Peter JAROŠ: Štátne rozpočty na kultúru boli vždy skúpe

thumbnail

Spisovateľ a scenárista Peter JAROŠ sa dožil sedemdesiatich piatich rokov. Podtatranská príroda v okolí obce Hybe formovala jeho detstvo a rôzne podnety z rodného kraja sú dodnes neodmysliteľnými prvkami jeho literárnej tvorby. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde ostal žiť a pracovať. Debutoval knihou Popoludnie na terase (1963), odvtedy mu vyšlo množstvo kníh poviedok, noviel a románov. Napísal aj divadelné hry, knihu pre deti, publicistické texty a úspešné filmové scenáre. V týchto dňoch oslavuje životné jubileum ‒ sedemdesiatpäť rokov.

  • Aký dar z oblasti tvorby vás poteší k životnému jubileu?

Najviac ma poteší, keď mi slúži zdravie, lebo bez toho sa nedá nič robiť ani v tvorbe. V tomto čase ma však veľmi potešilo nové vydanie môjho románu Tisícročná včela.

  • Máte po vyše troch desiatkach knižných titulov chuť bilancovať, alebo vás viac zamestnáva práca na nových textoch?

Spisovateľ v podstate bilancuje vždy pri začatí nového diela. Musí si zoradiť námety, vnemy, podnety, zážitky, príbehy – je to súčasť tvorby. Treba všetko poupratovať a vytriediť, niečo vyhodiť, potom všetko zmysluplne zoradiť a začať písať. Rád pracujem na nových veciach, prináša mi to veľa potešenia... Preto aj keď bilancujem, tak vlastne pri tom neustále pracujem. Zabávam sa v tomto období koncipovaním akéhosi nového denníkového románu a tiež písaním poviedok.

  • Máte živý kontakt so svojimi čitateľmi? Aké je dnes postavenie slovenského literáta v našej spoločnosti?

Áno, rád sa s čitateľmi stretávam, aj keď v poslednom čase je to zriedkavejšie... A pokiaľ ide o postavenie slovenského literáta v našej spoločnosti dnes v porovnaní s minulosťou, veľmi sa nezmenilo v tom, že z písania literatúry sa na Slovensku vyžiť nedá, okrem zopár výnimiek... Slovenský spisovateľ obyčajne pracuje v nejakom občianskom povolaní a vo voľných chvíľach, cez soboty a nedele či počas sviatkov spisuje svoje texty. Čo sa však zmenilo podstatne, je to, že dnes v protiklade s minulosťou našťastie už nie je cenzúra. Okrem toho tu pribudlo neúrekom vydavateľstiev, lebo v porovnaní so štyrmi či s piatimi v minulosti je ich dnes tuším asi štyristo...

  • Vážime si ako spoločnosť primerane svoje kultúrne hodnoty a tradície, alebo sa pomaly rozplývame v beztvárnom kotlisku konzumnej gulášovej polievky?

Aj si vážime, aj sa rozplývame... Kto ako, či ktorí ako... Treba určiť priority, to sme už vari aj urobili. Musíme však tie naše priority potom aj dodržiavať a snažiť sa ich napĺňať. A čo je veľmi dôležité, treba  na zachovanie  kultúrnych hodnôt a tradícií vyčleniť dostatočné finančné zdroje. Paradoxné však je, že doteraz ani jeden náš minister kultúry od nežnej revolúcie nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mohol aspoň primerane, keď už nie úplne, pokryť mnohoraké a všestranné  potreby kultúry. Poviem to jednoduchšie ‒ všetky doterajšie slovenské štátne rozpočty boli ku kultúre skúpe, hoci by mohli a mali byť oveľa štedrejšie. Ak budem parafrázovať voľakedajšiu Klausovu vetu, izby sú už vybielené a vymaľované, nábytok možno z balkóna sťahovať do nich... Máme svoj vlastný dom, otázka je, čím ho naplníme.

  • Vy ste nielen vo svojich dielach Tisícročná včela (knižne prvý raz 1979, najnovšie 2015, filmový scenár 1983) či Pacho – hybský zbojník (scenár 1975) ponúkli slovenskej verejnosti pohľad na našu minulosť a tradície v románovej i filmovej podobe. Nechýbal v nich láskavý humor, ale i sebairónia. V záverečnej sekvencii filmu o Pachovi sú slová: „A ten bič! Ako pekne plieska!“ Akoby sme si ani nevedeli predstaviť svoju existenciu bez plieskajúceho biča nad hlavou... Alebo sme sa vari chystali zaplieskať tým bičom tak, aby aj nás bolo konečne počuť až kamsi do sveta?

Myslím si, že bez toho plieskajúceho biča nad hlavou sa pokojne zaobídeme. Svet bude o nás nielen počuť, ale aj hovoriť najskôr vtedy, keď sa budeme prezentovať kvalitnými vedeckými výsledkami,  knihami, filmami, hudbou, výtvarnou  kultúrou, operou, činohrou, baletom či športom... Kultúra totiž dokáže najlepšie preraziť cestičky do sveta aj ostatným našim hodnotným veciam, ktorých nemáme málo.

  • Vieme sa už pozerať na svoju minulosť bez pocitu bolestínstva či zbytočného pátosu, alebo k tomu ešte len musíme dospieť? Môže k tomu prispieť aj literatúra?

Bolestínstva či zbytočného pátosu pri pohľade na vlastnú minulosť sa postupne zbavujeme, aj keď politikárčenie dokáže z neho ešte všeličo vyťažiť... K tomu, aby sme boli hrdý a príjemne sebavedomý národ, nám môže pomáhať aj literatúra, ale predovšetkým kvalitné práce našich historikov, v ktorých budú pravdivo zhodnotené zápory aj klady nášho historického vývoja. Bez zatajovania, skresľovania či zveličovania. A takéto vedomie o nás, o sebe by sa malo čo najskôr dostať aj do školských učebníc.

  • Po dlhej neplodnej prestávke sa už konečne zablýskalo na lepšie časy aj slovenskému filmu. Ako vnímate tie stratené roky našej kinematografie po zániku ateliérov na Kolibe? 

Ako zjavnú a veľkú škodu, lebo zbytočne premrhaný čas sa už nikdy nevráti. Potešením je pre mňa  tá skutočnosť, že po niekoľkých rokoch útlmu sa naša kinematografia opäť nádejne pozviechala a za posledné tri či štyri roky vzniklo niekoľko kvalitných celovečerných filmov, ale najmä viacero vynikajúcich dokumentárnych filmov, ktoré výrazne oslovili aj zahraničné filmové a televízne publikum. Ceny, ktoré nové dokumentárne filmy dostávajú na festivaloch po celom svete, sú už len príjemným a zaslúženým bonusom.

  • Od filmu ste nikdy celkom neodišli, boli ste spolupracovníkom istej úspešnej produkčnej spoločnosti. Dokáže sa slovenský film v budúcnosti presadiť v širšom nadnárodnom kontexte podobne, ako to bolo s Tisícročnou včelou, keď získala cenu na festivale v Benátkach?

JarošSamozrejme, že sa dokáže presadiť, lebo už sa to aj deje. Nové slovenské filmy sa zviditeľňujú celkom dobre. Ide o to, aby to vydržalo čo najdlhšie... Jedna vec je divácka úspešnosť filmu, druhou stránkou je prípadné ocenenie na nejakom festivale. Ideálne je, keď film prijmú diváci i kritika, dielo sa tak môže stať nadčasovým a žiť svojím životom aj po mnohých rokoch. Slovenská kinematografia má z minulosti dosť takých filmov a som rád, že diváci o nich vedia nielen u nás, ale aj v zahraničí.

  • Boli ste pri prvotnej myšlienke nakrútiť hraný celovečerný film o Alžbete Báthoryovej. Projekt dlho driemal, potom ste vydali na túto tému svoju knižku Lady Dracula. Film Bathory z dielne vášho priateľa a režiséra Tisícročnej včely Juraja Jakubiska sa napokon po rokoch príprav dostal do kín. Boli by ste ako scenárista uchopili tému podobne, alebo ste mali na veci iný pohľad?

Pred rokmi sme spolu s Jurajom Jakubiskom a s mojím najstarším synom Martinom Jarošom, ktorý v tom čase skončil FAMU, napísali o Alžbete Báthoryovej filmový scenár, pracovne nazvaný Lady Dracula alias Báthory story (1995 – pozn. red.), v ktorom bolo veľa  funkčných a zaujímavých nápadov, ako jeho ozvláštnenie, ale v podstate sme sa pridržiavali známych historických faktov. Neskôr sa Jakubisko zoznámil s názorom istej maďarskej historičky, ktorá tvrdila, že všetky obvinenia Báthoryovej boli účelové a zinscenované, lebo palatín Thurzo sa chcel zmocniť jej obrovského majetku. Ona sama že bola viac-menej nevinná, vraj bola liečiteľkou a slovenským devám pomáhala, a nie ich vraždila... To vraj vykonávali Thurzovi  ľudia a robili to tak šikovne, že vina vždy akoby padala na Báthoryovú. Juraj Jakubisko uveril tomuto názoru a aplikoval ho aj v novom scenári, a samozrejme aj vo filme...

