevyhnutné kandidatórium vykonal P. J. Šafárik u profesora Genersicha. Ten mu dal diplom: eminenter profectus in theolog praepatoris. Vyššie uznanie nejestvovalo...
■ KEŽMAROK ROZHODOL
Po rokoch P. J. Šafárik píše, že na formovanie básnickej tvorby a neskoršej vedeckej činnosti mal rozhodujúci vplyv Kežmarok – tu sa nielen zdokonalil v nemčine a klasických jazykoch (slobodne čítal v gréčtine, latinčine a hebrejčine), spoznal antickú i novovekú európsku tvorbu, ale formovalo sa aj jeho slovanské povedomie. Študoval tu totiž výkvet budúcej poľskej, ukrajinskej a srbskej literatúry a vedy. Tu má pôvod aj jeho básnická zbierka Tatranská Múza s lýrou slovanskou.
Aby však mohol ísť na ďalšie štúdiá, musel si na ne zarobiť. Rok pôsobil ako súkromný učiteľ a vychovávateľ v bohatej levočskej židovskej rodine Davida Goldbergera. Odmena stačila na zaodetie, cestu a vreckové na prvé mesiace, nie však na štúdiá. Navyše sa v roku 1815, keď nastúpil na univerzitu v Jene, sprísnili kritériá pre štipendiá študentov z Uhier. Študijné náklady sa vedeniu školy zaviazal preto uhrádzať otec. Bol rád, že aspoň jeden zo synov bude kráčať v jeho šľapajach. Nestalo sa. História Slovanov, jazykoveda a humanitné vedy boli pre mladého Šafárika väčším lákadlom ako kňazské povolanie.
■ VOLANIE SLOBODY
Vedeckú orientáciu v Jene mu spresnili nielen prednášky, ale aj atmosféra čias. Po napoleonovských vojnách zavial tu dych slobodomyseľnosti a germánstva. Býval s priateľmi, ktorí sa tým nadchýnali: Samuel Ferjenčík, Ondrej Jamriška, Ján Benedikti. Po celej krajine sa šírili myšlienky celonemeckého zjednotenia – to inšpirovalo slovenských študentov k idei všeslovanskej spolupráce. Na spolkovom živote nemeckých študentov sa nezúčastňovali, rešpektovali zákon, ktorý to zahraničným poslucháčom zakazoval s hrozbou okamžitého vyhostenia. Ale hltal všetko, čo sa Nemeckom šírilo. A usiloval sa stretnúť s osobnosťami: Ján Chalupka ho kontaktoval s mladými spisovateľmi, Samuel Ferjenčík ho zoznámil s J. W. Goethem... Okruh známych sa zväčšoval a z nich sa postupne formovali plodné priateľstvá – aj s o tri roky mladším Františkom Palackým, čoho výsledkom bolo najmä prelomové literárnovedné dielo Počátkové českého básnictví... (Bratislava – Praha 1818). Spoznal sa i s Jánom Kollárom.
■ NOVOSADSKÉ ROKY
Dva roky pôsobil v Bratislave. Uhorské úrady mu neumožnili pôsobiť vo vede či v školstve, tak bol vychovávateľom u zámožného Slováka Gašpara Kubínyiho, kde mal bohatú knižnicu, dobrý príjem a familiárny vzťah s panstvom. Keď mu konečne ponúkli miesto profesora na evanjelickej strednej škole, vybral si čosi iné – miesto riaditeľa gymnázia v srbskom Novom Sade.
Nastúpil od školského roka 1819/1820. Okrem riadenia školy učil matematiku, fyziku, logiku, rétoriku, literatúru a výklad antických filozofov. Prijal aj ponuku synovca srbského patriarchu vzdelávať jeho syna. Uvoľnili mu časť rozľahlého domu a pridelili kuchárku, ktorá sa mu starala aj o poriadok. Prvý raz v živote nemal finančné starosti. Mohol sa venovať škole, založiť pri ústave knižnicu, na ktorej sa podieľali – s posvätením patriarchu – aj srbské inštitúcie a miestna smotánka. V roku 1822 sa oženil s devätnásťročnou Júliou Ambróziovou z Paludze, ktorej rodičia sa presťahovali na Dolnú zem. Bola to vzdelaná mladá žena, hovorila po nemecky, maďarsky, srbsky, rusky a slovensky, pre manžela bola aj archivárkou a asistentkou, aspoň kým nemali kŕdeľ detí. V Novom Sade sa im narodilo päť: Ľudmila, Milena, Mladen Svätopluk, Vojtech a Božena, po presťahovaní do Prahy pribudli Jaroslav, Bohuslav... a ešte ďalšie štyri, z ktorých Václav napísal aj otcov životopis.
■ PRAŽSKÉ DESAŤROČIA
Šafárika do pražského vedeckého prostredia uviedol najmä František Palacký, zabezpečil mu miesto v časopise Českého múzea, kde sa onedlho stal šéfredaktorom a zároveň profesorom slovanskej filológie na Karlovej univerzite. Dva roky viedol aj časopis Světozor, pracoval v Univerzitnej knižnici a od roku 1848 sa stal jej riaditeľom. Postupne mu vyšli monumentálne diela Slovanský národopis (len do roku 1843 tri vydania) a Slovanské starožitnosti. Keď pre zhoršený zdravotný stav v roku 1860 odchádzal z Univerzitnej knižnice, cisár František Jozef mu poďakoval vlastnoručne písaným listom a ponechal mu celý plat ako doživotný dôchodok. Dlho ho nepoberal. Umrel o rok – 26. júna 1861. Hrobku má na Olšanskom cintoríne.
Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN