Petržalka a Devín pod hákovým krížom

thumbnail

Pred osemdesiatimi rokmi sa nacistické Nemecko zahryzlo do slovenského územia. Dvanásteho októbra  uplynulo osemdesiat rokov  odvtedy, čo sa Petržalka stala územím „Tisícročnej ríše“. Našťastie len na šesť a pol roka.  Bratislava prišla o svoje prirodzené zázemie s rozlohou asi dvadsaťdva štvorcových kilometrov, asi o osemnásťtisíc obyvateľov,  viaceré priemyselné podniky, obľúbený park, populárne reštaurácie Leberfinger a Au Cafe, tiež o veľký  futbalový štadión i ďalšie športoviská, ktoré sa tu budovali v  predchádzajúcom období.  Petržalka, po nemecky Engerau, sa dokonca mala premenovať na Freidorf, teda dedinu slobody...

Nemci si uplatnili nárok na Petržalku ešte na konferencii v Mníchove  30. septembra  1938.  Slováci boli prekvapení, lebo Hitler počas sudetskej krízy neustále zdôrazňoval, že Nemecko má prirodzené právo na tie územia, kde žije viac ako polovica obyvateľstva nemeckej národnosti. A to sa Petržalky netýkalo ani zďaleka. Podľa sčítania v roku 1930 tu žilo 7850 Slovákov a Čechov, 3100 Nemcov a 2000 Maďarov.  Do roku 1938 pribudlo ešte asi šesťtisíc Slovákov i Čechov.

MOST DO RÍŠE

Práve Petržalka  zažila po pripojení  k Česko-Slovensku v roku 1919  veľký rozvoj.  Pred vypuknutím prvej svetovej vojny mala  len tritisícpäťsto obyvateľov,  v čase jej odtrhnutia takmer  šesťnásobne viac. Medzi obyvateľstvom slovenskej i českej národnosti nastalo v prvých októbrových dňoch veľké znepokojenie. Mnohí sa usilovali ešte rýchlo predať svoje domčeky, vybudované  zväčša vďaka pôžičkám, a presťahovať sa na Slovensko,  iní vyčkávali, ako zabratie dopadne. Miestni Nemci  sa tešili, lebo si predstavovali, že ich čaká skvelá budúcnosť. Rýchlo však vytriezveli.

Adolf Hitler na Petržalskej strane Bratislavy.

Petržalka  bola od  Bratislavy veľmi  závislá.  Z bratislavskej  elektrárne ju zásobovali elektrinou, z mesta sem denne dovážali  potraviny.  Tie  boli oveľa lacnejšie ako v ríši. Veľa  jej obyvateľov denne dochádzalo do mesta  za prácou, no i mnoho Bratislavčanov  si našlo prácu v petržalskej Matadorke.

Keď nemecké vojsko 12. októbra  Petržalku  obsadilo, Štefánikov most, ktorý bol jediným spojením mesta  s pravým brehom Dunaja, dočasne uzavreli. A nastal chaos. Orgány oboch štátov napokon dohodli malý pohraničný styk a Petržalčania  zamestnaní v Bratislave  dostali  osobitné preukazy a mohli  bez obmedzenia prichádzať na Slovensko. Rovnaké  doklady vydali aj zamestnancom Matadorky, ktorí bývali v meste.  Akákoľvek doprava cez most zostala na dlhý čas prerušená, ba ani  česko-slovenskí občania s platným pasom nemohli vstúpiť na novonadobudnuté  nemecké územie. Denne však prechádzalo oboma smermi  viac ako tritisíc ľudí a s nimi aj stovky demobilizovaných česko-slovenských vojakov nemeckej národnosti, ktorí boli zväčša umiestnení na Slovensku a vracali sa do  svojich  domovov v Sudetách. Keďže v súvislosti so spomínanými udalosťami bolo mnoho Čechov zo sudetskej oblasti vyhnaných,  českého obyvateľstva sa  zmocnilo rozhorčenie a dali to Nemcom aj pocítiť.  Títo demobilizovaní Nemci si chceli ušetriť problémy pri návrate domov, a tak radšej volili cestu cez Bratislavu a ríšske územie.

KATZE MUSS WECK...