  • Filmoví diváci sú širokou skupinou recipientov a každý film má u nás svoju mediálnu podporu, takže sa o ňom už dopredu vie. Ako však možno dostať medzi ľudí aj pôvodnú slovenskú literatúru v širšom meradle?

Jedine jej vlastnou kvalitou. V tomto prípade si však treba uvedomiť, že naša slovenská poézia, ale i beletria, až na niektoré výnimky, sa na Slovensku nikdy nečítali masovo. Podobný jav je však aktuálny vo všetkých kultúrach menej početných národov, a teda aj v ich literatúre. Verím však, že dobrá kniha si cestu k čitateľovi nájde, ten čitateľ sa však o nej musí nejako dozvedieť...

  • Môže byť umelecká tvorba účinným zrkadlom spoločnosti aj v dnešnej zrýchlenej dobe alebo je to už len činnosť, ktorá je čisto sebarealizáciou autora, ktorý sa tak prezentuje a snaží sa uživiť?

Umelecká tvorba je predovšetkým, ak chcete, sebarealizáciou autora, no zároveň je aj zrkadlom spoločnosti, v ktorej ten autor žije. Ak teda nežije celkom sám na opustenom ostrove – mohol by sa tam síce tiež umelecky realizovať, podnety by mu zrejme nechýbali, lebo tie vychádzajú z vnútorného sveta tvorcu ovplyvneného vonkajším prostredím, ale komu by potom svoju tvorbu prezentoval...?

  • Máte v autorskej oblasti nejaký zatiaľ nenaplnený plán, ktorý by ste radi uskutočnili?

Každý, kto nerezignoval na svoju autorskú tvorbu, má iste aj nejaké nové zámery. Mám ešte viaceré tvorivé plány a aj predstavu, ako ich realizovať, hoci už teraz plánujem opatrnejšie... Veľa o tom, čo by som rád realizoval niekedy v budúcnosti, dopredu radšej neprezrádzam, musí to vyzrieť v tvorivom procese. Mám šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví, a to by som doprial každému, lebo práve to je výrazom ničím nenahraditeľnej osobnej slobody.

  • Boli ste istý čas aj poslancom slovenského parlamentu. Dalo vám to obdobie aj nejaké podnety na vašu tvorbu alebo vás to pripravilo o vzácny čas potrebný na písanie?

V parlamente som sa veľa dozvedel, veľa som sa aj naučil a s odstupom času môžem povedať, že to nebol stratený čas. Jedno skrátené funkčné obdobie mi však stačilo. Stretol som sa tam s vynikajúcimi odborníkmi, s ľuďmi zaujímavými a podnetnými, ale aj s poslancami bez schopnosti sebareflexie...

  • Spod Tatier ste prišli do Bratislavy študovať. V meste ste sa napokon usadili a udomácnili. Sledujete okrem tzv. veľkej aj komunálnu politiku?

Bratislavu vnímam ako celok, ako živý organizmus, ktorým je každé jedno mesto. Taký organizmus má svoje lepšie aj horšie obdobia, kvitne aj odkvitá. Organizmus má svoje jednotlivé časti a orgány. V prípade mesta sú to mestské časti a ich orgány, ktoré by mali mať múdru hlavu. Tou hlavou by mal byť magistrát s bystrým mozgom. Lokálpatriotizmus obyvateľov našich miest a obcí má význam vtedy, keď vedie k zlepšeniu života v konkrétnom prostredí. Chcem veriť, že občania vnímajú svoje blízke okolie zodpovedne a že si svoje prostredie budú chrániť a zveľaďovať. Svoje názory môžu prejaviť vo voľbách. Ak sa na voľbách zúčastnia, majú právo kritizovať činnosť či nečinnosť politikov. Ak sa vzdajú práva voľby, vzdávajú sa aj práva kritizovať.

  • Dostali ste pred časom Cenu Matice slovenskej. Ako vnímate túto národnú ustanovizeň?

Vážim si ju pre jej tradície a poslanie, ktoré napĺňala v minulosti. Ale iba z minulosti sa žiť nedá. Vnímam aj problémy, ktoré boli medializované, no verím, že dobrá vôľa a zdravý rozum zvíťazia. Maticu tvoria živí ľudia, preto musí byť živým organizmom, a prajem jej, aby si našla primerané a dôstojné postavenie v dnešnej spoločnosti.

Zhováral sa Roman KALISKÝ-HRONSKÝ ‒ Foto: Zuzana Jarošová