Dvadsiateho piateho októbra 1938 celkom nečakane navštívil  Petržalku  Adolf Hitler v sprievode  Hermanna Göringa s početným štábom.  Keďže  úrady dostali  správu  o jeho príchode len v raňajších hodinách, privítanie  najvyšších nacistických  predstaviteľov sa  nepodarilo zaranžovať  s dostatočnou pompou.  Narýchlo povyháňali iba školákov, zmobilizovali vojsko a úradníkov a tiež niekoľko stoviek  robotníkov  z Matadorky.  Keď sa aj v Bratislave  rozšírila zvesť, že  Hitler je v Petržalke,  na nábreží v blízkosti Štefánikovej sochy  sa zhromaždili  hlúčiky bratislavských Nemcov, ktorí začali  skandovať: „Lieber Führer, mach uns frei von der armen Tscho-Slowakei!“ (Milý vodca náš, osloboď nás z úbohého Česko-Slovenska).  Hitlera, pozorujúceho bratislavské nábrežie ďalekohľadom, upútala len nedávno dostavaná socha Štefánika a údajne sa pýtal svojich sprievodcov: „Čože je to tam za kominára? Niekto mu  odpovedal, že je to slovenský hrdina generál Štefánik, ale Česi ho aj s lietadlom zostrelili. Na to  nemecký diktátor poznamenal: „Da kanner blieben, aberdie Katzemussweck.“ (Nuž,  môže ostať, ale kocúr musí zmiznúť). A skutočne, v priebehu niekoľkých týždňov aj mnohými Slovákmi kritizovaný lev zo Štefánikovho pomníka zmizol a uložili do depozitu múzea.

O polstoročie „kocúra“  omilostili a po dočasnom pobyte pred Slovenským národným múzeom dnes už český lev opäť striehne na Štefánika na inom exponovanom mieste slovenského hlavného mesta. Členovia Hitlerovho sprievodu si vyšli  až do polovice  mosta, odkiaľ pozorovali mesto, jeho prístavy i dunajský veľtok. Podľa nepotvrdených správ Nemci chceli na pravom brehu vybudovať veľký prístav aj s potrebnou infraštruktúrou. Zakrátko túto myšlienku zavrhli a zvolili si iný variant, a tým bolo rozhodnuté aj o ďalšom osude Devína.

NOVÝ THEBEN

Nemci nastolili požiadavku, aby aj toto neveľké mestečko bolo pripojené k Nemecku. A tak  rozhodnutím česko-slovensko-nemeckej rozhraničovacej komisie, ktorá zasadala v Berlíne 21. novembra 1938, sa v priebehu troch dní aj Devín stal súčasťou ríše. Slovenskí obyvatelia boli zaskočení, lebo po odstúpení Petržalky Nemcom, slovenského juhu Maďarom a menších  území na severe  Poliakom nadobudli dojem, že kúskovanie slovenského územia bude ďalej pokračovať a Slovensko sa zakrátko stane korisťou nenásytných susedov. Devín  bol pre Slovákov pamätným miestom pripomínajúcim našu  dávnu históriu aj  nástup mladej generácie národných obrodencov pod vedením Ľudovíta Štúra. Vzoprieť sa nemeckému diktátu v tom čase nebolo možné, aj keď Nemci celkom nezmyselne porušili azda najstabilnejšiu hranicu v Európe už  deväť storočí bez zmeny prebiehajúcu po hlavnom toku Moravy.

Argumentom bolo  národnostné zloženie Devína, čo sa však pri okupácii Petržalky nespomínalo. Pri sčítaní ľudu v roku 1930 sa v Devíne z 1402 obyvateľov k nemeckej národnosti prihlásilo 784,  kým k slovenskej a českej (žilo tu viac českých príslušníkov finančnej stráže a colného úradu s rodinami) 484.  V roku 1910 obývalo Devín 2063 ľudí,  z nich bolo 1306 Nemcov, 509 Slovákov a 203 Maďarov. Skutočným dôvodom však nebola starosť o niekoľko stoviek poväčšine chudobných nemeckých roľníkov, rybárov a vinohradníkov. Nemci sledovali veľký strategický zámer. Keď opustili úvahy o slobodnom prístave Bratislava-Petržalka, vytýčili si nový program. Plánovali postavenie prieplavu Dunaj-Morava-Odra a neskôr ho chceli prepojiť aj s riekou Labe.

Už v roku 1939  malo na zemné práce gigantického diela nastúpiť päťdesiattisíc robotníkov. Vyústenie prieplavu potrebovali mať pod kontrolou, navyše na mieste, kde dodnes stojí Devín, mal vyrásť veľký  prístav, doky, sklady, železničné a cestné prekladisko.  Ústie Moravy do Dunaja by sa zmenilo na jeden z najväčších dopravných uzlov Európy.  Mali v úmysle obec zrovnať so zemou a  nový Devín, vlastne už Theben, vybudovať na rakúskom brehu Moravy. Aby strategicky dôležité územie bolo pod dokonalou vojenskou ochranou, na devínskom hradnom brale chceli postaviť vojenskú pevnosť.

Ak by sa nacistom podarilo realizovať megalomanské plány, ešte väčšia pevnosť vybavená ťažkým delostrelectvom by stála  na vrchole päťstoštrnásť metrov vysokej  Devínskej Kobyly. Preto na východnom svahu kopca posunuli hranicu asi o päťsto metrov, aby kontrolovali celú výšinu.  Vypuknutie svetovej vojny v septembri 1939 prinútilo berlínskych plánovačov odložiť projekty, ktoré by natrvalo zmenili ráz krajiny a prírody na sútoku Moravy a Dunaja.

VEĽKÉ SŤAHOVANIE

Prevzatie Devína nacistickou správou prebiehalo v posledných novembrových dňoch v roku 1938.  Prvým krokom bol odchod príslušníkov finančnej stráže, pracovníkov štátnej plavebnej spoločnosti, žandárov a česko-slovenského vojska, ktoré tu bolo dislokované od septembrovej mobilizácie. V stredu, 23. novembra, sa začalo veľké sťahovanie, keďže viacerí  tu bývali aj s rodinami. Sťahovalo sa zariadenie prístavu i štátneho kameňolomu na Devínskej ceste.  Slovenská škola, ktorá stála na začiatku obce, vybudovaná za prostriedky Slovenskej ligy a nesúca meno Alojza Kolíska, sa vyprázdnila a odstránili aj tabuľu s jej názvom. Noví páni Devína v nej  plánovali otvoriť nemeckú meštianku.

V obci zatiaľ panoval pokoj a napäté očakávanie. Po uliciach chodili „ordneri“ (poriadková služba z radov miestneho obyvateľstva) s páskami na rukách, ktorí zdravili zdvihnutím pravice a zvolaním Heil Hitler. Nemeckí školáci už niesli v rukách červené zástavky s hákovým krížom v bielom poli. Okrem niekoľkých nadšencov dospelé obyvateľstvo malo obavy z budúcnosti. Devín bol od ostatného územia Tretej ríše oddelený Moravou a  Dunajom a strácal spojenie so svojím prirodzeným zázemím ‒ Bratislavou.  Keď sa Devínčania dopočuli, že  na ceste od Bratislavy sa pripravujú betónové zátarasy a ostnatý drôt, masovo využili poslednú možnosť a vybrali sa autobusmi za nákupmi do mesta. Vedeli, že mnohé druhy tovaru sú na Slovensku oveľa lacnejšie ako v ríši. Majitelia bratislavských pohostinstiev zas vo veľkom nakupovali devínske ríbezľové víno a obľúbený ríbezľový vermút. Tušili, že ho zakrátko bude nedostatok...

DELIMITAČNÉ ROKOVANIA

Samotné zabratie Devína sa uskutočnilo vo štvrtok 24. novembra. Miestni Nemci si domy vyzdobili nacistickými vlajkami a veľká zástava s hákovým krížom viala aj na devínskom brale. Slovákov pobúrilo, že Nemci, čo bývali v Karlovej Vsi a v západných častiach Bratislavy, na znak solidarity s okupáciou tiež vystrčili z okien nacistické zástavy. Mnohí bratislavskí Nemci túžili osobne sa zúčastniť na slávnosti privtelenia Devína k ríši, ale naša finančná  stráž a vojaci  ich  cez novú hranicu nepustili.

Zatiaľ sa na nábreží pod devínskym hradom zhromaždil početný dav, aby privítal nemecké vojsko, políciu a úradníkov z ríše. Uvítaciu slávnosť režíroval vládny komisár Devína Neubauer, ktorý ešte predchádzajúceho dňa nechal postaviť slávobránu s nápisom: „Jeden vodca, jeden národ, jedna ríša“ a pred kostolom i tribúnu,  kde sa prebranie Devína aj za účasti okresného náčelníka a ďalších reprezentantov Slovenska uskutočnilo. Nemci prišli do Devína na siedmich veľkých motorových člnoch   a jednom vlečnom člne. Vojsko malo so sebou aj veľkú poľnú kuchyňu a v súlade so svojimi okupačnými tradíciami rozdali z nej vyše tisíc porcií gulášu miestnemu obyvateľstvu. Slávnosť prebehla bez incidentov, ríšski Nemci sa správali voči slovenským reprezentantom korektne. Obyvateľstvo Devína prijalo  pripojenie s nadšením. To však rýchlo opadlo, keď vyšlo najavo, ako klesajú ceny nehnuteľností  a pôdy. V predchádzajúcich rokoch mnohí  Bratislavčania nakúpili od miestnych  množstvo menších parciel na víkendové domčeky, často až za prehnané ceny. To bola už  minulosť a z „Reichu“  nikto o ne nejavil záujem. V nasledujúcich týždňoch niekoľkokrát zasadala zmiešaná česko-slovensko-nemecká delimitačná komisia. Nemci vyšli v ústrety požiadavke Slovákov týkajúcej sa mimoriadne dôležitého Vodárenského ostrova (pôvodne Käsemacher) a celý ho vrátili Slovensku za územné kompenzácie v oblasti Karlovej Vsi a na Devínskej Kobyle. Dohodli sa aj podmienky malého pohraničného styku a dopravy. Slovenské orgány umožnili prevádzku dennej autobusovej linky Devín ‒ Petržalka, aby Devínčania pohodlnejšie dosiahli územie ríše, najmä Hainburg a Bruck, kam z administratívneho hľadiska Devín patril.

AUTOBUS DO REICHU

Tento exteritoriálny autobus na slovenskom území nesmel zastaviť a vždy ho sprevádzali príslušníci slovenskej finančnej stráže. Malo to byť len dočasné opatrenie, lebo Nemci plánovali do leta 1939 postaviť dočasný drevený most cez Moravu a uľahčiť tak obyvateľom okupovaného Devína vstup na ríšske územie. Stavba sa  odkladala, a tak obec sa až do konca vojny ocitla vo veľkej izolácii.  Devínčania zostali odkázaní na nie vždy spoľahlivú vodnú dopravu a osobitný autobus.

V decembri 1938 vykonal Vojtech Tuka, vtedy ešte bez politickej funkcie, súkromnú návštevu u ríšskeho maršala Göringa. V rámci nezáväzného rozhovoru opatrne sondoval otázku Devína. Naznačil, že jeho vrátenie by prispelo k  budovaniu vzájomných vzťahov, lebo je to slovenské pamätné miesto. Göring mu však odpovedal, že pamätné miesta majú len slobodné národy, čím dal najavo naše neplnoprávne postavenie v Česko-Slovensku. Ale situáciu nezmenilo ani vyhlásenie slovenskej samostatnosti  v marci 1939. Nemci si Devín podržali, aj keď na výstavbu prieplavu museli zabudnúť.

DEVÍNSKA POŠTA

Na novú hranicu si privykalo aj obyvateľstvo Devínskej  Novej Vsi a Bratislavy.  Cesty k Devínu prehradila závora a okolo nej  sa striedala stráž jednej i druhej strany. Hranica na Devínskej Kobyle bola však priepustná a jej kontrola veľmi slabá. Keď sa vojna rozbehla na plné obrátky, viacerí občania využívali veľmi dobrú zásobovaciu situáciu na Slovensku. Po horských chodníčkoch Devínskej Kobyly nosili balíky s potravinami na devínsku poštu. Odtiaľ ich mohli bez colného konania poslať príbuzným do Protektorátu Čechy a Morava alebo do Nemecka, kde sa bieda prehlbovala. Aj obyvatelia Devína i Petržalky si počas vojny prilepšili vďaka neporovnateľne lepším pomerom, aké  počas vojny na Slovensku panovali, a ťažili tiež z umele nadhodnoteného kurzu ríšskej marky vymieňanej so slovenskou korunou v pomere 1:10.

Keď  sa  začalo obdobie „totálneho nasadenia“ a pomaly šesťdesiatroční  devínski i petržalskí občania nemeckej národnosti museli nastúpiť do Wehrmachtu,  prišlo  vytriezvenie z veľkonemeckého sna. Museli ľutovať, že nezostali súčasťou  Slovenskej republiky, kde boli životné podmienky aj v záverečnej fáze vojny oveľa znesiteľnejšie.

____________________

Stopy po nemeckej okupácii pomaly vymizli, rovnako ako devínski i petržalskí Nemci, po vojne odsunutí, vlastne vyhnaní do Rakúska. Len na Devínskej Kobyle sa zachovalo niekoľko hraničných kameňov, kedysi vyznačujúcich hranicu medzi „Tisícročnou ríšou“ a malým Slovenskom. Keďže kamene sú veľmi ťažké a s typickou nemeckou dôkladnosťou zasadené hlboko v zemi, zostali dodnes na svojom mieste. Pre istotu však z nich hneď po vojne odstránili písmeno D, aby sa zmazali stopy po susedstve Nemecka, ale aj písmeno S, lebo za ľudovodemokratického Československa nič nesmelo pripomínať slovenskú samostatnosť.  Našťastie, jeden hraničný kameň deštrukčná skupina obišla a zachoval sa vo svojej pôvodnej podobe...

Ivan MRVA – Foto: zdroj internet